Nejem včerajšie, var každý deň. Môj 48-ročný partner mi podal zoznam 5 ženských povinností. Čo som urobila
Keď Peter v sobotu ráno otvoril chladničku, vybral nádobu s mojím včerajším gulášom a povedal: Zuzka, veď vieš, že včerajšie nejem. Uvar niečo čerstvé, prosím? stála som pri sporáku s pohárom kávy a pozerala naňho, akoby predo mnou stál mimozemšťan. Nie preto, že niečo pýtal ľudia sa predsa pýtajú. Ale preto, že v jeho hlase nebola prosba, len oznámenie. Akoby bolo samozrejmé, že žena musí doma vždy na požiadanie navariť, a večera zo včera je už prehrešok proti jeho pohodliu.
Mám štyridsaťpäť rokov. Som samostatná, mám dobrú prácu, vlastný byt aj život, ktorý som si po rozvode tvrdo vybudovala. Petra som nechala nasťahovať sa ku mne pred mesiacom nie preto, aby som doma mala niekoho, kto ma bude obsluhovať, ale chcela som byť s človekom, čo pôsobil dospelo a rozumne. Zistila som, že moje predstavy o dospelosti boli naivné.
Zdal sa normálny pokiaľ sa nenasťahoval.
Spoznali sme sa obyčajne cez internetovú zoznamku. Peter mal štyridsaťosem, bol rozvedený, robil šoféra v kuriérskej firme, prenajímal si malú garsónku v Trnave. V správach bol slušný, na stretnutiach galantný. Nosil kvety, rozprával vtipy, nezaujímal sa o moju výplatu ani sa nechválil.
Stretávali sme sa tri mesiace, všetko bolo pokojné, žiadne zvláštne správanie, žiadne červené vlajky. Prichádzal k víkendu, varili sme spolu, sledovali filmy, chodili na prechádzky. Pomáhal s riadom, navrhoval zájsť do obchodu, hovoril komplimenty. Myslela som si: tak toto je konečne zrelý muž bez bláznivých nápadov.
Potom však raz povedal, že ho nebaví stále platiť za prenájom a že by bolo logické presťahovať sa k tebe, keď spolu aj tak trávime väčšinu času. Súhlasila som vravela som si, že sme dospelí ľudia, nemá zmysel zbytočne naťahovať.
Prvý týždeň bol fajn. Upratoval po sebe, občas niečo pripravil, nerozhadzoval veci. Ale už v druhom týždni sa začali objavovať drobnosti, ktoré som sa najskôr snažila ignorovať.
Tie drobnosti neboli len drobnosti.
Prestal odnášať pohár od čaju. Keď som sa spýtala, prečo ho neumyl, odvetil: Veď ty predsa večer aj tak všetko umývaš, načo sa trápiť dvakrát? Potom sa pri gauči začali objavovať špinavé ponožky. Keď som ho požiadala, aby ich dal do koša na bielizeň, len sa zasmial: Zuzi, nerieš maličkosti.
Každým dňom ma žiadal o stále viac drobností podať ovládač, naliať vodu, pozrieť, kde je nabíjačka hoci on sám sedel bližšie. Ja som z domu pracovala, on prichádzal z práce až večer. Postupne som sa začala cítiť ako obsluha v mojom vlastnom byte.
A potom prišlo to ráno s gulášom. A ešte večer s jeho zoznamom.
V nedeľu večer si Peter sadol oproti mne na sedačku, vybral mobil a vážnym hlasom povedal:
Počúvaj, napadlo mi, že by sme sa mali dohodnúť na domácich povinnostiach, aby sme sa vyhli nedorozumeniam. Spísal som, čo by bolo logické rozdeliť podľa rodiny.
Stuhla som. Myslela som, že navrhne férové rozdelenie práce čo komu vyhovuje.
Otvoril poznámky v mobile a číta:
Prvý bod: Varenie. Žena má variť každý deň, najlepšie rozmanito. Včerajšie jedlo nejem, takže musí byť denne čerstvé. Zostala som zaskočená, no Peter bez prestávky pokračoval.
Druhý bod: Pranie a žehlenie. To je výlučne ženská vec, chlapi sa v tom nevyznajú. Moje košele musia byť vyžehlené na pondelok. Vo mne už vrela zmes hnevu a nechápavosti.
