Ján sa vrátil domov a zamieril do kuchyne, kde ho na stole čakala večera. Čudné, kde je Ľubica? pomyslel si. Prešiel do spálne a zbadal manželku, ako sedí na podlahe a balí si veci do tašky. Ideš niekam? spýtal sa Ján. Dali mi lístok do krajského mesta na vyšetrenie. Sú zlé podozrenia, povedala zrazu Ľubica. Ako zlé? čudoval sa Ján. To máš, čo… To, na čo zomrela tvoja mama? Ján sa nemohol zmieriť s tým, čo počuje.
Niekoľko dní Ján nevedel, čo so sebou. Veľmi sa obával o svoju Ľubicu, ktorá bola na vyšetrení v meste. On sám ostal v ich dedine pri Levoči, s obavami a nádejou čakal na správu od Ľubice.
Ľubica sa nikdy nesťažovala a Ján sa naučil myslieť si, že je všetko v poriadku. Boli manželmi už tridsať rokov, vychovali dvoch synov. Celý dom stál na Ľubici. Varila, upratovala, starala sa o domácnosť. Ján si myslel, že tak to má byť. Myslel si, že umývanie riadov či postávanie pri sporáku nie je chlapská robota.
Jeho žena však nebola žiadna domáca pani, pracovala ako účtovníčka v tom istom podniku ako on. Ján sa vracal z práce neustále unavený, posťažoval sa Ľubici a šiel si ľahnúť k televízoru. Ľubica utekala do kuchyne, varila večeru aj obed na ďalší deň, umyla riad, dala všetko do poriadku, žehlila Všetky tie nekonečné domáce práce.
U nich doma bolo vždy čisto a útulne. Na stole vždy čerstvé a chutné jedlo. Ján neznášal jesť to isté viac dní po sebe, a tak Ľubica trávila v kuchyni veľa času. Nikdy sa nesťažovala a o pomoc neprosila, Jánovi ani len na um nezišlo ponúknuť sa. Predsa chlapská práca to nie je.
Keď si Ľubica vybavila dovolenku, aby šla na vyšetrenie, Ján ostal prekvapený.
Čo sa deje? opýtal sa ženy. Necítiš sa dobre?
Dúfam, že to nie je nič vážne, povedala Ľubica. V poslednom čase sa necítim vo svojej koži.
Možno by si mala začať brať vitamíny, veď je jar, navrhol Ján.
Možno, pokrčila plecami Ľubica.
Večer, keď sa Ján vrátil z práce, Ľubica mu povedala, že musí ísť do mesta na vyšetrenie.
Ako to? Prečo? divil sa Ján.
Majú podozrenia ohľadom môjho zdravia. Dali mi lístok do krajského centra.
Ako podozrenia? zalapal po dychu Ján. To máš, že To, na čo zomrela tvoja mama
Zatiaľ sú to len domnienky, utíšila ho Ľubica, hoci sama už stihla plakať, kým nebol doma. Už som si kúpila lístok na autobus, ráno o ôsmej idem. Kľudne sa navečeraj sám, dobre? Na sporáku sú fašírky s ryžou, a na stole šalát. Ešte si zbavím veci a pôjdem spať, som už unavená.
A ty si jedla?
Nemám chuť, odpovedala Ľubica a ďalej balila veci do cestovnej tašky.
Ján neveriacky hľadel na svoju ženu. Mohla mať vážny problém. Vždy bola taká energická, nikdy sa nesťažovala. A zrazu
Myslím, že mám všetko, čo potrebujem, povedala.
Nezabudni si nabíjačku na mobil, pripomenul jej Ján.
Áno, tú musím hneď pribaliť. Ďakujem, Janko. Prečo nejdeš večerať?
Tiež akosi nemám chuť
Tak som ťa vystrašila?
Hej, prikývol Ján.
Pozrel na tašku, do ktorej Ľubica balila veci, a vybavilo sa mu, ako pred štyrmi rokmi chystali kufre na dovolenku k moru a práve vtedy Ľubica túto tašku kúpila. Bola vtedy taká šťastná, že idú na dovolenku! Roky nikde neboli, celé prázdniny trávili na chalupe.
Ľubica si vtedy kúpila dva farebné plavky, krásne šaty a prútený klobúčik. Lenže k moru nakoniec nešli. Jánovi nečakane ponúkli v práci zaskočiť chorého kolegu a šéf sľúbil slušnú prémiu. Ján súhlasil, keďže aj tak plánovali urobiť rekonštrukciu spálne. Prémia sa teda hodí.
Vtedy mal pocit, že Ľubica ho podporila a bola rada. Ale v noci počul, ako ticho plače. Povedala mu, že mala zlý sen. Až teraz Ján pochopil, že plakala preto, že nemohli ísť k moru, po čom tak túžila.
Ani o rok dovolenka nevyšla, a Ľubica postupne prestala spomínať more. Ján bol tomu len rád. Jemu sa nikam nechcelo. Veď majú chalupu, kde je vždy čo robiť, dá sa tam grilovať s priateľmi, oddýchnuť si, aj sa okúpať v neďalekej riečke. Načo by míňal peniaze na dovolenku, keď im je dobre aj doma?
