„Hovoríme si ty,“ šepkal Juraj priamo do ucha. Zuzana cítiila, ako jej na spánku teplo od jeho dychu. Prebehla ju husia koža…
„Katuška, pozri sa, či je v chodbe ešte niekto? Chcela by som dnes skôr ísť. Mám meniny,“ povedala Zuzana.
„Hneď, Zuzana Pavlovna.“ Mladá sympatická sestrička vstala od stola, otvorila dvere ordinácie a pozrela sa do chodby. „Už nikto nie je, Zuzana Pavlovna. A všetci podľa záznamu prešli, skontrolovala som to,“ usmiala sa Katuška.
„Dobre. Ak niekto príde, zapíš ho na zajtra alebo nech ide k vedľajšej ordinácii, k Kristíne Jozefovnej.“
„Choďte, ja tu zotrvám a všetko vybavím, nebojte sa,“ upokojila ju Katuška. „Riaditeľka polikliniky je na služobnej ceste, ak by niečo, kryjem vás.“
„Vďaka. Čo by som bez teba robila?“ Zuzana vzala kabelku, preletela pohľadom stôl, či nezabudla mobil, a vydala sa k dverám. „Dovidenia zajtra, Katuška.“
„Dovidenia, Zuzana Pavlovna. Oj, ponáhľajte sa, vidíte, ako sa stmiev„Dobrá, ja už idem,“ zamumlala Zuzana, keď vonku prvýkrát blesklo a ozval sa hrom, no vtom ju pri východe zastavila staršia pani, ktorá zúfalo potrebovala poradiť s chorým vnúčatom.
