Ja som ťa vychovávala! ozval sa hlas Miša, rezonujúc po celej garáži, ozývajúc sa v úzkom chodbovom priestore. Sadíš mi na krku, míňaš moje peniaze a ani riad niekde umyť nedokážeš!
Zuzana sa zhrnula na pohovke, slzy si otierala zadnou stranou dlane. Šmavná make-upová šmŕtka sa rozmazala po lícach a tvár sa zmenila na úbohú masku.
Aj ja som unavená! Nechápeš, aké ťažké je ženiť sa s domácim poriadkom!
Aký poriadok? Kde tu nejaký poriadok je, čo? Mišo prevrhol na zem špinavú misu. Úlomky sa rozleteli po linoleume ako vtáky v kríze. Tu je len barák! Všade barák! Ja makatím ako zatratený v továrni, vrátim sa domov a je to svinárňa!
Štrnásťročná Viera sa prikryla chrbátom o stenu svojej maličkého izby, snažiac sa neprídeť. Také hádky sa diali takmer každú noc, ale zvyknúť si na ne nedokázala.
Len ma neľúbiš! Posmievaš sa! hlas matky prešiel do hysterického výkriku. Nikdy som ťa nemal rád! Ženal som sa z ľútosti!
Určite to nebolo z lásky k tvojej lenivosti! Iné manželky pracujú, deti vychovávajú, a ty? Pozeráš televíziu od rána do večera!
Viera stlačila uši dlaňou, ale to nepomohlo. Slová sa prelievali cez prsty, vpichovali sa do vedomia a zanechávali špinavé stopy. Nenávidela tie večery. Nenávidela zúfalý plač matky a hrozný rev otca. Nenávidela seba, že nemôže nič zmeniť.
Už to nedržím! zakričal Mišo a niečo ťažké spadlo na podlahu. Dosť! Už ma nebaví byť dojnica pre vás obe!
Viera počula, ako otec vkročil do spálne. Zaznely škrípajúci dvere. Potom dlhé ticho prerušované len vzdychmi matky. Dievča opatrne pootvorilo dvere svojej izby a vyzeralo do chodby.
Mišo ťahal zo spálne starú športovú tašku plnú vecí. Tvár mala červenú, šľahavé žľazy na lícach sa hýbali hore-dole. Dokonca sa nepozeral na dcéru, keď prešiel okolo.
Kam ideš? Zuzana vyskočila z pohovky, rozmazávajúc na tvári novú vrstvu šmŕtky. Míško, počkaj!
Mám dosť. odchádzam!
Nesmieš! Máme dieťa!
Viera zostane s tebou. Teraz si sám rieš svoje problémy. Možno tak nakoniec pochopíš, že musíš konečne pracovať!
Mišo hlasno zatvoril dvere. Zuzana spadla na podlahu priamo v chodbe, vyčúľajúc od bezmocnosti. Viera vběhla k nej, padla na kolená vedľa nej.
Mami, mami, upokoj sa
Odišiel nás! matka sa zachytila do ramien dcéry, tvárou si priklopila hlavu k jej hrudi. Odišiel! Ako môžeš takto s rodinou? Ako môžeš opustiť manželku a dcéru?
Viera hladila matkinu rozcuchanú hrivu, seba prehlcujúc slzy. Otec odišiel. Proste vzal a odišiel, nechal ich samých v tom zapáchajúcom, zatuchnutom byte. Dievča objalo matku pevnejšie a v tom momente jej otec pripadal ako pravý monštrum. Ako mohlo takto stať?
Roky uleteli rýchlejšie, než si Viera dokázala predstaviť. Pätnást, šestnásť, sedemnásť, osemnásť. Každým rokom dievča čoraz jasnejšie videla to, čo predtým bolo skryté za závojom detskej nevedomosti.
Matka nepracovala. Vôbec. Budila sa doobeda, varila si čaj, sadla pred televíziu a sedela tam až do neskorej noci. Viera prišla zo školy byt špinavý. Riad v kúpeli, prach na nábytku, špinavé prádlo.
Mami, prečo aspoň riad neumyješ?
Som unavená. Bolí ma hlava.
Celý deň si doma sedíš!
Ešte mi budeš niečo prikazovať? Zuzana stiahla pery a premenila sa na rozpačitý dieťa. Som tvoja matka!
