Ja nie som vaša bezplatná jedáleň! vyhlásila mama, keď deti vkročili do predsiene
Gabriela Štefániková sa chystala v sobotu na výlet. Po prvýkrát za dva roky.
Kamarátka Tamara Kučerová našla nejaký autobusový zájazd do Banskej Štiavnice, lístky kúpili vopred; Gabriela si k tomu zaobstarala aj čiapku modrú, s brmbolcom, ktorá jej podľa zrkadla v chodbe mimoriadne pristala.
O ôsmej ráno popíjala čaj, keď zazvonil zvonček.
Gabriela stuhla s hrnčekom v ruke.
Len toto nie, povedala si v duchu. Zazvonili znovu.
Potom ešte raz. A nasledoval známy hlas:
Mamá, otvor, máme plné ruky!
Za dverami stál Oto, jeho žena Svätana, dve deti, sedem a deväť rokov, a štyri tašky. Akoby neprišli na pár dní, ale rovno na celé zimovanie.
Mamá, u nás vypli vodu, oznámil Oto s tvárou človeka, ktorý práve tlmočí správu celoštátneho významu. Prišli by sme na pár dní, môže byť?
Gabriela pozrela na tašky. Potom na vnúčatá.
Poďte ďalej, povedala napokon.
Čo iné mala povedať?
Kým sa deti vyzúvali v predsieni a vnúčatá okamžite pustili televízor na najvyššiu hlasitosť, Gabriela zamierila do kuchyne. Ruky jej samy otvárali chladničku, vykladali vajcia, smotanu, cibuľu. Hlava rozmýšľala nad tým autobusom, ktorý odchádza o desiatej, aj nad tou modrou čiapkou s brmbolcom, čo visí na vešiaku a dnes si teda výlet rozhodne neužije.
O 10:15 volala Tamara Kučerová:
Gabi, kde si, autobus odchádza o päť minút!
Tama, nejdem, deti prišli.
Pauza.
Zase?
Zase.
Tamara si vzdychla tak hlasno, že to asi počuli i v Banskej Štiavnici.
O pol jedenástej zazvonilo opäť. Tentoraz dcéra Ingrid. Tridsaťsedem, rozvedená, s batožinou cez plece a výrazom stvorenia, ktorému súrne chýba mama a mamine rady, no oficiálne prišlo len tak, na chvíľu.
Poď, pustila jej mama dvere a vrátila sa smažiť fašírky.
Nebolo to prvýkrát. Ani druhý. Ani piaty.
Deti Gabriely Štefánikovej chodievali pravidelne. Oto obyčajne z dvoch dôvodov: buď im doma niečo vypli, alebo sa s manželkou pohádali a potrebujú prečkať. Ingrid nepotrebovala dôvod. Jednoducho naskočila na električku a prišla.
Gabriela to vedela. A predsa vždy kráčala do kuchyne.
Sú typy ľudí, ktorí sa sami od seba presúvajú k šporáku. Gabriela Štefániková bola presne tento prípad. Štyridsať rokov v školskej jedálni zanechá silnejšie reflexy než Pavlovove psy. Ak je doma hlava na hlave treba nakŕmiť. Ak nie je čoskoro bude. Ruky už šúpu zemiaky, hoci hlava ešte nerozhodla, či treba.
Na obed stála na sporáku trojica hrncov a panvica.
Zemiaky. Fašírky. A nejaká polievka z toho, čo sa našlo.
Vnúčatá sa medzitým presunuli z gauča na koberec a štedro vysypali stavebnicu, Oto dôležito kráčal po byte s mobilom v ruke ako premiér medzi rokovaniami. Jeho Svätana ležala v spálni s knihou. Ingrid sedela v kuchyni a rozprávala mame o bývalom manželovi tom, pre ktorého sa pred dvoma rokmi rozviedla a odvtedy pri hocijakej príležitosti spomína jeho meno.
Predstav si, mama, včera mi zase písal. No načo? Napísal, že mu chýbam. Mama, ty ma počúvaš?
Počúvam, počúvam, odvetila Gabriela a miešala boršč.
Tak nejako počúvala.
Mama, mám mu odpísať alebo nie?
Neviem, Ingrid.
No mama! Ty vždy takto, opýtam sa a ty neviem.
