Ja som si to svoje odchodila
To by ste ho ešte mohli dať na stráženie ako mačiatko. Prečo nie? Zaplatíte a nech ide, nech si užíva slobodu, zahryzla sa jedovato sarkasticky pani Gabriela Juríková.
Mária, nespokojne zovretými perami, skrútila zips na kufri. Márne. Zasekol sa, presne ako tá stará platňa, ktorú svokra púšťala vždy, keď sa mladí chystali na dovolenku.
Mami, už stačilo, skúšal utíšiť Gabrielinu Juríkovú Andrej, Máriin manžel. Tíško tiež pôjde na prázdniny, lenže na dedinu. Nie k cudzím ľuďom, ale k našim, k dedovi a babke. Bude mať čerstvý vzduch, záhradu, nafukovací bazén a každý deň domáce mlieko. To je v jeho veku to najlepšie.
Aký oddych? To je vyhnanstvo! svokra rozhadzovala rukami s rozhorčením. Dieťa má tri roky, v tomto veku potrebuje rodičov! A čo vy? Idete do Bratislavy, po múzeách chodiť! A synovi kultúra netreba? Vy sa len chcete uliať a pohodlne si užívať.
Mária nakoniec premohla neposlušný zips a narovnala sa. Chladne pozrela svokre do očí.
Teraz to nepotrebuje, povedala pokojne. Najviac potrebuje režim, denný spánok a nočník poruke. Nie deväťhodinový presun s prestupom, zmenu času a prechádzky po meste. A kedy ste, pani Juríková, bola naposledy s vnukom aspoň v sade?
Ja už mám svoje odchodene! vztýčila nos s pýchou svokra. Všade som ho ťahala so sebou. A vy si len chcete zariadiť pohodlie. Treba myslieť aj na iných, nielen na seba.
Presne tak! už-už zakričala Mária. Na ostatných! Na tých, čo budú s nami v lietadle a budú musieť počúvať vresk vášho vnuka celé hodiny. Alebo na tých, ktorí chcú počúvať sprievodcu, nie mňa to nebaví, chcem piť, potrebujem cikať, bolia ma nohy, kedy ideme domov. Dovolenka s trojročným nie je žiadna dovolenka, pani Juríková. Je to utrpenie. Aj pre Tíška.
Svokra zatla pery a odvrátila sa.
Už je to jasné. Zahrali ste sa na rodičov. Chcete sa ho zbaviť. Stačilo povedať, že syn nie je viac potrebný… Keby ste chceli, prispôsobili by ste sa dieťaťu.
Mária zavrela oči a v duchu začala počítať do stovky. Keby tak vedela Gabriela Juríková, akým peklom prešli naposledy, možno by radšej mlčala. Lenže ona pri výchove vnuka všetko odignorovala.
Mária to mala stále pred očami. Po tej ceste jej ešte mesiac mykalo ľavým okom.
Bolo to minulé leto. Rozhodli sa, tí naivní, ísť za kamarátmi na chatu. Len sto kilometrov. Ich dcéra, detské ihrisko, veľká záhrada. Vyzeralo to výborne.
Ale od začiatku sa všetko kazilo.
Auto im nenaštartovalo. Kamaráti už čakali, gril mäso marinoval… Museli narýchlo zháňať lístky na vlak.
A ešte aj počasie robilo zle. Tridsaťpäť stupňov. Klimatizácia nefunguje, okná síce otvorené, ale v tom preplnenom vagóne by ste ani slovenskú slaninu nenatlačili. Nedalo sa dýchať.
Tíško vydržal presne desať minút. Potom začal monotónne nariekať. Potom sa sťažoval na horúčavu a nudu. Potom sa rozbehol po vagóne.
Pusť ma! vrieskal, klenúc sa na Andrejových rukách. Chcem tam!
Tíško, moje, nemôžeš. Tam sedia ujo a teta, syčal Andrej, napnutý a zahanbený, držiac syna ako hadice.
Nechcem sedieť! A-á-á!
Tíško kričal statočne. Jeho krik prehlušil aj kolesá.
Cestujúci sa začali obzerať. Najskôr so súcitom, potom s nespokojnosťou a nakoniec už s čistou nenávisťou. Istá pani v bielej blúzke poznamenala, a Tíško jej v spravodlivom hneve roztrepal šťavu. Dostalo sa aj Andrejovi, aj Márii, aj tej pani.
