Ja nie som vaša bezplatná jedáleň! povedala mama, keď vítala deti vo dverách.
Helena Štefániková sa už týždeň tešila na sobotný výlet. Po prvýkrát za dva roky.
Kamarátka Tamara Kováčová našla nejaký autobusový zájazd do Banskej Štiavnice, lístky mali už dlho kúpené, Helena si dokonca kúpila novú čiapku modrú, s brmbolcom, ktorá jej podľa zrkadla v predsieni veľmi pristala.
O ôsmej sedela pri čaji, keď sa ozval zvonček.
Helena na chvíľu zamrzla s pohárom v ruke.
Nie, len toto nie, prebehlo jej hlavou. Zazvonilo znova.
Potom ešte raz. A potom sa ozvalo:
Mama, otvor, máme plné ruky!
Za dverami stál Oskar, jeho žena Silvia, ich dvaja synovia, sedem a deväť rokov, a štyri tašky. Vyzeralo to, akoby prišli prezimovať, nie na pár dní.
Mami, vypli nám vodu, oznámil Oskar tónom človeka, ktorý hlási udalosti štátneho významu. Prišli by sme na dva dni. Dúfam, nevadí ti to?
Helena pohľadom spočítala tašky. Potom vnukov.
Poďte ďalej, povedala.
Čo aj mohla iné spraviť?
Kým sa deti rozkladali v predsieni a vnuci pustili televízor na plnú hlasitosť, Helena zamierila do kuchyne. Ruky jej samé otvorili chladničku, vybrali vajcia, smotanu, cibuľu. Hlava myslela na autobus, čo odchádza o desiatej, a na modrú čiapku s brmbolcom, ktorá visí na vešiaku, hoci dnes už nikam nepojde.
O desať pätnásť volala Tamara Kováčová:
Helenka, kde si? Autobus odchádza za päť minút!
Tamarka, nedá sa mi. Prišli deti.
Krátka pauza.
Zase?
Zasa.
Tamara vzdychla tak, až ju určite bolo počuť v Štiavnici.
O pol jedenástej opäť zvonček. Tentoraz dcéra Kristína. Tridsaťsedem, rozvedená, s cestovnou taškou a výrazom ženy, čo hovorí, že prišla len na skok, hoci zjavne potrebuje maminu polievku aj radu.
Poď dnu, povedala Helena.
A dala sa vyprážať fašírky.
Nuž, nebývalo to po prvýkrát. Ani druhý. Ani piaty.
Deti Heleny Štefánikovej prichádzali v pravidelných vlnách. Oskar zvykol prísť, keď im vypli ohrievač, alebo keď mal s manželkou malú krízu, čo treba prečkať. Kristína prichádzala len tak, bez dôvodu. Prosto sadla na vlak a bola tu.
Helena o tom vedela. A predsa šla vždy do kuchyne.
Je typ ľudí, ktorí idú k sporáku, kým to telo vie. Helena bola presne ten typ. Štyridsať rokov v školskej jedálni človeka navyknú. Ak je veľa ľudí treba variť. Ak nie je onedlho budú. Ruky škrabú zemiaky, kým hlava ešte váha, či vôbec treba.
Na obed stáli na sporáku tri hrnce a panvica.
Zemiaky. Fašírky. A polievka, čo dom dal.
Vnuci už prestali pozerať televízor, rozložili sa s kockami na koberci. Oskar telefonoval, významne prechádzal hore-dolu bytom ako minister pred rokovaním. Jeho žena Silvia ležala v spálni s knižkou. Kristína sedela pri kuchynskom stole a rozprávala mame o bývalom o tom, pre ktorého sa rozviedla a ktorého odvtedy vždy nejako spomenie.
A predstav si, mami, včera mi napísal. Opäť. Čo odo mňa ešte chce? Píše, že mu chýbam. Mami, ty ma počúvaš?
Počúvam, počúvam, povedala Helena, miešajúc boršč.
A vlastne počúvala. Svojím spôsobom.
Mami, myslíš, že mu mám odpísať?
Neviem, Kika.
Ach, mama! Ty vždy takto. Vždy neviem.