Gabriela nič neodpovedala. Akurát zberala penu z vývaru. Nutná sústredenosť.
O tretej Oto skončil telefonovanie a strčil hlavu do kuchyne.
Mamá, kedy budú fašírky?
Akurát sa smažia.
Lebo odvčera sme poriadne nejedli. Cesta len káva.
Gabriela prikývla.
Obedovali hlučne. Vnúčatá nechceli polievku. Chceli fašírky. Fašírky nechceli s cibuľou. Ingrid bez chleba, lebo zase začala diétu. Oto chcel dupľu. Svätana vyšla zo spálne, pozrela na tanier a zahlásila, že vlastne nie je hladná, ale jednu fašírku si predsa len dá.
Po obede Oto zaľahol na gauč. Ingrid šla do kúpeľne umyť si hlavu. Vnúčatá rozvláčili stavebnicu do ďalšej izby.
Gabriela šúrovala riad a dívala sa z okna. Na lavičke posedávala suseda Valéria Nováková, tá, s ktorou chodievajú v stredu na nordic walking. Valéria si vyhrievala tvár na slnku. Pokojne. Bez fašírok, bez riadu.
Gabriela si vzdychla a pustila sa do ďalšieho hrnca.
Už ku večeru, keď bola polievka zjedená, riady umyté, kuchyňa vysúšená po zásahu vnúčat a Gabriela odpočúvala na stoličke, objavil sa Oto opäť vo dverách.
Stál, nasýtený, spokojný, v pokrčenej tričku.
Mama, ostali ešte nejaké fašírky? Dal by som si.
Gabriela sa pozrela na syna.
Fašírky boli. Tri pod pokrievkou v tanieri. Odložila si ich ešte nič sama poriadne nezjedla, stále len nad sporákom.
Ale syn pozeral. A vtedy v nej niečo cvaklo.
Gabriela Štefániková sa zahľadela na syna. A rozmýšľala nad tou modrou čiapkou s brmbolcom, čo visí na vešiaku. Nad Banskou Štiavnicou, ktorú neuvidí. Nad autobusom, ktorý z nej odišiel o desiatej bez nej. Nad Tamarou, ktorá sa možno práve túlila uličkami, niečo sladké maškrtí v kaviarni.
Rozmýšľala o tom. Aj o fašírkách.
Mama? uistačne sa opýtal Oto. Počuješ ma?
Gabriela položila hrnček na stôl.
Vyzliekla zásteru.
Precízne ju zložila. Uložila na operadlo stoličky.
Za stolom práve Ingrid posielala niekomu esemesku. Z obývačky hučala televízia s rozprávkami akýsi kreslený zloduch sa rehotal na celé poschodie. Svätana prešla okolo kuchyne do kúpeľne, cestou zhodila uterák. Nezodvihla.
Uterák ležal v predsieni.
Mama? Oto prešľapoval. Ty čo?
A vtedy Gabriela povedala.
Pokojným hlasom človeka, ktorý už dávno vie, čo povie, ale stále to odkladal a dnes už niet kam.
Ja nie som vaša bezplatná jedáleň. Ani hotel.
Kuchyňa stíchla. Rozprávkový zloduch stlmil smiech.
Ingrid zdvihla zrak.
Oto otvoril ústa.
Dnes ráno povedala Gabriela som mala ísť na výlet. Do Banskej Štiavnice. S Tamarou Kučerovou a Vierou Dlhopolovou. Lístky sme kúpili vo februári. Kúpila som si čiapku. Modrú. Visí na vešiaku. Pokojne sa pozrite. Autobus šiel o desiatej. O pol deviatej ste zabúchali na dvere. Ty, Oto, s rodinou. O jedenástej Ingrid.
Ticho.
Nešla som nikam, povedala Gabriela. Postavila som sa k šporáku. Ako vždy. Lebo vnúčatá chcú fašírky. Lebo Svätana potrebuje niečo ľahké, je na diéte. Lebo vy všetci musíte jesť.
Pauza.
Ale aj ja mám svoj život, povedala Gabriela Štefániková. Vás to ani nenapadne. Nehovorím, že je to zlé. Zvykli ste si. Ja vás tak naučila. No dnes to nezopakujem.