Viera sa naučila mlčať. Naučila sa prísť zo školy a ihneď sa pustiť do domácich prác. Variť večeru, upratovať, prať. Víkendy si našla prácu roznášať letáky pri nádraží tristo eur za smenu. Potom našla brigádu v kaviarni čašníčka večer a cez víkend.
Peniaze išli na potraviny, na energie, na nejaké drobnosti. Matka však natláčala ruku pre ďalšiu balíčku bankoviek, krútila nosom, ak sa suma javil nedostatočná.
Musíš viac zarobiť, Lívia. Nemáme dosť peňazí.
Mami, ešte študujem. Pracujem pätnásť hodín týždenne.
A čo? V mojom veku som už bola vydatá.
Viera si kousala jazyk až po krv. Áno, bola vydatá. Na muža, ktorý jej živil, kým ležala na gauči.
Po škole sa šla Viera na diaľkový študijný program denný si nemohla dovoliť. Musela pracovať ešte viac. Dostala prácu v reštaurácii s lepšími spropitným. Nohy pískali po smene, chrbát bol v boleste, ale Viera pokračovala. Čo iného mala?
Urob mi večeru niečo chutné, hovorila Zuzana, neodtrhávajúc oči od ďalšieho seriálu. Už ma nebaví tvoje špagety.
Mami, o pol hodiny idem do práce.
Stihneš. Sedím celý deň sama, aspoň mi dopraj normálne jedlo.
Viera varila boršč o pol šiestej ráno pred prácou. Nechala ho na sporáku. Matka ho ohrievala na obed a opäť sedela pred televíziou, ani riad po sebe neumyla.
Jedného dňa v práci sa Viera rozprávala s administrátorkou reštaurácie, Olgou.
Počuj, tvoja matka by nešla u nás čistiť? spýtala sa Olga. Práve sa uvoľnilo miesto. Platia slušne, rozvrh je flexibilný.
Viera poskočila od prekvapenia.
Naozaj? Bolo by to úžasné!
Daj mi jej číslo, zavolám.
Doma Viera opatrne spomenula túto možnosť. Zuzana sa skrútila, akoby jej dcéra priniesla zhnité.
Čistiť? Si vážne?
Mami, to je bežná práca. Platia dobre a rozvrh je pekný.
Ja nebudem umývať podlahy!
Ale my sotva zvládneme prežiť! Keby si aspoň trochu pomohla
Ja som unavená doma! Zuzanin hlas vzlietol do vysokej frekvencie. Ťažko mi vstávať z postele! Mám tlak!
Tlak máš preto, že sa vôbec nepohybuješ!
Ako mi hovoríš? Ja som ťa vychovávala, a ty!
Viera stuhla päste, nechty si zapichli do dlane. Vychovávala som. To je teraz jej ospravedlnenie na čokoľvek?
Olga nakoniec dovolala Zuzane prísť na pohovor. Matka súhlasila, lebo Viera nad ňou visela ako sokol a nenechala ju odmietnuť. Týždeň šla na prácu, vracala sa so zakrvneným výrazom a odvracajúc sa pri zmienke o povinnostiach.
Tam je len peklo! Všade špina! Chcú, aby som to všetko čistila!
Mami, si čistička. V tom je podstata práce.
Je mi ťažko. Chodí mi chrbát, nohy opuchajú.
Osem dní potom Zuzana jednoducho nešla do práce. Vypnula budík a spala do popoludnia. Olga sa ospravedlnila, že ju prepustili.
Lívia, prepáč. Myslela som, že
Všetko v poriadku. Ďakujem, že si sa snažila pomôcť.
Druhýkrát Viera našla matke miesto predavačky v zeleninovom stánku. Známy šéfkuchár hľadal náhradu. Zuzana súhlasila, ale po troch dňoch sa vrátila s výťažkom, že je zima, zákazníci nepríjemní a plat je malý.
Mami, ale ešte si nedostala prvý výplatu!
Nemôžem! Nemôžem, rozumieš?! Nechápeš, aké je to ťažké! Mám tlak!
Vieru prepadla vlna hnevu, musela vyjsť na balkón a stáť tam dvadsať minút, dýchať chladný vzduch.
Nepochopila? Pracovala dvanásť hodín denne, študovala, nesla celý dom. A ona to nepochopí?
Hádky v dome neustávali. Zuzana požadovala viac peňazí, lepšie jedlo, novú oblečenie. Viera sa snažila vysvetliť, že fyzicky nemôže zarobiť viac.
