Lenka Pavlovičová stála pri kuchynskom okne a pozerala, ako na dvor vchádza ošúchané škodovka. Z auta pomaly vystúpil vysoký chlapec v pomačkanej tričku a rifliach, vybral z kufra dva veľké batohy a športovú tašku.
„No, tak už je tu,“ zamrmlala si pod nosom, utrela si ruky do uteráka a vyšla pozrieť synovca.
Miro vyrastol. Keď ho videla naposledy, mal asi štrnásť, bol to vychudnutý társkiak s odstávajúcimi ušami. Teraz stál pred dverami už ako dospelý chlapík, aj keď trochu rozpákami.
„Teta Lenka?“ opýtal sa neisto, keď otvorila dvere.
„Samozrejme, že ja! Poď dnu, Mirko! Bože, aký si už veľký!“ Objala synovca, cítiac z neho vôňu cesty a lacnej toaletnej vody. „Choď si odložiť veci. Si asi unavený?“
„Nie, v pohode. Ďakujem, že ste ma prijali. Najskôr len na chvíľu, kým si nájdem robotu a izbu.“ Miro sa prešľapával, obzeral si predsieň.
Lenka Pavlovičová prikýвала, no v duchu už cítila pochybnosti. Slová sú jedna vec, skutky druhá. Taká bola aj jej sestra, Mirova matka – vždy sľubovala zlaté hory, potom však na mesiace zmizla.
„Poď sem,“ ukázala na izbu, ktorá ešte včera bola jej pracovňou. Písací stôl, poličky s knihami, obľúbené kreslo pri okne – všetko musela premiestniť do spálne, aby uvoľnila miesto synovcovi.
Miro sa zastavil na prahu.
„Počujte, nechcem vás obťažovať. Môžem spať na gauči v obývačke?“
„Ale čo to hovoríš! Mladý človek potrebuje súkromie,“ odpovedala Lenka Pavlovičová, aj keď sa v nej všetko stiahlo. Dvadsať rokov zariaďovala túto izbu, každá vec mala svoje miesto a príbeh.
Miro postavil batohy na zem, obzeral si priestor.
„A kde teraz budete pracovať? Tu predsa bol písací stôl.“
„Presunula som ho do spálne. Nič strašné,“ pokúsila sa povedať veselo, ale hlas sa jej mierne zachvel.
Synovec si to, zdá sa, nevšimol, už rozopínal zips na jednom z batohov.
„Môžem si veci trochu rozložiť? Po ceste sa všetko pomačkalo.“
„Isteže! Ja zatiaľ pripravím večeru. Čo máš rád?“
„Všetko jem, nie som vyberavý,“ usmial sa Miro, a v tom úsmeve Lenka Pavlovičová spoznala črty svojho zosnulého brata. „Len teta, nevarite veľa. Dnes som unavený a zajtra ráno idem hľadať robotu.“
Pokývala sa a išla do kuchyne, no za chrbtom už počula presúvanie nábytku. Miro sa evidentne neplánoval spokojniť s tým, ako izbu zariďovala.
Pri príprave karbanátkov si Lenka Pavlovičová spomenula na dnešný rozhovor so susedkou Zuzanou.
„Si si istá, že robíš dobre?“ pýtala sa tá, poškilujúc smerom k jej bytu. „Mládež je dnes taká… Dnes synovec, zajtra privedie kamošov, zajtrajšok nejaké dievča. A potom sa bude chcieť ženiť v tvojom byte.“
„Čo to rozprávaš!“ odmietala Lenka Pavlovičová. „Vždyť je to rodina. Syn môjho brata.“
„Rodina, rodina,“ zamrmlala susedka. „A kde bola tá rodina, keď si bola chorá? Keď si ležala v nemocnici po operácii?“
Vtedy sa jej tie slová zdali nespravodlivé. Ale teraz, keď počuAle teraz, keď počuť buchot v bývalej pracovni, Lenka Pavlovičová si uvedomila, že pokoj v jej vlastnom dome je nekonečne cenný, a že niekedy jediné správne rozhodnutie je postaviť sa za seba.
