Ján Kováč sa zobudil ráno Vieš čo, ten deň sa už od začiatku nejavil zle. Keď máš 118 rokov, každé zobudenie je malý sviatok.
Prvá vec, ktorú už zaužíval ranná technická: otvoril najprv ľavé oko ide, potom pravé trošku zahmlené. Prečistil, nakvapkal kvapky a už bol svieži ako rybička. Pokrútil všetkým, čo sa krútiť dalo, čo vŕzgalo, namazal. Skontroloval, či mu funguje aj zadná časť žiadne prekvapenia. Prešiel si krk, či mu ešte škrípe našťastie áno, ako vždy. Zabubnoval nohami, zatrieskal dlaňami a ráno sa mohlo naplno začať.
Presne o ôsmej mu podľa plánu volali z Sociálnej poisťovne:
Lidka, dobré ráno, zachrčal Ján Kováč do telefónu, spokojný, že sa dožil ďalšieho roku.
Prajem pekný deň aj vám, pán Kováč, smutne sa ohlásila Lidka, ako sa dnes cítite?
Vieš čo, nemám sa na čo sťažovať, usmieval sa do slúchadla.
Ach, aká škoda, už kvôli vám mám piatu poznámku tento rok! Už tridsať rokov ste na štátnom dôchodku!
Prepáčte mi. Ale nehovorili, že tento mesiac bude zvýšenie?
Áno, zvýšenie jej hlas bol chudobný ako šošovica bez klobásy, a vy si náhodou neprilepšujete niekde bokom? nadhodila podľa povinnosti.
Bohužiaľ, verím vám, že peňazí mám habadej, povedal a zasmial sa.
Škoda Prajem vám vetu už nedokončila, lebo zložila.
O deviatej Ján Kováč sadol za stôl so svojím prapravnukom Ondrejom, ktorý s ním nebýval, ale kľúč mal stále po ruke. Keď vošiel dnu, vždy začal hneď so stavebnými meraniami. Raz kuchyňu, raz kúpeľňu, potom s kalkulačkou počítal materiály, ceny, kreslil nábytok. Dnes však pravítko zabudol doma.
Zober si metre v servante, navrhol Ján, ešte po tvojom dedkovi ostali, zachichotal sa starý otec a zalial sypaný čaj.
Ondro len vzdychol a pustil sa do legandárnej praženice od svojho prapradeda.
O desiatej starý pán vyšiel na cigaretu pred vchod.
Oj, Jano, stále fajčíš!
A vieš, že fajčenie spôsobuje sused stíchol, keď pozrel na živého dôchodcu, ktorý fajčí, odkedy jeho rovesníci už dávno nežijú práve kvôli tomu, čo fajčenie vraj spôsobuje.
My sa dnes do Bratislavy chystáme.
A čo tam?
Povozíme sa v metre, zájdeme na Hlavné námestie, pozrieme sa na Sochu Milana Rastislava Štefánika.
A na čo je to dobré, veď socha ako socha.
A ty si ju vôbec videl?
Hej, ešte keď ju inštalovali v našej dedine.
To fakt? V debne?!
Nie, v kupé vo vlaku.
Počuj, koľko máš vlastne rokov?
Osemnásť som oslávil nedávno, odpovedal Ján, usrkávajúc filter cigarety.
Nezahrávaj sa.
Fakt druhý ročník opakujem.
Tak všetko najlepšie, dospelý chlap!
Ďakujem, rozlúčil sa Ján a vrátil sa domov.
O jedenástej volal riaditeľ Orangeu, prosil ho, nech už zmení ten svoj predpotopný program. Tarifa, na ktorej sedel Kováč, už patrila do múzea, a keby prepočítali všetko na eurá, Orange by mu ešte pár centov priplácal.
O piatej sa Ján Kováč objavil v supermarkete. Na narodeniny mu hypermarket dával zľavu rovnú jeho veku. Vzal tortu, kilo banánov a širokouhlý televízor. Zo zvyšku, čo mu vydali, zavolal taxík a nákladnú službu s chlapským šarmom.
O siedmej mu volali z márnice. Vraj nech si už konečne príde po poistku a papuče.
O ôsmej začali prichádzať hostia. Ján Kováč prestrel stôl, pustil nový televízor, rozlieval víno. Prípitky boli skromné, nik nevedel, čo vlastne ešte zaželať, tak sa postavili vždy len jeden po druhom.
O desiatej dorazili policajti, aby ho požiadali o trochu ticha, keďže suseda za stenou je staršia pani. Otvoril im oslávenec osobne, až sa chlapcom zmenil výraz, lebo takéto narodeniny len tak nezažijú.
Ján si ľahol do postele niečo pred polnocou, keď už väčšina hostí odišla domov alebo rovno do nemocnice. Usmial sa, stiahol z prsta zlatý prsteň a schoval pod vankúš. Bol to ten prsteň, čo mu pred rokmi dala žena so slovami, ktoré do zlatníctva zadala vygravírovať: Ži za nás oboch.
Žil. A ešte stále žije.
