Nie taká Maruška
Maruška! Zase? Preboha, ty nie si dieťa, ale jedna veľká nepríjemnosť! Ako sa ti to stále darí?!
Mami, ja fakt neviem. Ono to prosto samo
Mama ťahala z Marušky zababranú bundu, premoknuté čižmičky a čiapku, ktorá už dávno nemala brmbolec.
Všetky deti sú normálne, iba ja mám Maruška! Koľkýkrát už?
Maruška skúmala roztrhnutý spodok šiat a povzdychla si.
A pritom bolo tak veselo! Vláčik dopadol perfektne! Len škoda, že Peťko ju ťahal za sukňu trochu moc energicky. Preto tie šaty takto dopadli. A pani učiteľka Katarína Mihalová povedala, že ona nie je krajčírka a zašívať to nebude, nech si to vybaví Maruškina mama. Má pravdu! Lenže Maruška musela za trest sedieť na stoličke v kúte od olovrantu až do večera. Veď pred chalanmi nohavičky ukazovať to sa nerobí! Ako hovorí Maruškina starká nie je to slušné! Ona vie svoje!
Napríklad aj to, že Maruška je “taká”. Mama si to nemyslí, zato starká úplne v pohode.
Prestaň na dievča stále frflať! To máš za zvyk?
Mami, veď si ma ty presne tak vychovávala! A teraz vravíš, že je to zlé? Ak Marušku nevychovám, kto vie, čo z nej vyrastie?
Rovnaká šikovná kráska ako ty! Nestačí?
Daj pokoj, mami! Nemám čas na tvoje dámske rečičky. Maruška, poď sa prezliecť! Okamžite!
Maruška si vydýchla a upaľovala do izby. Hádka medzi oboma jej najmilovanejšími ľuďmi sa viedla bez nej. Veď aj tak im išlo len o zámienku.
Raz sa Maruška starkej spýtala, čo to znamená. Tá sa iba zasmiala:
Hádka kvôli ničomu nestojí za to, dievča moje. Ale keď je to o niečo, to už áno!
To som ja to vaše niečo s mamou?
Najdôležitejšie! Veď si jediná. Preto sa bojíme, aká z teba vyrastie. Len každá z nás to robí po svojom. Mama prísne, lebo si myslí, že to je nevyhnutné. Ja? Moja prísnosť sa minula na tvojej mame. Na teba už nič nezostalo. Tak hľadám iné metódy napríklad perníčky.
Ja ich nemám rada!
No dobre, tak čokoládky.
To už je iné! Babi, a mama ma má rada?
Nadovšetko! Aj viac než ja a to je teda už čo povedať.
Tak prečo ma stále karhá?
Práve preto
Zvláštny druh lásky. Ty ma ľúbiš tiež, ale nenadávaš.
Veď som ti starká, nie mama. Na mamu je kladený väčší dôraz. Musí ťa milovať inak. Rozumieš?
Nie
To ešte príde. Pochopíš neskôr.
Lenže to “neskôr” akosi neprichádzalo.
Maruška čakala, no nič. Mama bola rok od roka stále prísnejšia.
Čo s tebou, dievča? Čakať, kým prinesieš dieťa v zástere?
Túto vetu počúvala pravidelne, ale čo znamená, to netušila. Len sa ťapko smiala na maminé náreky, vždy si spomenula na roztrhnutú sukňu zo škôlky. Chcela sa vždy spýtať, ako môže niekto niečo priniesť v deravej zásterke, ale to by sa zle skončilo. Mama nemala pochopenie pre vtip a Maruška by si opäť vyslúžila výprask, celkom neprávom.
Mamin strach bol vlastne úplne zbytočný.
Nestála, ale inak úplne obyčajná, Maruška si o sebe myslela, že je celkom priemerná. Veď zrkadlo nie je slepé!
V zrkadle Maruška videla Nič extra tam rozhodne nebolo! Očká drobné, copík z tmavých vláskov krátky, na nose samá vyrážka. Paráda!
“Pravdu života” o sebe vedela dávno, preto sa zovňajškom nezaoberala. To bolo jednoduchšie! Aj pre mamu. Veď žiadne módne handry netrebalo. A topánky? Staré tenisky jej stačili na celý svet, okrem jednej výnimky: keď išli raz za čas so starkou do divadla, musela si obliecť niečo “vhodné”.