Tak nájdi si ďalšiu prácu!
Mami, mám štúdium! Spím päť hodín!
Aj ja som v mladosti nespala dosť.
V mladosti si sa vydala! A potom len ležíš na gauči!
Ako si len trúfneš?!
Zuzana hádzala do dcéry taniere, šálky, diaľkový ovládač. Viera sa vyhýbala, cítiac, ako vnútri rastie hlúpa ľahostajnosť. Mala dvadsať. Len dvadsať. Už bola preťažený kôň, ktorý ťahá neznesiteľnú váhu.
Jedného večera, po obzvlášť namáhavej zmene, Viera prišla domov a našla matku v kuchyni obklopenú prázdnymi sáčkami z obchodu.
Kúpila si tortu? dievča sa pozeralo na obrovský krémový koláč na stole.
Áno. Mala som chuť na niečo sladké.
Za dvetisíc eur? Mami, za tie peniaze by sme vydržali týždeň!
To sú moje peniaze! Dala som ti ich sama!
Dala som ich na jedlo! Na normálne jedlo! Na obilie, na mäso!
Nekrič na mňa! Zuzana prekrižovala ruky a prikrčila bradu. Už ma nebaví tvoje sťažovanie! Pracuj viac, ak ti niečo chýba!
Viera zamrzla. V ušiach sa ozvalo šumenie.
Dosť, preťala dievča zubami.
Čo? Zuzana sa narovnala a zahľadela dcéru hrozivým pohľadom.
Už ti neodovzdám ani cent. Potrebujem peniaze na cestovný lístok, na vysokú školu, na
Na seba, samozrejme! Egoistka! Vychovávala som ťa, obetovávala všetko, a ty?
Nič si neobetovala! zvolala Viera. Ležala si! Ležala si, kým otec pracoval! Ležala si, keď odišiel! A stále ležíš, keď ja pracujem!
Viera sa otočila a zamkla dvere svojej izby. Sadla si na posteľ, trasúcimi rukami otvorila telefón. Našla stránky s ponukami práce v iných mestách. Pozerala čísla, adresy, podmienky. A zrazu pochopila môže odísť. Prosto vziať si a ísť.
Nasledujúce dva týždne boli v hmlistom sne. Viera zhromažďovala papiere, hľadala prenájom, dohadovala si prácu v call centre susedného regiónu. Matka si ničomu nevšimla, pohltená ďalším seriálom a sťažnosťami na život.
V poslednú noc Viera takmer nespala. Zabalila si do tašky najnevyhnutnejšie oblečenie, doklady, notebook. Na kuchynský stôl položila lístok: Pochopila som, prečo odišiel otec. Kvôli tebe. Teraz moja rada.
Matka ešte spala, keď dievča ticho zatvorilo dvere bytu. Viera smerovala na autobusovú stanicu. Cítila sa súčasne zradcom aj oslobodeným väzňom.
Prvý hovor zaznel o tri hodiny neskôr.
Kde si? hlas Zuzany sa chvel. Kam si zmizla?
Odbehla som, mami.
Ako odbehla? Kam?
Do iného mesta. Musím začať žiť samostatne.
Nemáš právo! zakričala tak, že Viera odsunula telefón od ucha. Som tvoja matka! Musíš ma zabezpečovať!
Nie. Nemusím.
Vráť sa okamžite! Nemôžeš ma opustiť!
Môžem.
Si taká istá ako tvoj otec! Egoistka!
Viera vypolila telefón. Potom zablokovala číslo matky. Na konci si nasadla slúchadlá a zosilnila hudbu, aby utíšila hlasy vo svojej hlave
Nové mesto ju privítalo dažďom a chladným vetrom. Prenajatý pokoj v internáte bol drobný posteľ, stôl, skrinka. Ale to bolo jej vlastné územie.
Viera si ľahla na posteľ. Niekde v minulom živote ostal otec, ktorý utekol, keď mala štrnásť. A matka, ktorá premenila dcéru na dojnicu.
Odpustiť im? Nie. Nemohla odpustiť otcovi, že ju opustil s matkou. Ak videl, aká žena mu bola, prečo nechal dieťa? Prečo si ju nevezol?
Odpustiť matke? Nie.A keď sa noc rozplynula do tmy, Viera pocítila, že sa stáva súčasťou tichého oceánu hviezd, kde každý krok vedie k novému začiatku.
