Vieš, ja som svojho muža nikdy nemilovala.
A koľko ste spolu prežili?
Nuž, zrátaj si to od sedemdesiateho prvého sme boli svoji.
A to akože neľúbila?
Na lavičke vedľa hrobu sedeli dve takmer cudzie ženy. Každá prišla upratovať na iné hroby, no nejakým spôsobom sa pustili do reči.
To bol manžel? pristúpila a kývla na fotku na náhrobku žena v šedom barete.
Manžel. Rok je to… Ani si neviem zvyknúť, chýba mi, žiaľ ma zmáha. Stále za ním chodím… Veľmi som ho milovala, žena si potiahla konce čiernej šatky.
Chvíľu mlčali, potom sa druhá žena zhlboka nadýchla a spustila:
Vieš, ja som svojho muža nikdy nemilovala.
Susedka sa obrátila a zaujato sa opýtala:
A koľko rokov ste spolu žili?
No, od sedemdesiateho prvého roka spolu.
Ako si ho mohla nemať rada, keď ste toľké roky prežili spolu?
Vydala som sa zaňho naschvál. Páčil sa mi iný chlapec, ale on sa zahľadel do mojej kamarátky, tak som si povedala vydám sa skôr ako oni. A vtedy prišiel Július taký nesmelý, dobrosrdečný, vždy mi visel v pätách, mal ma rád, tak som…
Čo si?
Uf! Takmer som z vlastnej svadby ušla. Dedina oslavovala a ja som len plakala. V duchu som si hovorila: takto skončila moja mladosť. Pozriem na ženícha a mala som chuť zavýjať. Bol taký obyčajný, drobný, už aj s kúskami plešinky, uši mu odstávali. Oblek na ňom visel jak na strašiakovi. Šťastný, usmiaty, oči na mne, len sa smeje… Hovorím si: sama si vina.
A čo potom?
Začali sme spolu bývať u jeho rodičov. Oni ako on do mňa by aj fúkal. Ja som bola vtedy poriadna krásavica, modré oči, hustý vrkoč, bujné prsia všetci vedeli, že som mu nad triedu.
Ráno vstanem a topánky už vydrhnuté Júliova mama ho k tomu nútila. A ja ešte frfula, rozkazovala, aj na svokru kričala. Lebo som samu seba ľutovala. Veď som ho nemala rada… No nebola som im po srsti.
Tak Július raz hovorí: Poďme na stavbu na východe, zarobíme, budeme sami. Mne to bolo jedno, chcela som preč, mala som v hlave prievan.
Vtedy volali mladých na stavbu železnice, bola to povinnosť, ale Július to vybavil, pridali nás do partie, cestovali sme najprv do Popradu a potom na východ, kdesi ku Košiciam.
A cestovali sme oddelene: ženy v jednom vagóne, chlapi v inom. Július ostal bez jedla, ja som mala tašku, no prejsť k nemu sa nedalo.
Mne bolo jedno, hneď som sa skamarátila, zábava, všetko sme dali na stôl spoločne. Myslela som si, že Július si poradí. Všetky koláče, čo mu mama napiekla na cestu, som rozdala dievčatám.
On ma na stanici hneď prosil o jedlo bolo mi trápne. Vyhovorila som sa, že sme už všetko pojedli a nič nezostalo. Vidí, že ma to mrzí, tak ma začal upokojovať: Aspoň ste mali, u nás je tiež dosť, všetci ponúkajú.
Tak bežal do svojho vagóna.
Ale ja som vedela, že klame. On totiž neni žiadny bavič, je uzavretý, hanblivý, od cudzích by si nevzal ani krajec chleba. Chcel len, aby mi nebolo ľúto… O chvíľu som už naňho zabudla.
Na mieste nás rozdelili. Dostali sme ubytovňu tridsaťpäť žien v jednej izbe, muži zvlášť, sľubovali, že rodinám časom dajú izbu. Mne to však bolo jedno. Kde sa priblížil, len som krútila nosom, akože nemám čas. Aj baby ma za to pokarhali: Veď je to tvoj muž…
Stál často pod oknom, čakal, kedy sa objavím. A bola tam hmla, sychravo, mňa to nezaujímalo.