Divadlo Maruška milovala. Škoda len, že mohli ísť ozaj málokedy. Lístky stáli prachy, starká si niečo odkladala z dôchodku, ale tak kým sa dočkali… Preto už od siedmeho ročníka vypomáhala susedke a strážila jej dvojičky, aby si zarobila prvé “centíky”. Dvojičky boli akční, no v pohode, a Maruška, keďže nemala súrodencov, s nimi trávila čas viac z radosti než z nútenosti.
No jasné, paráda! Prídeš, zahráš sa, pár lyžíc kaše vtlačíš do detských hlávok, a môžeš ísť domov. Žiadne lietanie po hlave, nemá ti kto popísať zošity, a izbu zdieľať tiež netreba. Pohoda!
Niežeby bola Maruška čistý egoista, ale “absenciu absencie” chápala už vo svojom veku riadne dobre. Aby človek mal aspoň dve deti, treba eurá (a to nemálo). U nich? Mamin plat zdravotnej sestry, čo robí aj v noci, a starkin dôchodok. Najväčšia “chuťovka” žiaden otec. Toho Maruška v živote nevidela a vôbec cítila, že o nič neprišla.
S mamou tieto úvahy nikdy nepreberala. Načo jej kaziť nervy ešte viac? Má toho dosť! Stačí Maruška a ešte starká, ktorá už na myšlienky ďaleko neudrží a často zabudne povedať aj vlastné meno.
Našťastie, príbeh otca si ešte spomenula. A všetko, čo bolo spojené s jeho bleskovým odchodom zo života Maruškinej mami, vyrozprávala vnučke, kým mala aspoň trochu jasnú hlavu.
Tvoja mama mu bola zbytočná.
Prečo?
Sukničkár. Mal takých plný šuflík! Vravel, že si ju vezme, ostatné sú vraj omyly mladosti.
Zosobášili sa?
No jasné, mama si vždy išla za svojím! Ale ako zistil, že čaká dieťa, hneď sa vyparil ako para nad haluškami. Ostal po ňom len lístok.
Aký?
To ťa nemusí zaujímať, Maruška. To je ich. Ale jediné, čo ti poviem bola si pre mamu taká dlho očakávaná, že sa cele tehotenstvo správala ako s krištáľovou vázou, bála sa, že sa ti niečo stane. A potom tiež neprestala. Myslíš, že ťa karhá len tak?
Akože?
Bojí sa o teba! Tak, že niekedy ani spať nevie. Sedí pri tebe, hladká ťa po vlasoch a skoro plače. Keď sa jej spýtam pustí sa do rečí, aby to zamaskovala. Jej veľké tajomstvo miluje ťa, Maruška. Svojsky, ale predsa. Chápeš?
Kam by som nechápala Babi, a ty si mamu tiež tak karhala?
Samozrejme! Všetky mamy sú rovnaké. Zo strachu robíme blbosti a potom to ľutujeme.
A prečo treba mať strach?
O dieťa? Ťažko opísať. Keď budeš mať vlastné, pochopíš.
Maruška mlčala, ale v duchu si prisahala, že ona svoje deti karhať nebude, vychová ich inak. Naivná Kto by nebol v tomto veku?
No na to všetko bolo ešte ďaleko. Maruška ani nepredpokladala, že nejaké bude mať.
Kto by ju chcel? Malá, nepekná, navrch ešte poriadne tvrdohlavá. Keď sa už prisaje ako lopúch držte sa, svet!
Po skončení zdravotnej školy nastúpila Maruška do tej istej nemocnice, kde už roky robila jej mama. A začalo sa peklo!
Nič nerobila dobre! Buď bola príliš usilovná, alebo sa s pacientmi vybavovala s dušou, hoci vraj treba odbiť a hotovo, lebo si na ňu sadnú na hlavu… A že sa príliš snaží No a čo? Jedni sa vyliečia, druhí prídu. Má sa toľko roztrhať? Všetkých poľutovať nemôžeš!
Ale Maruška odmietala také reči. Každého jej bolo ľúto. Veď trpia! Bolí ich to! Ale čo sú to za starosti podať injekciu, upratať posteľ? A dobré slovo to predsa poteší aj mačku, a nie ešte človeka.
