Jablčko
– Si presne taká, ako tvoja mama!
– Aká, babka? Lýdia sa podvedome napäla, ale hneď sa napomenula. Pred kým sa vlastne bráni?!
– Jedna hlava, jedno srdce! Nikdy nikoho nepočúvala a ty tiež nie!
– A koho mám teda počúvať?
– Mňa! Musíš ma počúvať a rešpektovať! Pretože som staršia a život poznám lepšie! Jasné?!
Lýdia neveriacky hľadela na trochu rozstrapatenú, od hnevu červenú ženu, ktorá jej hrozila prstom rovno pred nosom.
No pozrime sa, ona naozaj očakáva, že ju bude niekto počúvať? Namaľovaná, nezmazateľná postava!
Lýdia jemne pohybovala prstami, akoby v nich držala kúštik gumy. Keby sa tak dalo tento deň trochu upraviť! Stiahnúť tieň odtiaľ, rozjasniť tu Nechce tmavotu! Nemá to rada Hádky, výčitky, zvýšené hlasy… Mama s ňou nikdy takto nehovorila. Vždy prízvukovala, že slušní ľudia dokážu nielen počúvať, ale aj skutočne počuť.
– Otvárame ušká, Lydka, počúvame pozorne! Ako zajace! Vieš, prečo je zajačik taký dobrý poslucháč? Lebo líška kráča po tráve potichučky. Ak zajačik nedáva pozor, líška ho šup! a schmatne!
– Nie! malá Lydka napäto sledovala mamu.
– Pravdaže nie! Preto zajačik počúva uškami pozorne-pozorne a nôžkami beží rýchlo-rýchlo! Žiadna líška ho nedohoní!
To bolo dávno. Lýdia už takmer vyrástla, ale všetky rozprávky a ponaučenia od mamy si pamätala do jedného.
Zvláštne Kedysi si myslela, že mama si preháňa alebo niečo pletie. A teraz? Teraz zistí, akú veľkú pravdu hovorila!
Stačí sa pozrieť na babičku. Tú Lýdia spoznala až minulý rok. Bývala s mamou v malom mestečku pri Dunaji, chodila do škôlky, hádala sa s Miou a Dankou, potom sa vždy zmierili a utekali na zmrzlinu na malú promenádu. Nasledovala škola, Samo, prvé bozky pri vode, keď zapadalo slnko.
A mama bola…
Lýdia inštinktívne stisla medzi prstami veľkú umelú tyrkysovou perličku z náramku, ktorý jej mama vlastnoručne vyrobila.
– Nevadí, že nie je pravá? Ale veď len sa pozri, aká je krásna! Vieš, miláčik, občas to tak chodí, že pravé veci sú aj trpké a ťažké. Snažíš sa akokoľvek nepotešia ťa, nezohrejú. A ak nájdeš náhradu, možno to vôbec nie je také zlé.
– Ako to myslíš?
– No vieš… pred dvoma týždňami, keď ste sa pohádali s Miou, kvôli čomu to bolo?
– Ona povedala, že sme chudobné, lebo si mi kúpila neoriginálne tenisky, že nie sú značkové. Vraj ona presne vie, ako majú vyzerať.
– Áno, mala pravdu. Tie tenisky ti šil strýko Rudko. Nikto ale netvrdil, že sú značkové, však?
– Však.
– Ale sú kvalitné, pekné, a s láskou urobené. Vieš, že strýko inak nevie. Páčia sa ti tie tenisky?
– Áno!
– Tak čo potom záleží, či sú značkové? To ľudia len vymysleli, aby sa mohli cítiť lepšie než ostatní. Rozumieš? Ja mám túto handričku, ty nie, som lepší! Je to správne?
– Nie.
– Tak! Hlavné je, aby človek vnútri nebol falošný. Ostatné je len nápis na ceduľke. Kto to pochopí, bude šťastnejší.
Lýdia dlho premýšľala. Umývala podlahu v izbe a v mama izbe. Potom šla do kuchyne, kde mama miešala obľúbený marhuľový lekvár, a spýtala sa:
– Mama, znamená to, že Mia nie je moja najlepšia kamarátka? Rozpráva sa so mnou a potom zrazu povie niečo zlé… Viem, že moje tenisky sa jej páčili. Len to nechcela priznať.
