Byt zabral synovec
Alžbeta Kováčová stála pri kuchynskom okne a pozerala, ako na dvor vjíždza ošúchané škodovka. Z auta pomaly vystúpil vysoký chlapík v pokrčenej tričku a džínsach, vytiahol z kufra dve veľké batohy a športovú tašku.
“Tak už je tu,” zamrmlala si pod nosom, utrela si ruky do uteráka a išla privítať synovca.
Fero vyrastol. Keď ho videla naposledy, mal asi štrnásť, bol to chudý tínedžer s odstávajúcimi ušami. Teraz pred dverami stál dospelý muž, aj keď trochu zmätený.
“Teta Alžbeta?” opýtal sa neisto, keď otvorila dvere.
“Samozrejme, že ja! Poď dnu, Fero! Bože, aký si už veľký!” objala synovca, cítiac voňavku po ceste a lacnú toaletnú vodu. “Ubytuj sa, budeš unavený.”
“Nie, som v pohode. Ďakujem, že ste ma prijali. Naozaj nebudem dlho, len kým si nájdem prácu a izbu,” prešľapoval Fero, obzeral si vstupnú chodbu.
Alžbeta prikývla, hoci v jej duši sa už objavili pochybnosti. Hovoriť je jedna vec, konať druhá. Presne ako jej sestra, Ferova matka, vždy sľubovala zlaté hory, potom na mesiace zmizla.
“Poď sem,” ukázala na izbu, ktorá ešte včera bola jej pracovňou. Písací stôl, police s knihami, obľúbené kreslo pri okne – všetko musela presunúť do spálne, aby uvoľnila miesto pre synovca.
Fero sa zastavil na prahu.
“Počujte, možno by som lepšie spal na gauči v obývačke? Nechcem vás obmedzovať.”
“Nič si z toho! Mladý človek potrebuje súkromie,” odpovedala Alžbeta, hoci sa jej všetko vo vnútri stiahlo. Dvadsať rokov si zariaďovala túto izbu, každá vec mala svoje miesto, svoj príbeh.
Fero položil batohy na zem, obzeral si priestor.
“A kde budete teraz pracovať? Videl som tu písací stôl.”
“Presunula som ho do spálne. Nič strašné,” snažila sa hovoriť veselo, hlas jej mierne skolaboval.
Synovec, zdá sa, si nič nevšimol, už rozopínal zips na jednom z batohov.
“Môžem si trochu rozložiť veci? Všetko je po ceste pomačkané.”
“Samozrejme! Ja zatiaľ pripravím večeru. Čo máš rád?”
“Všetko jem, nie som vyberavý,” Fero sa usmial a v tom úsmevu Alžbeta spoznala črty zosnulého brata. “Len, tetka, nevaríte veľa. Dnes som unavený a zajtra ráno idem hľadať prácu.”
Prikyvla a odišla do kuchyne, za chrbtom už počula zvuky presúvania nábytku. Fero sa očividne nehodlal uspokojiť s tým, čo mu pripravila.
Pri príprave vyprážaného syra Alžbeta spomínala na dnešný rozhovor so susedou Annou.
“Si si istá, že robíš správne?” pýtala sa Anna, pozerala smerom k Alžbetinmu bytu. “Mládež je dnes taká… Dnes synovec, zajtra priviedol kamošov, pozajtra nejaké dievča. A čoskoro bude chcieť svadbu v tvojom byte.”
“Čo to hovoríš, Anička!” odmietala to vtedy Alžbeta. “Je to rodina. Syn môjho brata.”
“Rodina, rodina,” mrmlala suseda. “A kde bola táto rodina, keď ti bolo zle? Keď si bola po operácii v nemocnici?”
Vtedy sa jej tieto slová zdali nespravodlivé. Ale teraz, počúvajúc, ako synovec niečo presúval v jej bývalej pracovni, sa nevedela zamyslieť.
“Tetka Alžbeta!” zakričal Fero z izby. “Môžem si preniesť televízor k sebe? Bude to pohodlnejšie.”
Ztuhla s naberačkou v ruke. Televízor stál v obývačke už pätnásť rokov, bola zvyknutá pozerať správy vo svojom obľúbenom kresle.
“Fero, a ako ja sa budem pozerať?” opatrne sa spýtala.
“Môžete sa pozrieť v spálni. Alebo príjdete ku mne, pozrieme sa spolu,” bezstarostne odpovedal synovec.
Alžbeta sa zahryzla do pery. Chodiť do vlastnej izby s dovolením? PozeraťTeta Alžbeta sa hlboko nadýchla, prešla do bývalej pracovne a pomaly zatvorila dvere za sebou, aby konečne mohla v tichosti dopiť svoju kávu.