Aj mama ju stále varovala.
Dievčatko, nepleť sa každému pod nohy U nás takých neobľubujú. Rozhádžeš sa so všetkými a čo z toho? Nám? Tebe? Vieš, ako potrebujeme teraz tvoj plat! Veď asi nechceme starkú do domova dôchodcov Opatrovateľku si nemôžeme dovoliť a ty potrebuješ prax a kto by bol doma so starkou?
Mami, ja inak neviem! Kričia na pacientov, nadávajú im
Ťažká robota, ľudia sú všelijakí. Videla si sama. Na každého nestačí len dobrotu. Sú u vás traja, čo to tak berú, stačí aj to. Rozprávala som sa s vašou vrchnou. Chváli ťa, ale tiež ťa prosí, nech si trošku pokojnejšia. Nasilu nikoho nemeníš, ale možno tvojím príkladom sa niečo pohne.
To je na dlho!
No, Maruška, po kom ty si taká tvrdohlavá?
Netuším. Asi po tebe.
Och, Maruša!
Čo, veď hovoríš pravdu!
Nič Rob si po svojom, ale rozumne!
Maruške na hádky veľmi nechutilo, no mamu aj tak počúvala len každý druhý raz. Možno mala pravdu, ale potom do tretej izby príde babka, nervózna ako stádo komárov, a pritom sa na Marušku vždy usmeje. Nikdy sa nesťažovala, že jej dáva zlé injekcie alebo málo pozornosti. Na iné sestry nadáva, na Marušku nie.
A nie je jediná. Veľa ich leží Ubolených, unavených, ufrflaných. Maruška toho všeličo počuje Prídu blízki, ale hneď preberajú dedičstvo alebo iné hlúposti. Pacienti potom plačú… a sú nahnevaní. A kto by ich po tom nepochopil?
Mama ale nič nepočúva. Hlavné, aby Maruške bolo dobre. Ale môže byť niekomu dobre, keď iným okolo je zle?
Všetkých nevylieči, ale aspoň niekoho predsa áno?
A nech si kolegyne v oddelení šuškajú, že Maruška je bláznivka a že by mala ísť rovno do kláštora. Ich problém! Ale starká vždy vravela, nech si karavána ide ďalej, nech sa deje čo chce
Tak išla. Bojovala s pieskom a niekedy sa aj zadýchala od vyčerpania.
Zlé je, keď ťa málo ľudí chápe. Ešte horšie, keď chýba niekto, kto povie, že si taká.
Nie, že by Maruška nutne túžila po potľapkaní po pleci. Už si zvykla, že žiť bez toho nie je zločin. Len odkedy starká úplne duševne odišla, nemala sa s kým normálne rozprávať. Mama fŕkala a omieľala, že by sa mala už starať o seba. Kamošky sa jedna po druhej vydávali, a už jej rovno podávali svadobné kytice.
Už to ani nehádžem, to ber si rovno ty! Je čas na teba, Maruška!
Brala kytičky, jasné. Veď neublížiš im. Ale ten ten pravý, na ktorého sa patrilo nadviazať vzťah, akosi nechodil. Buď sa stratil, alebo mu Maruškina existencia nebola súdená. Aj to sa stáva. Človek aj bez polovičky môže byť celkom človekom.
Tak sa teda zmierila. A čakanie skoro vytratila. Z Tatiany Larinovej nikdy hrdinka nebude priznať city ako prvá? To nikdy. Ani keby bolo komu.
Behala medzi nemocnicou, útulkom pre zvieratá, kde občas vypomáhala kamarátke, ktorá ho rozbehla, a starkinej posteli, kde ju už len zriedkavo spoznávala. Mama vzdychala a hnala ju von medzi ľudí, ale Maruška už nadobro pestovala imidž starej dievky a nič o láske a rodinných väzbách vedieť nechcela.
Mami, ak veľmi túžiš po vnúčatách, povedz rovno, porodím ti dve, dnes je to ľahké vybaviť.
Maruška! Ty už si cynik!
No a čo? Princov je málo a nevychádza to pre každého! Príroda, mami! Tak čo chceš odo mňa?
Len, aby si bola šťastná
Tak prestaň mi vešať na nos povinnosť založiť si “osobný život”. Nespravím kariéru žienky domácej, aj keby som chcela! Tak ju nechaj spať teraz jej je dobre! Chápeš? A už to nespomínaj, lebo ozaj prídem o rozum!