Čo nebudeš? zašepkala Ingrid.
Varenie. Obsluhu.
Oto sa díval na mamu s tvárou človeka, ktorému sa práve opravuje pohľad na realitu. Pomaly, sťa stará skriňa šúchaná po parketách.
Mama, veď my to nemyslíme zle.
Viem, že nie naschvál, povedala Gabriela. To je, Oto, horšie. Keď človek koná naschvál, aspoň o tom vie. Vy to robíte zo zvyku. Ako keď otváraš chladničku. Vždy tam niečo je. Zabuchneš, ideš ďalej.
Deti v obývačke ešte čumeli na rozprávky. Zloduch zas reval. Ale asi ho práve prekabátili, lebo stíchol.
Gabriela si zobrala zo stoličky tašku, tú, ktorú si chystala ráno. Kabát z vešiaka v predsieni. Modrú čiapku s brmbolcom.
Kam ideš? Oto zostal stáť.
K Tamare Kučerovej. Volala mi. Vrátili sa, sedia u nej, pijú čaj, pozerajú fotky. Volali ma.
A večera? oto spýtal sa Oto. A podľa výrazu pochopil, že asi niečo pokašľal.
Gabriela sa naňho dlho pozrela. Typický materinský pohľad, z ktorého sa aj štyridsaťročný syn cíti ako v piatej triede.
V chladničke sú vajcia, cestoviny, syr, povedala. Chlieb v chlebníku. Ruky máte. Šporák plynový, nie medzinárodná vesmírna stanica zvládnete to.
Obliekla kabát. Zapla gombíky. Natiahla čiapku.
Popravila brmbolec. A odišla.
V byte zostali štyria dospelí, dve deti, nedotknutá panvica a tri fašírky pod pokrievkou, ktoré si Gabriela šetrila už na obed.
Uterák v predsieni stále ležal na zemi.
Oto naň chvíľu pozeral.
Potom sa zohol a zdvihol ho.
Gabriela Štefániková sa vrátila pred jedenástou.
U Tamary Kučerovej bolo príjemne. Mäta v čaji, štiavnické praclíky v papierovom vrecku, fotky v mobile tu belohradský kláštor, tu trhy, tu Viera Dlhopolová popíja medovinu a tvári sa, že je to jablkový mušt. Gabriela pozerala a hovorila si, že raz pôjde tiež. Tamara už zisťovala ďalší zájazd.
Modrá čiapka s brmbolcom ležala na gauči. Gabriela si ju predsa dala. Nie do Štiavnice, ale aspoň von.
Kľúč v zámke šiel hladko.
V predsieni bolo upratané. Vnúčatá mali topánky zoradené popri stene, nie krížom-krážom ako ráno. Uterák bol preč.
Gabriela zložila kabát, zavesila. Prešla chodbou.
V kuchyni svietilo svetlo.
Zastala vo dverách.
Oto stál pri dreze a umýval hrniec. Sústavne, ako človek, čo to robí prvýkrát v živote, ale fakt sa snaží. Na sporáku bol hrnček neskôr zistí, že v ňom niekto navaril cestoviny, síce trochu rozvarené, ale predsa. Na stole taniere. Poumývané. Úhľadne na kope.
Ingrid sedela za stolom.
Vnúčatá, podľa ticha, už spali.
Oto začul kroky a otočil sa.
Chvíľka ticha.
Mama, nikdy nás nenapadlo, že je to pre teba také ťažké, zmohol sa napokon.
Gabriela sa zahľadela na hrniec v jeho rukách. Na kôpku tanierov. Na Ingrid.
Nič výnimočné.
Ale Gabriela Štefániková, ktorá štyridsať rokov kŕmila ľudí a nikdy nečakala za to vďaku, pocítila, ako jej štípu oči. Sprostosť, všakže. Kvôli hrncu.
Sadni si, mama, povedala Ingrid. Ostalo ti.
Na okraji stola talierik. Prikrytý. Pre ňu.
Gabriela si sadla.
Zložila pokrievku. Cestoviny so syrom. Trochu zlepené, trochu vychladnuté. Syr nastrúhaný nahrubo, narýchlo.
Vzala vidličku.
A to, medzi nami, boli najlepšie cestoviny za posledné roky. Kto by to bol povedal?