Bol to škandál. Pani vrieskala hádam horšie než Tíško. Mária sa takmer rozplakala a ponúkala odškodné. Tíško reval, lebo nemal šťavu. Andrej zubami škrípal.
Pol druha hodiny pekla.
Keď sa konečne prepchali na perón, neostala im žiadna energia. Tíško po strese odmietol popoludňajší spánok, mrzuto trucoval do večera a skoro prevrátil gril. Cesta späť nebola o nič lepšia.
A to boli len pol druha hodiny cesty. A Gabriela Juríková navrhuje vláčiť dieťa po výletoch týždeň? Nesníva sa jej?
To vy ste ho nevychovali! dookola opakovala svokra, keď Mária argumentovala.
Gabriela bola pedagogička-teoretička. Prišla raz za dva týždne, priniesla banány alebo čokoládu (na ktorú je Tíško alergický, dvadsaťkrát jej to hovorili), pohrá sa dvadsať minút a šup domov. Možno ešte fotku na Facebook.
Gabriela, a čo vám vlastne záleží, kde bude Tíško? raz sa opýtala Mária počas hádky. Veď ani nebude s vami.
Ja nemusím! Má rodičov. Oni sa majú starať. Ak by šlo o nemocnicu či prácu, pomohla by som. Ale takto… Vy ho len šupnete ako mača, neviete, kam s ním.
Tieto nezhody sa dali zvládnuť, ale pomaly ničili nervy. Svokra si bola vo svojom svätom presvedčení tak istá, že iné názory nechcela ani počuť.
No život je najlepší učiteľ.
Štyri roky ubehli nenápadne. Tíško mal už sedem, rozprával plynulo, škola, krúžky…
Aj Gabrielu život zmenil, a to do tienistých farieb. Ovdovela. Kým bola domácnosť plná zvukov televízora a mužovho bľabotania, zrazu nastalo ticho. Či už z tej samoty, alebo z túžby dokázať svetu (alebo hlavne svatovcom), že ona ešte vládze, rozhodla sa pre veľký čin veľkorysosti.
Dajte mi vnuka, slávnostne vyhlásila. Už nie je maličký, rozumieme si.
Gabriela, ste si istá? váhavo sa spýtala Mária. Tíško potrebuje pozornosť. Alebo aspoň počítač.
Neuč múdreho! odvrkla svokra. Syna som vychovala! Tíško zvládnem. Budeme si čítať, hrať loto, bez vašich počítačov. Dones ho!
Na zúfalé prekríženie prstov odviezli chlapca k svokre. Na celé dva týždne. Sami sa rozhodli ísť len na predĺžený víkend, Mária tušila, že času je málo.
Intuícia ju nesklamala.
Babka si vysnívala idylku: čistý, učesaný vnuk listuje encyklopédiu zvierat, ona pliesť ponožky, občas múdro poznámku. Potom polievka, prechádzka ruka v ruke.
Táto nádherná predstava sa zrútila do polhodiny po rozlúčke.
Babi, nudím sa! zahlásil Tíško. Máš tablet?
Nie. Odkiaľ by som mala?
Tak poďme hrať zombie-apokalypsu. Ty budeš zombie a ja preživší!
Čože? nechápala Gabriela. Tíško, poď si kresliť, tu som ti kúpila omaľovánku.
To je pre malých. Nechcem! začal krúžiť po izbe a že chce hrať, nuž poď hrať! Poď, poď, babi, poď! Pozri čo viem! Ty nepozeráš!
Sekundu nevydržal pokojný. Raz vysiela lietadlo, raz trieska pokrievky, raz ťahá babku do ďalšej šialenej hry. Knihy ho nezaujímali, stavebnica ležala zabudnutá. Potreboval diváka, spoluhráča a osobného zabávača v jednej osobe. Každé tri minúty otázka: Babi, prečo?.., Babi, poďme?.., Babi, pozeraj!.
Gabriela, zvyknutá na pokojnú domácnosť, už pri obede cítila, akoby vykládala vagón uhlia.