A mama sa stiahla, len tak ticho povzdychla a rozmýšľala, s kým by mala Marušku ešte zoznámiť. Synovia kamarátok na roztrhanie, tak už len čakať na zázrak
A ten nakoniec, ale aj celkom inak, prišiel.
Maruška čakala niekoho, kto bude stojieť za roh a trpezlivo na ňu žmurkať, kým sa rozhodne neodolať a ono všetko inak.
Povedzme to od začiatku.
Do Maruškinej “životnej frašky” vstúpila tá najstrapatejšia babča oddelenia. Chodila tam pravidelne, hádam dvakrát ročne. Len otvorila dvere, personál začal stenať: už sú tu sťažnosti! Maruška, tvoja obľúbená, choď ju privítať!
Mária Alexejová, ako škodnícu volali, akoby rozkvitla, keď uvidela Marušku bežať cez chodbu.
Zlato moje! Aká radosť vidieť ľudskú tvár medzi tými krkavcami!
Ale no! Všetci sú tu dobrosrdeční!
Si ešte mladá, nevieš, kto je kto. Ja už niečo prežila! Nekecaj!
Ale kdeže! Poďte do izby, inak všetci utečú!
Nech sa aj boja! Prospeje im to!
No teda! Vy viete byť…
Tak je, ale stále som miláčik. To ste nepoznali moju mačku! Tam je vrtoch za troch!
Maruška pokývkala a hneď to aj zabudla. Zbytočne! Tá mačka čoskoro zohrala svoju rolu.
Všetko začalo, keď Mária Alexejová raz prišla podivuhodne ticho a akosi smutne. Prvýkrát sa s nikým nepohádala, celkom pokojne nasledovala Marušku na izbu a obrátila sa chrbtom k stene. Na dotazy reagovala len mávnutím.
Choď, Maruška potom
O dve hodiny už Maruška vedela všetko možné. Aj že Mária Alexejová sa prišla sama.
Pohádala sa s deckami, tak teraz smúti. Rodičstvo! Keby chladom na deti nedýchala, mal by jej kto podať pohár vody!
Túto večnú pravdu Maruška počúvala s pol uchom. Veď predsa nepozná do hĺbky ich rodinné záležitosti. Netreba súdiť, keď nevieš, čo všetko je za tým. Každý má pravdu svoju.
Po službe zašla za ňou.
Ako vám je? Niečo priniesť?
Dlho sa na Marušku dívala, až si už myslela, že odíde. Ale zrazu hovorí:
Maruška, chcela som požiadať o Vieš, ja zvyčajne nič nechcem, iba rozkazujem. Moja mama bola taký generál a aj mňa tak vychovala. Ale keď už sama nevládzem, čo potom?
Čo treba, povedzte!
Vieš, mám hŕbu rodiny, ale dôverovať nemám komu. Skončilo to tak, že celý život len robota, starosti a radosti na štipku. Myslela som, že deti povyrastú lepšie. Ale kdeže! Rozmaznala som ich. Tak to dopadlo, že už zaživa ma rozdelili, čo som mala Byt aj dom už prepísané… Iba mať pokoj od starých. Pomáhala som so všetkým, no dnes? Už nie som potrebná Maruška, pomôž! Vezmi si moju Mášu!
Koho?!
Mačku moju. Je úžasná, len trochu protivná, ale veľmi múdra. Rozumie, čo poviem! Dobre vie, čo sa deje Teraz, keď som balila do nemocnice, naplno sa bránila, nechcela ma pustiť. Myslela som, že zošaliem. Vie už, čo to znamená
Maruška bola v rozpakoch.
Zvieratá mala rada, ale doma nič nemali. Starká bola problém, peniaze chýbali. Ďalšie náklady Ale odmietnuť Máriu Alexejovú? Nedalo sa. Po očiach jej bolo vidno, že tá mačka je jediné, čo ešte babke zostáva. Možno blbosť, ale čo máš komu súdiť? Aspoň trochu láskavosti môže dať každý.
Na konci služby našla mamu, spýtala sa jej a išla po mačku.
Vezmem ju, pani Mária. Ale len na čas! Vy sa doliečite, prídete si pre Mášu.
