Oteckovi Zuzany bolo o pätnásť rokov viac ako mame. Oblekal sa striktne, až staromódne. Vždy nosil nohavice, košeľu, sako alebo sveter. Žiadne tenisky ani tričká. Vôbec nevyzeral ako otcovia jej kamarátok. Zuzka ho jednoducho zbožňovala. Keď prišiel z práce, vybehla mu naproti, otec ju zdvihol do náručia a spýtal sa, pozeral jej priamo do očí:
“Ako prežiť môj malý poklad?”
Zuzke sa páčilo, keď ju tak volal. Objala ho a vdychovala jedinečnú vôňu, tú najlepšiu na svete – zmes kolínskej vody, cigariet a ešte niečoho, čo nevedela pomenovať.
“A ja som nie poklad?” spýtala sa mama a nahnevaná sa nafúkala, žiadajúc si svoju porciu komplimentov. Otec držal Zuzku v jednej ruke a druhou objal mamu, pobozkal ju na líce a povedal:
“Vy ste obidve moje milované poklady.”
Zuzka sa s radosťou hrala na túto hru, ktorá sa opakovala každý deň.
Keď Zuzka vyrastla, hra sa sama od seba skončila. Stále vychádzala otca privítať, ale už sa naňho nehádžala s krikom a šteňacou radosťou, len stroho povedala:
“Ahoj, oco.”
“Ahoj,” odpovedal, zavesil kabát a z nejakého dôvodu sa na ňu nepozrel.
Zuzka ani nechcela, aby ju zdvíhal ako malú, ale prečo sa jej už nepozerá do očí? Prečo ju nevolá pokladom?
“Znova si meškal v práci?” spýtala sa.
“Áno. Čo už, taká práca.”
“Aká práca?”
“No veď som šéf, aj keď malý.” Prehrmel si rukou vlasy a prešiel okolo nej do obývačky. Zuzka cítila, že klame. Žiaden klient ho v opravovni spotrebičov nezadržal. Boli samozrejme zákazníci, čo potrebovali rýchlu opravu chladničky, ale ľudia radšej čakali, ako by platili dvojnásobok. Lenže v poslednej dobe otec chodieval domov neskoro a bez kytíc. Aj cez víkendy na pár hodín “do práce”. Vracal sa zamyšlený a mlčanlivý. V tom všetkom cítiť tajomstvo a lož.
“Čau. Ako v škole? Mama je doma?”
Otec sa spýtal, ale pozeral sa cez ňu. Vedela, že to sú len formálne otázky zvykom, a nečakal odpoveď. Takže ani neodpovedala. Hovoria, že dievčatá majú ženskú intuíciu. A touto svojou intuíciou Zuzka chápala, že otec je iný, že v ich rodine sa niečo deje. Nie len tak má mama v poslednej dobe červené oči. Pred ňou sa nehádali, ale už si ani nežartovali, rozprávali sa, akoby im to robilo problém.
A tá jeho vôňa – už nebola taká ako kedysi. Presne v tých dňoch, keď “meškal v práci”. Otec vyzeral vinný a skleslý. V byte vládlo napätie, elektrizujúca atmosféra. Raz sa Zuzka s mamou podelila o svoje obavy.
“Medzi ľuďmi niekedy býva napätie a únava. Ale prejde to, ak sa milujú,” neochotne odpovedala mama.
“A ak nemilujú?”
“Ak nemilujú, tak sa rozídu. A skúsia nájsť šťastie s inými. Ale nie vždy to vyjde.”
“A vy s ocinkom sa ešte máte radi?”
“Pýtaš sa príliš ťažké otázky. Nie na všetko sú jasné odpovede.” Mama sa nahnevala, a tak Zuzka radšej mlčala, zavrela sa vo svojej izbe.
Čiže rodičia sú z seba unavení? Ale ona čo s tým? Unavuje ich aj ona? Už sa nemilujú, takže ani ju? Rozídu sa? Naozaj – toľko otázok bez odpovedí.
To leto sa rodičia nevybrali na dovolenku k moru. Otec pracoval, a tak mama so Zuzkou odišli k starej mame na chatu. Otec ani raz neprišiel na návštevu, ako bývalo. Zuzka počula, ako babka hnevajúc sa na mamu vyčítala, že nechala otca samého v meste.
“Rodina drží na vlásku, a ty mu dávaš slobodu? Keby aspoň niečo, ale teraz…”
“Mama, nelámaš mi srdce. Nepripojím ho ku mne. Bude, čo bude, som pripravená.”
“Ty si hlúpa. Takým chlapom sa nič neutráca. A kvôli Zuzke by si aspoň mohla vydržať. Prečo ho má niekto dostať len tak?”
“Babo, o čom to hovoríte? Oco nás opúšťa?” Zuzka sa už nechcela prikrádať, a tak vošla do kuchyne.
“Počúvaš? Neplieskaj sa do dospelých rozhovorov. Nikto nikam nejde. Hovoríme o seriáli.”
“Jasné. Seriál. Čo som, malé dieťa?”
“Choď už, neotravuj,” mávla rukou babka.
“Nie som malá. A všetko chápem.”
“Ak nie si malá, tak sa neplieskaj, vyriešia to bez teba.”
Otec napokon po dvoch týždňoch prišiel, aby ich odviezol domov. Zuzka sa tešila, mama sa pekne obliekla, upravila si vlasy. Ale medzi rodičmi stále iskrili holé drôty. Mama sa pýtala na ničotnosti, otec odpovedal jednoslovne alebo mlčal. A každým dňom bolo napätie horšie.
Zuzka milovala december. V polovici mesiaca mala meniny, a o dva týždne neskôr prišli Vianoce. December – čas najkrajších sviatkov.
Po škole išla Zuzka s kamarátkami do kina na komédiu. Vyšli von spokojné, rozohnené, spomínali najvtipnejšie scény a smiali sa. Zuzka chodila do deviatej triedy.
Vonkajš snežilo, všade bolo vianočne nazdobené. Na hlavnom námestí už stála veľkolepá vianočná jedlička, výklady obchodov žiarili girlandami, dokonca aj stromy.
“Nechce sa mi domov. Dáme si zmrzlinu?” spýtala sa Lenka.
“Kam ti to ide? Chytíš angínu, a potom Rado bude tancovať na Silvestri so Slávkou.” A dievčatá sa znova rozosmiali. Posmievali sa Lene, ktorá bola zaľúbená do Radka, ale v skryte duše jej aj závisleli. Ony samé zatiaľ s chlapcami nechodili.
Lenka sa urazila a chcela odísť, ale vtedy Zuzka uvidel otca.Ale vtom Zuzku zamrazilo, keď spozorovala, ako otec pohladí neznámu dievčinu po ruke – presne tak, ako kedysi jej.