A to boli iba kvietky. Plody prišli na obed. S polievkou z hovädziny sa popýšila babka. Pre seba také nikdy nevarí, snažila sa kvôli vnukovi.
A on kývol hlavou, ako by tam plávalo niečo odporné, a vyskrivil tvár.
Toto jesť nebudem.
Prečo?
Je tam cibuľa. Varená. To neznášam.
Čože?! pohoršila sa babka. Veď je zdravá! Jedz, nerob grimasy!
Nechcem! zachmúril sa Tíško.
A čo by si?
Cestoviny so syrom. A párky, ale rozkrájať na chobotničky.
Gabriela zdvihla obočie. Také triky nepoznala.
Ja ti nie som reštaurácia! odvetila.
Tíško mykol plecom a šiel do izby, stavať bunker z vankúšov, stoličky a lampy.
Do večera krivky babkinho tlaku pripomínali kolotoč. Nemohla si ľahnúť Tíško hneď po nej skákal a hulákal Vstávaj, idú nepriatelia!. Chcela správy, ale Tíško vykrikoval, že chce rozprávky. Ale ani po rozprávkach sa neutíšil. Behal po byte a vyvádzal.
Andrej s Máriou si zatiaľ užívali večer na terase chatky, sledovali západ slnka a počúvali príjemné praskanie uhlí v ohnisku.
Počúvaj, aké ticho… vydýchla Mária, privierajúc oči. Až sa tomu nedá veriť. Možno sme na tvoju mamu boli príliš prísni?
V tom zazvonil Andrejovi mobil.
Áno, mami?
Prisťahujte sa okamžite! hneď kričala Gabriela Juríková. Zoberte ho! Hneď teraz!
Mami, čo sa stalo? Ste v poriadku?
Máme tu horor! Váš syn je neznesiteľný! Rozbil mi pol bytu! Neje normálne jedlo! Skáče po mne ako kôň! Srdce mi praskne! Ak neprídete do hodiny, volám rýchlu a políciu, nech si ho aj mňa vezmú! Ja už nevládzem! Dosť, čakám vás!
Ozvali sa len tóny v slúchadle.
Mária mlčky položila pohár na stôl. Víno ostalo nedopité, šašlík nedopečený.
Tak poď, zamračene povedal Andrej. Náš oddych skončil…
Cesta domov prebiehala v tichu. Bolo to trpké, Gabriela ich nahovorila, a teraz robí hysterku.
Čo sa len dotkli zvončeka, dvere sa rozleteli. Gabriela stála bledá, vo vzduchu páchol valocardin. Vyzerala ako po Vietname.
A Tíško vo vytržení vyletel k rodičom.
Vďaka Bohu! vydýchla svokra, doslova ho vystrčila. Berte si ho. A už viac ma neprosíkajte! Koho ste vychovali? To nie je dieťa ale démon! Cibuľa zlá, nuda, skákať po babke, útočiť treba!
On je len dieťa, mami, sucho povedal Andrej a chytil syna za ruku. Aktívny, zdravý chalan. Hovorili sme ti to. Ty si tvrdila, že zvládneš.
Myslela som, že je normálny! Ale toto… Lekára mu treba! chytila sa za srdce. Choďte už. Musím si ľahnúť, inak tu vypustím dušu.
Už v aute sa Tíško pohodlne usadil a spýtal:
Mami, pôjdeme ešte k dedovi Mišovi a babke Ľube?
Pôjdeme, synak. Určite pôjdeme.
To je dobre… zamrmlal chlapec, už zaspávajúc. Lebo babka Gabi… je čudná. Stále kričí, nevie sa hrať. A jej jedlo je hnusné.
Od toho večera Gabriela prestala vytýkať spoločné výlety a pýtať sa, prečo neberú Tíška. Keď niekam cestovali, zaželala iba šťastnú cestu.
A Tíško sviatky trávil výlučne u Máriiných rodičov. Tam kopal červy s dedom, hral sa na vojakov a jedol babkinu polievku. Bez cibule, lebo babka Ľuba vedela, čo mu chutí.
So svokrou sa vzťahy nezlepšili, ale Márii to vyhovovalo. Aspoň už ju nikto nepoučoval o živote. A Gabriela Juríková zostala so svojou pravdou a s encyklopédiami, o ktoré nikto nestál.