Samozrejme, Maruška, určite
Prvýkrát, čo ju v oddelení poznali, pôsobila Mária ako obyčajná stará mama, nie ako hromobijec.
Keď stála pred vchodom do Mariinho bytu, Maruška ostala zrazu nervózna. Kľúče síce dostala, ale ísť sama dovnútra? Vyšla na chodbu a zaklopala na susedu v prvom byte.
Koho prosíte? spýtala sa mladá pani s bábätkom v rukách.
Prepáčte, Mária Alexejová ma poprosila, nech jej zoberiem mačku. Počkali by ste na dverách, kým ju pochytím? Nechcem ísť sama.
Správne, stará je trochu ukecaná. Radšej si dávajte bacha, má temperament.
Ale kdeže! Obyčajná babka. Veď nie sme tu na cukríkoch!
Tak to rozhodne nie, uškrnula sa žena, tak hor sa do toho! Však áno, Paľko?
Paľko zakýval a záchranná akcia začala.
Len čo Maruška otvorila dvere, čierny tieň bleskovo prebehol cez prah, zamieril rovno na schody a fuč! Maruška ani nezbadala, čo sa stalo.
Zatvor dvere! zakričala jej suseda. Nechytíš ju len tak. Je ako víchor! Dávaj si pozor na ruky, ak ju dohoníš! Veľa šťastia!
Vďaka!
Maruška letela schodmi, dúfajúc, že vchod je zavretý.
Veru nie, teda! Dvere dokorán, dva chlapi sťahujú nábytok z dodávky.
Nevideli ste čiernu mačku? skúsila sa spýtať.
Jeden mladík len kývol k stromom pri dome.
Vyliezla tam, pozrite!
Ostatní sa zabávali na Maruške, ako lieta pod stromom, zatiaľ čo Máša škrípe navrchu, ale nikto nepomohol. Ich problém určite nebol.
Maruška v polotme najprv ani nevidela, kde je. Iba zúrivé syčanie a zavýjanie, medzi pokrútenými konármi už bez lístia.
Mášenka, cici-cici-cici!
Odpoveďou jej bol nasrdený rev.
No ty vydra! poddávala sa na chvíľku. Musí liezť na strom. Inak ju dole nedostane.
Dvor sa už vyprázdňoval. Začínalo mrholiť, tenké zlé dažďové kvapky hnali jeseň pod kožu. Najradšej by sa zabalila do deky, dala si čaj a natiahla jedno slúchadlo druhé bude pre mamu. Tá potrebovala vždy niekoho vychovávať, a tentoraz by to Maruška možno aj brala. Hlavne nešplhať v tme na strom.
Slovo padlo, musí platiť, tak sa Maruška s ruksakom za chrbtom vyštverala na konáre.
Tak ďalej ešte
Rev čoraz bližší, až pred očami preletela čierna labka a Maruška sa len-len uhla.
Máša! Ty si normálna?…
Chcela ešte pohroziť skracovaním chvosta, no rozmyslela si. Čo ak je naozaj tak múdra, že má pravdu pani Mária? Ešte by si to zobrala osobne!
Nahmatala ju za kožu na krku.
Spusť sa z vetvy!
Syčanie si Maruška nezadala s mačkou. Tá uznala, že s touto konkurenčnou šelmou radšej nebude špekulovať a dala sa schovať pod bundu. Tam bolo teplejšie, a tak stíchla a načúvala Julkinmu brblaniu.
Liezť hore išlo, ale zliezť? To bola iná káva! Maruška si až na vŕšku uvedomila, že od detstva má hrozný strach z výšok. A teraz bola oveľa vyššie, než si myslela!
S mačkou pod bundou nakukla dolu a rýchlo zavrela oči.
Mamička milá
Vysoko! Vysoko!
Posúvala sa na konári, až si uvedomila, že sama dole asi nejde.
Začalo liať, Maruška sa premenila na zlostného vŕzgajúceho havka.
To mi tak treba, Máša! Čo si nemohla byť normálna? Kam si letela?!
Mačka sa len primkla k svetru. V hlase dievčaťa zneli tóny, ktoré poznala aj od svojej panej, keď ju z celej sily stískala a potom mokrou tvárou hladkala…
Čas bežal, nápad nikde. Mačacia záchrana bola, ale kto zachráni Marušku?