Už som rozhodnutá bola rozvediem sa. Deti nám Boh nedoprial, dva roky prešli, lásku som necítila. Iba z ľútosti som niekoľkokrát s ním spala na samostatnom baraku.
A potom sa objavil Gabo tmavovlasý, vysoký, čierne vlnité vlasy. Robili sme tvrdo, bola som betonárka, no život tam bol veselý. Dodávky boli výborné: české pivo, pomaranče, klobásky doma by sme také nevideli. Chodili k nám koncerty, tancovačky boli len pre nás.
S Gabom nás zoznámili dievčatá im sa páčil, ale on sa zahľadel do mňa.
Zaľúbila som sa. Úplne.
Július za mnou chodil, upomínal, prosil. Lenže ja som bola opitá láskou.
Hovorím mu: Rozvediem sa.
V tom čase nám dali izbičku pre nás dvoch, priečky tenké, ale predsa. Ale ja som už nechcela byť s Júliusom…
On bol stále niekde nablízku. Idem s Gabom a cítim, že Július nás sleduje. No mne bolo jedno… Bola som zaslepená láskou.
Žena v čiernej šatke počúvala bez odvahy prerušiť.
A ako to zniesol?
Zvládol… Lebo ma miloval. Potom Gabo začal lietať za Katkou, účtovníčkou, na mňa sa vykašľal. Keď som mu povedala, že čakám dieťa, začal sa mi smiať do očí. Tvrdil pred všetkými, že som sa naňho zavesila, lebo môj muž je slaboch.
Ľudia to doniesli Júliusovi štedrí ľudia. V ňom asi tá láska ku mne vysala všetok rozum. Vrhli sa na seba s Gabom za stanicou, ani sme o tom nevedeli. Mne až neskôr povedali, že Júliusa odviezli do nemocnice. Bežím tam, vravím šoférovi, Ľudovi: Čo ho to napadlo? Veď Gabo je ako strom, kde sa s ním môže biť? Ľudo mlčal, odsudzoval ma.
Keď som uvidela Júliusa v nemocnici modrý, opuchnutý, ako cudzí, noha v sadre.
Prečo, prečo si tam išiel?
A on…
Kvôli tebe…!!!
V tom čase mi samej bolo seba ľúto. S tehotnými sa na stavbu nepozeralo dobre. To znamenalo odísť do dediny a priznať, že dieťa nie je Júliusovo… Čo by si o mne ľudia mysleli? Po pravde, ani som si nebola úplne istá, či bolo dieťa jeho. S Júliusom som bola tiež…
Chodila som do nemocnice, nosila balíčky, ale nie z lásky, len z povinnosti.
Pamätám si, keď prvýkrát stál na barlách, prišla som ho navštíviť. Postávali sme pri okne, on v nemocničnej pyžame vyzeral ako starček, úplne zlomený. Díval sa von a hovorí:
Nerozvádzaj sa, odídeme odtiaľto, dieťa bude moje a nikoho iného.
A ja? Neviem, prečo som mu nepoďakovala. Iba som povedala:
Načo ti to je?
Odpovedal:
Lebo ťa ľúbim.
Ja na to:
Ako chceš…
Obrátila som sa, odišla po chodbe, cítila som, že sa za mnou díva, čakal, že sa obzriem no ja nie, hoci sa mi v bruchu od radosti krútili motýle: nemusela som sa vrátiť do dediny, s ním to bude s dieťaťom ľahšie.
Presťahovali sme sa potom do Rimavskej Soboty, Július tichučký, no v práci ho ocenili. Vyštudoval strednú strojnícku, hneď bol majstrom, jazdil z miesta na miesto, ale keď dorazil domov, vždy niečo doniesol nikdy sám neochutnal, vždy pre mňa.
Mám ženu, vravel a tá je tehotná.