Tretí bod: Upratovanie. Raz za týždeň poriadne umyť, prach utierať pravidelne. Ja som celý deň v práci, na toto nemám čas. Hlas mal pokojný, akoby čítal pracovné povinnosti.
Štvrtý bod: Blízkosť. Minimálne dvakrát za týždeň. Pre harmóniu vo vzťahu. Zovrela som päste, sledovala, ako si pokojne prechádza poznámky bez jediného pohľadu na mňa.
Piaty bod: Peniaze. Energie platíme napoly, potraviny sú na teba, keďže varíš častejšie ty. Ja si platím svoje osobné veci. Nakoniec sa usmial: Čo povieš, spravodlivé, však?
Chvíľu som mlčala, potom som pokojne spýtala: Peter, a kde sú tvoje povinnosti? Prekvapene zodvihol obočie: No predsa nosím do domu peniaze. Nie je to dosť? Aj ja pracujem, odpovedala som. Pracujem z domu, ale zarobím toľko čo ty. No hej, ale ty robíš z domu; nie je to také náročné ako moje. Ja sa celý deň naháňam po meste, komunikujem s ľuďmi, unavím sa.
Vstala som zo sedačky: Peter, ty chceš, aby som ti robila neplatenú slúžku? On sa zamračil: Slúžku? To je predsa normálne rozdelenie. Muž pracuje, žena vedie domácnosť. Vždy to tak bolo. Tak bolo v päťdesiatych rokoch, povedala som. Ale dnes je dvadsiate prvé storočie. Vzdychol si, akoby hovoril s dieťaťom: Zuzi, muž nie je na domácnosť stavaný. My sme lovci, ženy majú byť strážkyne domova.
Tú noc som oka nezažmúrila. Ležala som, počúvala, ako Peter spokojne odfukuje vedľa, akoby sa nič nestalo. Ako keby zoznam požiadaviek a moje miesto bolo normou.
Do piatej ráno som mala jasno. Potichu som zbalila jeho veci do dvoch tašiek, položila ich ku dverám, napísala odkaz: Peter, tvoj zoznam som si prečítala. Tu je môj:
1) Nádi si inú strážkyňu domova.
2) Veci máš pri dverách.
3) Kľúč nechaj v schránke.
4) Nevolaj mi. Prajem veľa šťastia s hľadaním slúžky ochotnej pracovať za harmóniu vo vzťahu. Odišla som skôr, než vstal, išla som k priateľke. Dali sme si spolu kávu, všetko som jej vyrozprávala. Len krútila hlavou: Zuzi, ešteže si si to všimla včas. Predstav si, ako by to vyzeralo o rok.
O tri hodiny mi Peter napísal: To vážne kvôli takej hlúposti robíš scénu? Myslel som, že si zrelá žena. Neodpísala som. Jednoducho som ho zablokovala.
Čo stojí za týmto zoznamom?
Prešli dva mesiace. Premýšľala som veľa a dospela som k trom veciam: po prvé, Peter nehľadal partnerku, ale službu žena má variť, prať, upratovať, byť poruke podľa rozpisu a nežiadať nič nazad. Po druhé, preňho je to normálne: žena po štyridsiatke nie je osobnosť, má len poďakovať za jeho záujem a robiť domáce práce. Po tretie, takých mužov je viac než si myslíme tvária sa normálne, ale keď sa žena ulakomí a pustí ich dovnútra, začnú postupne diktovať pravidlá.
Najdôležitejšiu vec, ktorú som pochopila, je, že je lepšie byť sama a slobodná ako vo dvojici a v úlohe slúžky. Mám štyridsaťpäť rokov a zaslúžim si žiť podľa vlastných pravidiel. Bez zoznamov, bez povinností len pre mňa, bez muža, ktorý vidí vo mne len funkciu a nie osobnosť.
Ak to znamená zostať sama tak nech. Samota je lepšia než spoločnosť niekoho, kto si zo ženy robí slúžku.
A vy? Odišli by ste po takomto zozname alebo by ste skúšali hľadať kompromis? Prečo niektorí muži po štyridsiatke hľadajú skôr gazdinú ako partnerku? Stretli ste sa s tým, že sa človek po nasťahovaní začne meniť a diktovať podmienky?
Dnešná doba dáva ženám právo byť samé sebou. Lepšie byť sama a spokojná, ako v páre a nešťastná to je tá najdôležitejšia lekcia, ktorú som si odniesla.