– Odkiaľ to vieš?
– No, Danka mi to povedala. Mia si vraj doma tiež vydupávala lepšie tenisky.
– Och, Lydka! mama odložila varechu, objala dcéru Nepánaď. Mia je ešte taká malá…
– Ja nie som malá!
Lýdia sa vzpriamila v maminom objatí, oči zablýskali hnevom, ale mama vedela hnevá sa na seba.
– Pre mňa si stále maličká usmiala sa mama. Aj ty, aj Mia. Každé dieťa je navždy dieťaťom pre svoju mamu, to nie je zlé. Mojej mamy už dávno niet a tak by som chcela zas byť maličká aby ma niekto pohladil, objal… Ale už niet komu…
Mama sa na chvíľu zamračila, pobozkala dcéru na vlasy a pokračovala:
– Ale teraz je reč o tebe a Mii… Skús jej dať čas. Spomeň si, ako ťa doniesla domov, keď si spadla z hojdačky? Báli sme sa o teba viac než ona o seba! Aj ona si rozbila kolená, keď skočila za tebou. A plakala tak, že jej pani doktorka v ambulancii navrhla, že jej urobí injekciu na upokojenie. Pamätáš si?
– Áno…
– A ako ti doniesla nové fixky, lebo si bola chorá a k tebe nemohla prísť? Povedala, že ak jej nakreslíš najkrajší obrázok, zavesí si ho na stenu a bude čakať, kým vyzdravieš. Pamätáš?
– Pamätám…
– No vidíš! A ty riešiš tenisky. Hlúposti! Raz vyrastiete a pochopíš… Dovtedy nestrácaj, čo máš.
– Už bola tu.
– Prečo?
– Prišla sa udobriť. Poprosila o odpustenie.
– A ty?
– Povedala som, že ju nechcem ani vidieť a že nie sme chudobné!
– Zlostila si sa?
– Veľmi!
– A teraz?
– Teraz už menej…
– Tak počkaj, kým hnev celkom prejde. Ak pôjdeš hneď, nikdy jej celkom neodpustíš.
Ako by Lýdia teraz chcela mať mamu nablízku… Vedela by, čo povedať, čo urobiť. Najmä teraz, keď sa objavila babka…
Tá prišla ako búrka.
Lýdia nevedela, že mama nie je zdravá, ani že kontaktovala bývalú svokru a poprosila, aby prišla.
– Tak teda, Dobrý deň, Adriana! Ani som nedúfala, že sa ešte uvidíme! funela tučná, rozpálená žena, zavrela za sebou bránku a pritisla sa na ňu, lapajúc dych. Tento žiar je na mňa priveľa!
– Dobrý deň, pani Olga!
Lýdia zarazene pozrela na mamu, v ktorej hlase zneli divné tóny.
– Toto je Lýdia? Olga si ju prezrela. Ani kúsok podoby! Si si istá, že je dcérou môjho syna?
– Ach, nezmenili ste sa.
Mama sa teraz trošku smiala a Lýdia sa upokojila. Uvidíme, ako zvykla mama hovoriť.
Babka jej neulahodila. Bola hlučná, nervózna, roztržitá. Hneď naplnila dom chaosom a zbytočnými povinnosťami.
– Bordel, ako vždy! Takto sa to nedá, Adriana! Máš dcéru, dievča, mala by sa učiť ako byť ženou! Jej muž ju po svadbe hneď vyhodí! A správne spraví!
Lýdia nechápala, prečo mama mlčí, len sa usmieva a nič nehovorí, keď táto cudzia žena behá po dome a zavádza svoje poriadky.
Mačky stratili všetku svoju drzosť a zaliezli do kútov, Rex, pes, ktorého Lýdii daroval strýko Rudko, potichu odišiel na dvor a ľahol si do tône altánku, občas zavrčal, keď hlas Olgy zvlášť zagrešoval.
– Vidíš! Jediné rozumné v dome je pes! Vie, že tu nemá čo robiť! Zvieratá vôbec nepatria dovnútra!
