23. október
Vždy som si myslel, že Eva Šimková bola ako otvorený nôž. Každý v kancelárii ju poznal ako ženu, ktorá nikdy neobilievala pravdu. Bolo jedno, či si ju chcel počuť alebo nie.
Napríklad keď sa Zuzana celé ráno očarujúco usmievala na nového IT-čkára. Medzi tým rýchlo vybavovala objednávky, skoro sa vznášala po open-space. “Nevieš náhodou, že jeho žena je práve na pôrode?” spýtala sa Eva sucho. A štyri slová stačili. Flirt skončil ako zapálený papierik v popolníku.
Alebo Tereza, ktorá už roky bojovala s cigaretami. Skúsila náplaste, žuvačky, špecializované čajové zmesi. Až kúpila “zázračnú elektronku”. Každých tridsať minút utekala “na fajku”. “Videla si zloženie tej tvojej zázračnej fajky? Ja tiež nie. A nikto iný. Zaujímavé, že?” spustila Eva.
Všetci sa jej vyhýbali. Nikto nechcel skončiť na jej ostrom jazyku. A jej to bolo jedno. Pravda je predsa pravdou, či nie? Lenže… komu tá pravda vlastne pomohla?
Keď Eva odišla na stáž do zahraničia, celé oddelenie si oddychlo. Fajčilo sa na balkóne, flirtovalo s novými klientmi, v piatok sa pilo až do rána a v temných kútoch kancelárie sa objímalo všetko, čo sa hýbalo. Ženatí, slobodní, na tom nezáležalo.
Eva sa vrátila o tri týždne neskôr. Vždy perfektne upravená, v obliečkach, na výškach, s ťažkými parfumami a dokonalým make-upom. A teraz? Odrbané džínsy, volný sveter o dve veľkosti väčší, nič v tvári, vlasy nahádzané do gumičky. Slnečné okuliare, ktoré nesňala ani na chvíľu. Namiesto obvyklej vône – jemný odtieň Truth od Calvin Klein.
A hlavne – nevynadala sekretárke za nespravené dokumenty, nerozčúlila sa na IT-čkára, že neustále telefonuje s manželkou. Prešla okolo šanónov, v ktorých sa hrabal právnik. Nič.
“Zlyhala na stáži,” usúdil právnik.
“Je chorá,” navrhla sekretárka.
“Zamilovaná!” zachichotala sa Zuzana.
“A preto má sveter o dve čísla väčší?” priškrípal prekladateľ.
“Každopádne o hodinu je brief. Radšej sa pripravte, než tu klebetíte.”
Lenže o hodinu v konferenčke nebola. Všetci čakali. Nervózne pokukovali po dverách.
Až IT-čkár pri okne vykríkol: “Pozrite tam!”
Na druhej strane ulice bola malá kaviareň. A pri stole sedela Eva. Ale iná. Nie preto, že bez make-upu a s jednoduchým účesom. Nie. Proti nej sedel muž, ktorý jej niečo rozprával a ona sa smiala.
**Ich** Eva. **Smiala** sa.
Všetci v konferenčnej miestnosti ticho zívali von. Ako keby chceli overiť, či to naozaj je tá istá Eva – ostrá, nepríjemná, podráždená. Teraz tam sedela úplne iná.
“Úprimne? Ráno som nenašla blúzku,” povedala Eva tomu mužovi a prikyvla. “Tak som si vzala tvoj sveter.”
“Ja mám radšej, keď ho nemáš vôbec,” odpovedal.
Eva zčervenala a jemne ho udrela päsťou do ramena.
“Buď ticho.”
“Nemôžem,” naklonil sa k nej. “Musíme rýchlo dobehnúť robotu a ísť ku mne. Alebo k tebe. Je to jedno. Odvtedy, čo sme sa stretli na letisku, je všetko inak.”
“Áno.”
“Mimochodom…” zašepkal, “máš ten sveter naruby.”
“Do pekla!”
“Takže určite ku mne, aby sme ho dali do poriadku.”
Rozosmiala sa. Vytiahla telefón a vytočila číslo. V konferenčnej miestnosti zaznelo na recepcii.
“Spoločnosť Vás vít”Takže to bolo tak, ako som povedal – láska zmení človeka skôr ako hocičo iné, a ja som nakoniec rád, že Eva konečne našla to, čo ju robí šťastnou.”