Helena neodpovedala. Zberala penu z vývaru, sústredená.
O tretej Oskar dohovoril a nakukol do kuchyne.
Mama, už budú fašírky?
Práve sa robia.
Od rána sme nič nejedli. Ledva kávu na pumpe.
Helena prikývla.
Obedovali hlučne. Vnuci nechceli polievku, chceli len fašírky ale bez cibule. Kristína bez chleba, lebo znova drží diétu. Oskar si vypýtal dupľu. Silvia vyšla zo spálne, pokrčila plecami, že vlastne nie je hladná ale fašírku si dá.
Po obede si Oskar ľahol na gauč. Kristína šla do kúpeľne umyť si hlavu. Vnuci rozhádzali stavebnicu už v inej izbe.
Helena umývala riad a pozerala z okna. Na lavičke sedela susedka Valéria Novotná, s ktorou spolu v stredu chodia na nordic walking. Valéria ochotne chytila slnko na tvár. Pokojne. Bez fašírok a špinavého riadu.
Helena si vzdychla a pustila sa do ďalšieho hrnca.
Až neskoro popoludní, keď už bol obed zjedený, kuchyňa uprataná a podlaha po vnúčatách poutieraná, Helena ustatá sadla na taburetku, keď sa znova zjavil Oskar.
Stál blažený, najedený, v pokrčenej tričku.
Mami, ostali ešte fašírky? Dal by som si.
Helena sa pozrela na syna.
Fašírky boli. Tri, v tanieri pod pokrievkou. Helena si ich odložila, sama ešte poriadne dnes nejedla len stále pri sporáku.
Ale syn sa pozeral. A vtedy v nej niečo cvaklo.
Helena Štefániková sa dívala na syna a myslela na modrú čiapku s brmbolcom, čo visí na vešiaku. Na Banskú Štiavnicu, ktorú neuvidí. Na autobus, čo odišiel o desiatej bez nej. Na Tamaru Kováčovú, čo teraz zrejme niekde popri kláštoroch papá niečo dobré v miestnej kaviarni.
Myslela na to všetko. A na fašírky.
Mami? zopakoval Oskar. Počuješ?
Helena položila hrnček na stôl.
Zložila si zásteru.
Pekne ju prehla a položila na operadlo stoličky.
Pri stole Kristína písala niečo do mobilu. Z obývačky hučala rozprávka na plné pecky, smial sa v nej nejaký kreslený lotor všetkým v byte do ucha. Silvia šla okolo kuchyne do kúpeľne, cestou zhodila uterák a nechala ho ležať.
Uterák ležal v predsieni na podlahe.
Mami? Oskar ustúpil na pätách. Čo sa deje?
A vtedy Helena Štefániková povedala.
Pokojným hlasom ženy, ktorá už dávno vie, čo povie, ale stále to odkladala až už niet kam.
Ja nie som vaša bezplatná kuchyňa. Ani ubytovňa.
V kuchyni stíchli. Aj onen rozprávkový lotor stíchol.
Kristína zdvihla hlavu od telefónu.
Oskar otvoril ústa.
Dnes ráno, povedala Helena, som plánovala ísť na výlet. Do Banskej Štiavnice. S Tamarou Kováčovou a Vierou Hraškovou. Lístky sme mali už od februára. Kúpila som si čiapku. Modrú. Visí na vešiaku, môžete si pozrieť. Autobus šiel o desiatej. O pol deviatej ste zvonili vy, Oskar, s rodinou. O jedenástej prišla Kristína.
Nikto nič.
Nikam som nešla, povedala Helena. Išla som k sporáku. Lebo tak je to vždy. Lebo vnúčatá chcú fašírky. Lebo Silvii treba niečo ľahké, je na diéte. Lebo vy všetci musíte jesť.
Ticho.
Ale ja tiež mám svoj život, povedala Helena Štefániková. Vám to nenapadne. Nevyčítam vám to. Privykli ste. Sama som vás rozmaznala. Ale dnes už urobím zmenu.
Akú zmenu? potichu sa opýtala Kristína.
Nebudem variť. Nebudem obsluhovať.