Mačky rozumeli, a keď Olga chytila mop, všetky sa bleskom vyparili von.
A práve vtedy Lýdia prvýkrát ukázala, že má vlastnú hlavu. Chytila svojho obľúbeného kocúra Gombíka a demonstratívne si ho odniesla do izby.
– Čo toto má znamenať?! Lýdia! zakričala Olga, až Rex zaštekal.
– Ja ho ochránim! Lýdia lenivo obrátila hlavu Mačky zostanú v dome. Aj Rex. Bývali tu dávno pred vami. Vy poriadky? Tak si ich dodržiavajte u seba! Toto je náš dom. Vy ste tu len hosťom!
– Lýdia! Mama zalapala po dychu a zakryla si ústa rukou. Nikdy nepočula dcéru takto hovoriť so staršími.
Lenže Olga sa vôbec neurazila. Privrela oči, uškrnula sa a zamrmlala:
– Naša krv nezaprieš, výborné! Jablčko od jablone… Adriana! Mala si ju ráznejšie vychovať!
Odvtedy mačky nechala tak. Len ich opatrne obchádzala nohou, ale nevyháňala.
Nikomu v dome už nebolo všetko jedno. Veci sa diali prirýchlo, Lýdia bezmocne sledovala staré hodiny na komode a chcela zastaviť ručičky.
Načo sa to protivné čas tak ženie?! Mama je predsa ešte mladá! Nemôže len tak… To nie je správne!
Ale čas ľudskú reč nepočúval. Nepochybne odtikával sekundy bez najmenšej zľutovania.
Lekári, lieky, nemocnica…
Adriana odišla v prebúdzajúcom sa jarnom ráne.
Večer predtým Lýdia prvý raz otvorila okná dokorán a pustila dnu vietor od Dunaja, zašepkala:
– Maminka, tvoja čerešňa skoro rozkvitne! Ešte chvíľu!
– Dúfam, Lydka… Ešte by som si ju rada pozrela…
Keď zistila, že mama už nie je, Lýdia v zlosti zlomila vetvu čerešne, ktorá rástla k maminmu oknu. Načo tu ešte je? Keď na ňu už nik nepozerá…
Olga si servítky pred ústa nebrala. Schytila Lýdiu do mohutného objatia, vytiahla bielu šatku, čo skôr pripomínala plachtu, a rozhodla:
– Plač! Krič! Daj zo seba všetko von! Nepotrebuješ to v sebe! Nič si nemohla urobiť Každý máme svoj čas…
Kde na to prišla? Vedela presne, čo Lýdiu zožiera. Obviňovala sa, že mama príliš pracovala, málo odpočívala… Kvôli nej, kvôli dcére… Chcela, aby z nej bola študentka, človek…
A Lýdka? Lýdala sa so Samom a dievčatami, miesto učenia. Na konci školy zlé známky, ešte že sa spamätala… Ale mame už nestihla povedať, nechcela ju trápiť…
List, ktorý Adriana napísala dcére, jej Olga odovzdala až na štyridsiaty deň.
– Tu máš! Teraz môžeš. Čítaj pozorne. Je to odkaz od matky.
– Prečo je obálka otvorená? Lýdia skúmala bielu obálku bez známky a adresy, len s nápisom pre Lýdiu mamkiným škrabopisom.
– Myslíš si, že som taká? Pravda, môžeš ma nemať v láske, ale cudzí listy sa nečítajú! zafrfľala Olga. Už bež! Teraz mám dosť roboty. Ak chceš, potom príď aj pomôcť.
Hneď zistila, že sa urazila, lenže nespustila hádky, len si pofrflala a šla do kuchyne. Lýdia sa pritúlila k rámu na dverách, kde mama ceruzkou značila, ako vyrastala.
– To je ale Lydka vyrástla! Aká veľká slečna bude…
Ten hlas znel tak reálne, že Lýdia odskočila. Veľká… Keby bola naozaj veľká, bola by rozumná!
