Branka pozerala na svokru a myslela si: „No toto, aká poslušná služobníčka musí byť, aby mužovi vyzula topánky. Stačí, že je opitý ako bela a ani len lenivý prst nezdvihne, aby si ich vyzul sám, a ona mu ešte hmatá prsty na nohách a hovorí: ‚Chvála Bohu! Teplé nohy, neprechladol. A ponožky vlnené, hrubé, sama som ich upletla.‘“
Nevesta bola v úžase. Svokra zdvihla manžela z pohovačky, a pevne ho pritlačiac k sebe, pomaly ho dovliekla do postele. Prikrývala ho ako malé dieťa, postavila na stoličku veľký hrnček kyslej kapusty a šla šťastná piť čaj. Branka už už chcela povedať sarkasticky: „A kde sú krik, hádzanie topánok, plesknutie na zadok?“
Namiesto toho však videla spokojnú tvár svokry a počula, ako muža, ak nechválila, tak aspoň obhajovala: „Dlho nepil, asi stretol nejakých kamarátov. Aspoň si trochu oddýchol, lebo inak stále len robota a robota. Samozrejme, trochu to prehnal, pečeň má slabšiu. Ale nič, potom týždeň bude piť čaj z rumančeka, vyliečime to, opravíme pečeň.“
Nevesta bola vydatá za ich syna už rok a všimla si, že svokra sa vždy pred manželom skláňa. Nikdy nezdvihne hlas, všetko mu trpezlivo vysvetľuje, aj keď nakoniec urobí po svojom. Keď svokor ochorie, svokra pred ním behá na špičkách. Raz neveste odpovedala, že keď je chorá ona, ľahšie sa vylieči, ale muž… Ten má navyše ešte svoje rozmaroch, neochotu brať lieky, hnev na seba, že ochorel, keď je práce až po krk.
Branka sledovala svokru a motala si na pysku, až mala také pekné, nadýchané fúzy ako husár. Napríklad keď sadli k jedlu a jej muž Juro hlasno slupol horúcu kapustnicu, Branka už vytriešti oči, položí lyžicu a pozrie sa na neho. Ten hneď pochopí, začne jesť opatrne, dusiac sa horúčavou a bojac sa aj dýchnuť. Svokra však povie manželovi: „Neponáhľaj sa, dieťa ti neutečie a kravu nemusíš dojiť.“
Na hlasné srkání dodá, že chvála Bohu, je to chutné, keď sa bojí, že mu to vezmú. Svokor, pochopiaci narážku, začne jesť pokojne a ticho.
Raz prišli k svokrovi kamaráti. Svokra hneď zakotúľala na stôl predjedlo a pokojne odišla za svojou prácou. Chlapi sedeli, občas pri rozprávaní vypadlo hrubšie slovo, ale celkovo sa správali slušne, niečo riešili, rozprávali sa. Pre Branku boli nečakaní hostia už príliš dlho. Nevydržala a spýtala sa mamy: „Nemali by už ísť? Možno by už mali poznať mieru?“
Svokra odpovedala: „Oni si určia, kedy je čas. Dvere treba otvárať, keď hostia prichádzajú, a kež odchádzajú, tak neukazovať na dvere, ale na stôl, aby si dali pohárik na rozlúčku. Raz za rok sa zídu doma za stolom, nie pod plôtom alebo v garáži, nech si posedia. Iď sa spýtať, môžno im niečo chýba na stole?“
Naozaj, chlapi odišli všetci spokojní a pokojní, a svokor navyše spokojný so svojou ženou ju objal a pobozkal. Keď sa Juro meškal z práce, Branka sa hnevávala, znervózňovala, z očí jej sršali blesky. Svokra ju upokojovala a hovorila, že nemá myslieť na zlé, veď zarábať peniaze nie je také ľahké, treba na to nielen silu, ale aj čas, možno ho zdržal nadriadený. A ak si myslí to, na čo myslí, tak čas tu nehrá rolu, on môže chodiť včas a byť cudzí, nespokojný.
A naozaj, Jurovi ponúkli privýrobok. Prišiel domov a uvidel namiesto nešťastnej ženy s napustenými perami láskavú a starostlivú manželku. Povedal: „A ja som si myslel, že dostanem pekelný vyčitku.“
Branka sa zamyslela, ako sa vlastne správa, keď sa jej muž, makajúc a snažiac sa zarobiť nejakú tú korunu, bojí ísť domov.
Raz prišla svokra zo dvora unavená, ale spokojná. Na nevestinu otázku, čo sa deje, odpovedala: „Ach, pomáhala som mužovi, on sám všetko ťahá! Preskladával dosky, chce prerobiť kurník.“
Branka sa nafúkala a spýtala sa: „A to je ženská robota nosiť a zdvihať? Má syna, nech mu pomôže.“
Svokra sa vôbec neurazila, ale s úSvokra sa len usmiala a povedala: “V dobrom manželstve sa nedelia úlohy na mužské a ženské, ale robí sa to, čo je treba.”