Mobil v bunde štebotal stále, no Maruška sa bála pohnúť, aby nespadla.
Kričať na pomoc? Hanba, načo sa strápňovať. Je si na vine!
Haló! Pohodlne sa ti tam sedí?
Nečakaný hlas ju vyrušil tak, že len tak-tak nespadla.
Nenenene! Len sa drž! Idem pre teba! Vydrž chvíľu!
Týpek ju presviedčal akoby snáď mohla niekam uletieť.
Jasné, jasné, neponáhľajte sa!
Jej sarkazmus odmenil len hmm a mladík zmizol.
No super! Zmizol Máša, prečo som ja taká
Nestihla sa dokončiť.
Mladík sa vrátil s rebríkom, nevedno kde ho zohnal, a prikázal:
Zoskoč! Alebo chceš nocľah na strome?
Zatvorila oči, pokrútila hlavou a potom si uvedomila, že on to nevidí.
Bojím sa
Ani to nestihla domyslieť, už ju niekto chytil za nohu, ona šmykla bruškom po vetve, a zrazu už stála na rebríku. Sama nechápala, ako sa tam objavila.
Držím! Neboj sa, zostupuj.
Neostávalo, len veriť. Mladík ju ešte aj podopieral.
Len, čo sa spamätala, Máša by okamžite vykráčala preč, ale tentoraz ju Maruška pohotovo chytila a zapla zips na bunde.
Sediš, kočka, ani sa nehýb. Sľúbila som tvojej panej, že sa o teba postarám, a tak bude!
Si celkom rozhodná…
Chudý, nenápadný chalan si Marušku obzeral s typickým bratislavským úsmevom.
Odprevadiť ťa?
Jasné že nie! dvihla nos, no v duchu si nadávala.
No teda! On išiel po svojom, a skončí s mokrou šmatlavou bosorkou na strome! Aj rebrík zohnal, zmokol Naozaj, Maruška, nie si taká! Mama mala pravdu! Namiesto vďaka len vrčíš sama.
Prepáč Veľká vďaka! Inak by som tam vysedela do rána, nebyť teba!
A načo?
Bojím sa výšok!
Tak načo si liezla na strom?
Pre mačku Ale musím utekať, mama mi urobí zle ak nemeškám.
A čo na vy? Po tom všetkom ma môžeš volať Robo! Poď, odprevadím ťa na električku, alebo domov. Máš to ďaleko?
Ani nie
Zrazu jej bola celý večer príjemne teplo. Akoby ju zdvihol nad zem zvláštny prúd a šteklil prsty a pri každej Robo-vete sa hnala hlúpo usmievať.
A Máša sa pod bundou chrúmala ticho, ako by nechcela vyrušiť tú čudesnú radosť. Nebola ani vidieť, ale bola veľmi citeľná. Aj mačka to vytušila.
Robo odprevadil Marušku domov. Na druhý deň na ňu čakal pred nemocnicou v parku. Spolu šli do obchodu kúpiť granule pre Mášu, lebo tá vypočítavá potvora si nehodlala škrabať čokoľvek, skôr by ostala hladná do smrti, než by sa znížila k nevhodnému jedlu.
Maruška si Mášu ponechala týždeň len, pokým za Máriou Alexejovou neprišla dcéra.
Viete, mama si bez nej nevie rady Radšej budú spolu.
Odcestujete s ňou?
Samozrejme! Veď je to moja mama. Bola na všetko tvrdá, ale teraz vďaka!
Maruška zamávala žene, čo zvierala v náručí pradúcu mačku, a znova sa zamyslela, aký strašne zamotaný je život iných ľudí. Nemá význam miešať sa im do tmy. Veci sú často celkom inak, než sa zdá.
A vlastne lepšie je sústrediť sa na vlastný život, ak nájdeš pri sebe niekoho, kvôli komu to stojí za to. Potom je úplne jedno, kto prvý povie ľúbim ťa, lebo v celom tom absurdnom dobrodružstve pôjde o niečo celkom iné.
Hlavné je, že ten, s kým chceš stavať domov, prinesie rebrík a čas práve vtedy, keď to potrebuješ. A nikdy ti nebude vyčítať, že nie si taká, akú čakali. Lebo preňho lepšej ani na svete nie je a nebude.