Zatvorila za sebou dvere, sadla si na zem, obálku na kolenách. Odkiaľ vziať odvahu? Veľa by chcela povedať mame, veľa počuť…
Obálka bola nabitá rozpísanými stranami zo školského zošita. Lýdia si privinula Gombíka a vytiahla listy.
Lýdia! Prestaň už plakať, no tak! Si predsa moja silná dcéra! Prečo teda slzy? Život je krásny, toľko pekného v ňom čaká! Nauč sa to ceniť! Neutrácaj čas zbytočne ani na to, čo sa nestalo. Ty si budeš myslieť, že sme spolu málo zažili, a ja ti poviem, že bolo toho veľa! Ani si nevieš predstaviť, koľko. Vieš čo? Poviem ti to všetko od začiatku.
Začni s tým, ako som spoznala tvojho otca. Bol úžasný. Hneď, ako som ho videla, zamilovala som sa. Kamarátky si ťukali na čelo: Ružovlasý?! Nechápali, aký bol krásny ako slnko! Mal srdce na správnom mieste. Veľmi sa naňho podobáš, hoci len pehami, očami a nosom. Inak si môj obraz.
Keď si sa narodila, túžil, aby si mala kučery ako jeho mama, tvoja babička, Olga.
Olga je dobrá žena! Neber si osobne jej výbušnosť. Bola vždy taká. Hlučná, tvrdohlavá, rázná, ale milá a spoľahlivá.
Pýtaš sa, prečo si ju toľko rokov nepoznala? Bola to moja vina. Bola som mladá, hlúpa, nepochopila som ju.
Odpusť mi!
S tvojím otcom sme žili pekne, až do chvíle, keď sa zamiloval do inej… To sa stáva, Lydka.
Nebolo to preto, že by nás nemiloval, len našiel svoju hviezdu
Povieš si, a čo s predchádzajúcou hviezdou? Tak to jednoducho bolo. Už ju necítil. Myslím, že ja som vždy milovala viac než on mňa. Bol dobrý otec, zostal so mnou kvôli tebe. Potom stretol ju a nemohol už klamať. Bol vždy čestný…
Teraz to chápem, vtedy to bolelo až kdesi v pätách. Olga prišla zasiahnuť, chcela zachraňovať rodinu, no začala tým svojim: Kde je poriadok? A ja som vybuchla. Nahádali sme si, čo nám len prišlo na jazyk, hanbím sa za to doteraz.
Zabudla som, ako ku mne chodila, keď mi v nemocnici hrozilo, že ťa nedonosím. Bol to práve ona, čo mi varila diéty a do bytu priviedla poriadok. Odišla až, keď vedela, že bude všetko v poriadku.
Neverila, že dokáže prijať novú ženu a jej deti. Ale prijala. Tie deti miluje rovnako ako teba. Áno, Lýdia, máš brata a sestru. Ak chceš, Olga ťa s nimi zoznámi. Hovorili sme o tom. Nikdy nebuď sama, rodina je dôležitá. Aspoň budem môcť pokojne spávať.
Premysli si to.
A čo bude ďalej… Uč sa! Ty si múdra, nadaná. Ale hlavné rozhodni sa sama! Nedovoľ nikomu, aby ti strkal nos do budúcnosti! Pamätáš, ako sme rozprávali o škole, o tvojom talente? Máš dar, drahá moja! Vyber si svoj smer a bojuj zaň! Nie každý také dostane. Bude to ťažké, ale požiadala som Olgu, aby ti pomohla. Mám malé úspory. Na rok-dva ti to vystačí. Veď vieš ako si popri škole zarábala, kresby sa turistom páčili. Myslím, že v Bratislave či v Košiciach to pôjde lepšie. Nenechaj svoj sen umrieť! Dúfam, že raz budeš mať svoj vernisáž v galérii v hlavnom meste. Ja tam možno nebudem, ale budem cítiť, že si šťastná.
Milujem ťa! Mám o teba strach, ale viem, že to zvládneš! Si silná a rozumná!
Utli si slzy, som povedala!
Mama.
Lýdia odložila list a dlho len tak kľačala, opierala si hlavu o kolená a zápasila s plačom. Mama povedala neplač!