Chválil sa, ja som len sklopila oči. Potom nám dali byt, mňa prijali ako referentku.
V pôrodnici mi bolo jasné syn je Gabov, tmavý. Ale Július to neukázal, pozeral naňho s úsmevom, skoro mu vypadla slza, keď ma vyzdvihol z pôrodnice.
Maťko bol… ťažký. Od narodenia ho trápili choroby, stále ticho k nám neprichádzal. Július bol vysilený, zaspával postojačky, ale nikdy neurobil sceny…
A po roku sa nám narodila dcéra Maruška, po jeho mame. Vtedy som pochopila, že som robila Júliusovým rodičom poriadnu zlobu, ale otec už nežil.
A Júliusovi som necítila nič. Ani lásku, ani nenávisť. Keď máte malé deti, niet času na nič. Iba som čakala, že pomôže. A on žehlil, upratoval, nechal ma vyspať.
Keď raz chcel bielizeň prať, ledva som mu vytrhla lavór. Čo by ľudia povedali: majster a prádlo žene plácha!
Voda je ladová, načo by mala ochorieť žena, povedal a mne tiekli nervy, že sa správa ako žena.
No a tá jeho nadmerná láska mi časom začala liezť na nervy ešte viac.
A syn, Maťko, už v trinástich mal zápis na polícii. Kým som po úradoch lietala, zoznámila som sa s policajtom Romanom. Dobrák, mládenec, vedel to aj s Maťom. Ten Júliusa nepočúval, nebral ho vážne iba ja som uňho mohla použiť remeň, keď kradol v stánkoch, Július mi to bral z rúk.
Neskôr Júliusa poslali na školenie do Bratislavy. My sme už bývali v Bratislave, dostali sme pekný byt.
Povedal mi: Ak povieš, že nemám ísť, ostanem.
Cítil, že je medzi nami zle.
Odpovedala som: Chod, kludne.
S trpkosťou odišiel. A Roman, ten policajt, začal na mňa tlačiť vykašli sa, rozveď sa, nemiluješ ho… A ja…
Žena stíchla, utierala lístie zo stolíka.
A čo si? spýtala sa už dôverne jej spoločníčka.
Stále som len premýšľala. Maťko sa ešte viac zhoršil, sama som bola v chaose. Ohmatkávala som ten list, čo mi Július napísal. Nikomu som o ňom nerozprávala, ale doteraz ho mám. Písal, že pochopil, ako som ho nikdy nemilovala, len som znášala, a že ak mu dám vedieť, že ho už nechcem, už sa nevráti. Ale, že deti nikdy neopustí, že mi bude posielať polovicu platu, všetko necháva mne. Praje mi šťastie a nech je mi dobre. List to bol krásny, bez výčitiek, bez hnevu. Bolesť nechal sebe, mne dal pokoj.
Padlo lístie z brezy, zas na stolíku. Jeseň bola teplá, nebo modré. Žena v čiernej šatke si utierala slzy.
Plačete? pýtala sa rozprávačka.
Ej, nejak mi je smutno. Život je zvláštny, keď si naň spomeniem, vytiahne slzy. Rozprávaj, odišla si teda za policajtom?
Ach! Nespávala som vtedy vôbec. A Maťko začal vyvádzať, a ja som sa v živote stratila. Prevracala som v rukách ten list. Na fabrike u nás robila jedna staršia majsterka, spriatelili sme sa. Vraví mi jedného dňa: Lidka, si sprostá. Takého chlapa by si mala na rukách nosiť!
A jedného rána som sa zobudila, akoby stuhnutá čo to preboha robím! Chlap žije celý život pre mňa, a ja…
Spomínala som na všetko. Ako o mňa bojoval, ako pomáhal. Raz som skončila v nemocnici, bola som na ženskej operovaná, príšerne, už som myslela, že je so mnou koniec. Aj lekári sa šepkali, že je zle. Keď ma previezli do izby žltej, smutnej, tam už Július čakal. A ten, čo bol vždy tichý, naraz všetko vybavil, nenechal ma samú, len moju ruku hladil, dokonca si zaplatil ošetrovateľku, chodil po lieky.