A teraz Ľubica balí tú istú tašku, nie na výlet, ale na vyšetrenie A čo ak z tej myšlienky sa Jánovi urobilo zle.
Tú večeru nejedol, v noci dlho nemohol zaspať. Ležal vedľa ženy, počúval jej tiché vzlyky. Chcel ju objať a utešiť, ale neodvážil sa.
Ráno ju odprevadil na autobusovú stanicu. Pred nástupom sa objali a Ján cítil, že nechce nechať svoju Ľubicu odísť Díval sa ešte dlho za odchádzajúcim autobusom, a do očí sa mu tisli slzy
Ľubka, zašepkal skoro nepočuteľne. Moja drahá, nech je všetko v poriadku
Cítil sa prázdny, ale musel ísť do práce. V nej na chvíľu zahnal myšlienky, ale po návrate domov ho smútok opäť zalial. Byt bez ženy akoby vyľudnel, všetko bolo nemé Prinútil sa zohriať si zvyšok večere a trochu zjedol.
Aby aspoň trochu upokojil myseľ, zapol televízor. Nič ho nezaujalo, tak ho vypol. Z poličky vybral album s fotkami a listoval ním.
Tu sú s Ľubicou hneď po svadbe Bola vtedy taká krásna, štíhla. Samozrejme, krásna je stále, ale vtedy Keď ju prvý raz stretol, nevydržal byť pokojný.
Stretli sa na oslave narodenín jeho kamaráta. Ľubica prišla s priateľom, Ján tam bol so spolužiačkou. Ale len čo ju zbadal, bol do nej beznádejne zamilovaný. Neveril by, že ho niečo také postretne láska na prvý pohľad, nezmysel Ale stalo sa.
Ešte v ten večer sa pohádal s Janou. Všimla si, ako sa Ján pozerá na Ľubicu. Keď vyšli von, spustila scénu.
Nech sa páči, povedal Ján. Mali sme sa rozísť už dávno, nikdy som ťa neľúbil.
Jana odišla v slzách, no o týždeň začala chodiť s Viktorem zo strednej a o rok sa zaňho vydala.
Za Ľubicou Ján musel behať. Aj keď sa rozišla s tým chlapcom, s ktorým vtedy prišla, ešte dlho mu neotvárala svoje srdce. Nakoniec však prepadla Jánovej vytrvalosti…
Ján listoval albumom, prežíval znova najšťastnejšie okamihy ich spoločného života Ako si nežil vďačne! Kedy naposledy Ľubici povedal, že ju ľúbi? Kedy jej dal kompliment? Nepamätal si. Ani ďakujem za večeru jej asi nikdy nepovedal bral to ako samozrejmosť. Veď žena má o muža starať sa, nie?
Až v tejto chvíli si Ján uvedomil, že jeho Ľubica niesla na svojich pleciach celý dom, všetky starosti A on si myslel, že je silná, že predsa nemôže byť unavená Keď ochorel, ona sa oňho starala, varila mu čaj, polievky, počúvala jeho sťažnosti, ľutovala ho Ale keď ochorela ona, utišila sa tabletkou a šla do práce
Pri myšlienkach, že by o Ľubicu mohol prísť, mu bolo úzko Tých pár dní, čo bola žena preč, žil na autopilote. Volali si denne, ale Ľubica stále nič nevedela Ján nevedel, čo so sebou.
Vyčítal si, že nebol lepším manželom, že bol často sebecký Keby sa to dalo vrátiť späť
Janko, mám dobré správy! Nepotvrdilo sa to! Problémy mám, ale nie také zlé, povedala mu večer Ľubica cez telefón.
Naozaj? zvolal natešene Ján. Ľubka, som taký šťastný
O pár dní čakal Ján manželku na stanici. V rukách držal zväzok jej obľúbených bielych ľalií.
Janko, načo si míňal na kvety? usmiala sa Ľubica, ale ďakujem, potešilo ma to!
Tak som sa o teba bál, šepol Ján a objal ju. Tak veľmi ťa ľúbim Prepáč mi
Za čo, Janko? prekvapila sa Ľubica.
Nebol som najlepším mužom v týchto rokoch
A to prečo? Alebo si ma podviedol?
Nie, to nikdy! Len som sa o teba málo staral, nepomáhal ti skoro vôbec. Ale to sa zmení. A mám pre teba prekvapenie.
Aké?
Kúpil som nám lístky. O mesiac máš dovolenku a ideme k moru.
More? A čo naša chalupa?
Nechaj ju tak, mávol rukou Ján. Možno ju rovno predáme. Zeleninu si kúpime na trhu.
Nespoznávam ťa, Ján
Ani ja seba, Ľubka. Tak som sa bál, že ťa stratím Odteraz si ťa budem vážiť ako najväčší poklad Ľúbim ťa!
Ó, Janko! usmiala sa Ľubica. Asi sa toto všetko malo stať, aby som tie slová od teba konečne počula. Poď domov Aj ja ťa veľmi ľúbim.
A tak Ján pochopil, že najcennejšie v živote nie sú ani peniaze, ani chalupa, ale ľudia, ktorí sú pri nás. Netreba čakať na smutnú chvíľu, aby sme si to uvedomili.