Gombík už dávno driemal na koberci a Lýdia si lámala hlavu, ako ďalej.
Odpoveď sa objavila v osobe Olgy, ktorá vošla, práskla vypínačom a zahlásila:
– Vstávaj, stačilo smútenia! Poď, dám ti čaj a preberieme to. Treba konať, nie plakať!
Myšlienka na umenie Olge nevoňala. Karhala Lýdiu, že poriadny človek nech je ekonóm alebo účtovník, a nie tárajko, ale Lýdia ju nepočúvala. Vtedy jej babka vyhodila, že je tvrdohlavá ako popol a v tom je podobná na vlastnú mamu, ktorá sama nevedela, že jedným slovom vie rozbiť rodinu.
– Roky ticho! Ani list! Hľadala som vás, kde sa dalo! Kto mal vedieť, že ti mama zmení meno a vymyslí nové priezvisko? Aspoň za slobodna, ale ona vymyslela iné! Ako sa jej to len podarilo?!
– Strýko Rudko pomohol.
– S tým ešte vyrovnám účty! Nedal mi šancu vnučku nájsť! Dostane odo mňa a nech nefrfle!
– Prosím, nie! Pomáhal nám. Mamu prosil, aby si ho vzala.
– A ona?
– Nechcela. Vravela, že stále miluje otca. Veď ja som netušila, že žije! Keby som vedela, presvedčila by som ju…
– Ty moje zlaté utrpenie Olga buchla tanier polievky pred Lýdiu. Jedz! A rozmýšľaj, čo ti vravím. Mali by si byť ekonóm, nie maliar! To je budúcnosť, nie tie tvoje farby!
– Babka! Pri cudzích?
– No a čo? Najprv sa nauč počítať cudzie, kým raz budeš svoje.
– Nie! Nechcem tak. Je to proti mne! Chápeš?
– Kdeže by som chápala!
– Nechcem ťa uraziť, babka! Ale chcem robiť, čo ma baví! Mama ti nechala pre mňa peniaze, áno? O mesiac mám osemnásť. Dáš mi ich a odídem. A už ti nebudem na ťarchu. Potom si poradím sama!
Olga zalapala po dychu, už už chcela rozbehnúť hromženie, ale zrazu na ňu uprela pohľad, uškrnula sa, zvrtla prsty do detského znamenia s tebou idem! a zahlásila:
– Vidíš?! Pôjdem s tebou! A dohliadnem, aby si bola dobrá umelkyňa! Sľúbila som to tvojej mame, že ťa neopustím. A nešomri! Hotovo.
Olga prirazila tanier, poklepala Lýdii po ruke a zavelila:
– Jedz, hovorím! Už je studené.
O niekoľko rokov, v malej galérii v centre Bratislavy sa bude potulovať čudná skupinka.
Ružovlasá, trochu rozstrapatená, priipekná žena, vysoký chudý chalan v retro okuliaroch a Lýdia s maličkým synom na rukách.
– No čo? Lýdia sa predsa len spýta, hoci si na stovku zakazovala čakať uznanie od tej, čo ju sem takmer za ruku doviedla.
Olga sa obzrie, odfrkne, vezme dieťa, utrie mu nos, lepšie ho uchopí, nech mu hlavička spočinie na ramene, a až potom uznanlivo prikývne:
– Dobre! Aj rámiky pekné, aj všetko! Len stále plytváš farbou daj Boh zdravie! Lýdie! Nemohla si to urobiť menšie, čo?! A už konečne sprav v tom ateliéri poriadok! Bola som tam ráno! Čert by sa tam vyznal! Gabo! obráti sa na chlapca s okuliarmi. Kde pozeráš?!
– Čo je zle, pani Olga?
– Má kruhy pod očami, že je až strach! Nespáva! Tak! Sebastiána dnes beriem so sebou! Oddýchnite si, vyspite sa, potom po víkende dojdete. Platí? Tak ideme, maličký!
A keď pôjde popri Lýdii, Olga sa na moment pristaví, pohladí ju po líci a potichu zašepká:
– Mama by bola pyšná, dievčatko. A aj ja som. Vieš to, že?
– Vieš! Si moje jablčko…