Ak by nebolo jeho, asi…
Raz sme dostali omylom balík, nie náš. Pristál vrtuľník s potravinami, pošta, zmätené zásielky, balíky hádzali do snehu, poplietlo sa to.
Doma sme si všimli, že balík nie je náš. Naveľa som Júliusa odhovárala, aby ho neťahal späť v chumelici do susednej dediny. On však vraví: Ľudia to čakali, nemôžeme im zobrať nádej. Vrátil sa s omrznutými lícami, ochorel…
A vtedy som pochopila, že nikoho iného nechcem, iba jeho.
Napísať list? Veď by to asi nepochopil. Roky som mu dávala najavo, že mi je ukradnutý. Ako by som mu teraz písala o citoch?
Ale vedela som, že sa rozhodol odísť, že si myslí, že milujem iného.
Jeseň pokračovala. Deťom som vybavila škôlku, v práci bolo poriadku, a išla som za ním do Bratislavy.
Cestou vlakom mi srdce bilo, chcela som ho vidieť. Vrátane jeho lysiny, uší, bruška, všetko mi prišlo vzácne.
V ubytovni mi povedali, kde má školenie ukázali mi cestu. Idem mestom a všade sa mi zdalo, že ho vidím.
Dnu ma nepustili, čakala som na schodoch. Pozerám a až keď vyšiel s partiou v kratučkom plášti, s taškou pod pazuchou, tak som zmeravela. Ani som ho nepoznala taký bol v ten deň iný, pôsobil vážnejšie.
Išli okolo, ja som nevedela prehovoriť. On si ma nevšimol. Keď prešli, oslovila som ho.
Otočil sa, zastal, díval sa ani veriť nechcel, že ma vidí. Tak sme stáli, pozerali na seba, lístie padalo. Jeho spolužiaci sa smiali: To je láska! Po toľkých rokoch takto na seba narazia.
Žena v šedom barete mala šatku celú mokrú. Vysmrkala sa.
Tak až do konca ste boli spolu, však?
Do akého konca?
No, veď… kývla hlavou na hrob, kde jej rozprávačka prišla upratovať.
Ale nie, to je náš Maťko, syn. Odišiel príliš skoro. Ani štyridsať neoslávil. Zle sa mu darilo, aj do basy sa dostal. Natrepeli sme sa s Júliusom. Potom pil, to ho dorazilo…
Tak manžel žije? zaplesala žena.
Žije! žena sa prežehnala. Chválabohu! On ma tu doviezol, idem mu pomáhať, aby si dcéra poradila. Odhliadla naň. A tu je, už pre mňa. Sme sa zakecali. Nechceš, zavezieme ťa niekam?
Ešte tu chvíľu postojím, ďakujem.
K nim prišiel muž vyššieho veku, zavalitejší, v čiernej bunde, koženej čiapke. Pohľadný, guľatá tvár, jemný. Pozdravil priateľsky.
Si unavený, Júliuško? Narobil si sa? žena mu oprášila zo pleca prach.
On sám všetko usporiadal na hrobe syna, ale ťažký odpad odniesla žena bála sa o jeho chorý chrbát.
A tak, bok po boku, prešli spolu po žltej cestičke na cintoríne medzi hrobmi.
Pred zákrutou sa žena v šedom barete obzrela a zamávala žene, tá jej odpovedala, spolu s manželom.
A ona sa dívala na fotografiu svojho muža na pomníku a myslela si, že šťastie človeka nevzniká samo šťastie je v srdci, keď ho tam prijmeš. A že je len jedno milovať a byť milovaným.
A z toho som si ja vzal ponaučenie že človek si lásku nemusí vždy uvedomiť včas, a nie každý šťastie spozná, ale keď príde, netreba ho odháňať, treba byť vďačný. Vážim si, že Július ostal, že odpustil. Lebo šťastie a láska sú v tom, že si ich dovolíš aj prijať.