Oskar sa na ňu díval, akoby sa mu zrazu celý svet skladačkovito menil pred očami. Išlo to pomaly a skrípavo, ako starý kredenc po parketách.
Mama, veď to nerobíme naschvál.
Ja viem, že nie naschvál, povedala Helena. To je, Oskar, ešte horšie. Keď naschvál, aspoň si to človek uvedomuje. Vy ste si zvykli. Ako keď otvoríš chladničku niečo tam vždy je. Zavrieš, ideš ďalej.
Z obývačky ešte stále znela rozprávka. Lotor sa znova rozosmial. Potom ho azda porazili, lebo stíchol.
Helena si vzala z operadla kabelku, tú, s ktorou ráno chcela ísť. Kabát z vešiaka v predsieni. Modrú čiapku s brmbolcom.
Kam ideš? Oskar sa ani nepohol.
K Tamare Kováčovej. Volala mi. Sú už naspäť, sedia u nej, pijú čaj, pozerajú fotky. Volajú ma.
A večera? opýtal sa Oskar. Hneď na to mu asi došlo, že povedal niečo nevhodné.
Helena sa naňho dlho dívala. Takým tým materským pohľadom, pri ktorom sa aj štyridsaťročný muž cíti ako v piatej triede.
V chladničke sú vajcia, cestoviny, syr, povedala. Chlieb je v chlebníku. Ruky máte. Sporák je plynový, nie raketa zvládnete.
Obliekla si kabát. Zapla gombíky. Nasadila čiapku.
Napravila brmbolec. A odišla.
V byte zostali štyria dospelí, dvaja chlapci, nedotknutá panvica a tri fašírky pod pokrievkou, ktoré si Helena odložila k obedu.
Uterák v predsieni ležal na zemi.
Oskar naň chvíľu pozeral.
Potom sa predklonil a zdvihol ho.
Helena Štefániková sa vrátila krátko pred jedenástou.
U Tamary Kováčovej bolo dobre. Čaj s mätou, štiavnické perníky v papierovom vrecku, zábery na mobile tu biely kláštor, tu starý trh, tu Viera Hrašková zapíja mead a predstiera, že je to obyčajný džús. Helena pozerala a myslela, že nabudúce už pôjde určite. Tamara už totiž vedela o ďalšom zájazde.
Modrá čiapka s brmbolcom ležala vedľa na gauči. Helena si ju predsa len nasadila. Nie do Štiavnice, ale aspoň niekam.
Kľúč v zámku pootočila ľahko.
V predsieni bolo upratané. Vnukove čižmy, čo ráno stáli rozhádzané, teraz pekne zoradené pri stene. Uterák z podlahy zmizol.
Helena zavesila kabát, prešla chodbou.
Na kuchyni svietilo.
Zastavila sa vo dverách.
Oskar stál pri dreze a umýval hrniec. Sústredene, ako niekto, kto to robí prvý raz, ale chce, aby to bolo poriadne. Na sporáku malý hrniec Helena potom zistí, že boli varené cestoviny, trochu rozvarené, ale predsa. Na stole taniere. Umyté. Na kope.
Kristína tam sedela tiež.
Vnuci, podľa ticha, už spali.
Oskar ju začul a obzrel sa.
Chvíľu mlčal.
Mama, nikdy sme nerozmýšľali, že ti to dáva tak zabrať, prehovoril.
Helena sa dívala na hrniec v jeho rukách. Na kopu tanierov. Na Kristínu.
Nič výnimočné.
Ale Helena Štefániková, čo štyridsať rokov kŕmila ľudí a nikdy nečakala vďaku, si zrazu všimla, že ju štípu oči. Smiešne, vlastne. Kvôli hrncu.
Sadni si, mama, povedala Kristína. Nechali sme ti niečo.
Na stole na kraji bol tanier. Prikrytý. Pre ňu.
Helena si sadla.
Odkryla. Cestoviny so syrom. Trocha zlepené, trocha studené. Syr nastrúhaný nahrubo, očividne narýchlo.
Vzala vidličku.
A pravdupovediac to boli najlepšie cestoviny za posledné roky. Hoci by to jeden ani nečakal.
