Idem za mladou, vyhlásil dedo šesťdesiatpäťročný, balil kufor, o hodinu sa vrátil v slzách.
Idem za mladou! zahlásil dedo Štefan Kováč, šesťdesiatpäťročný, keď sa márne snažil napratať do kufra kockovanú deku, ktorá zjavne odmietala opustiť domov.
Štefan to povedal tak, akoby oznamoval let na Mesiac alebo objavenie nového kontinentu. Hlasno, s pátosom, čakal, že vyvolá doma menší výbuch.
No žiadny výbuch, ba ani poriadna hádka sa nekonala.
Jeho žena, Mária Kováčová, stála pri žehliacej doske a metódicky žehlila Štefanovu sviatočnú košeľu. Para syčala, narúšala ticho bratislavského bytu.
Počujem, Štefan, pokojne odvetila, ani nezdvihla zrak. Dal si si do kufra spodky s flísom? Vonku je november, tá tvoja mladá ti obličky liečiť nebude.
Štefan zmeravel, ruka s natiahnutou ponožkou ostala visieť. Čakal všelijaké reakcie: rozbitý tanier, srdcový infarkt, žiadosť, aby zostal, alebo aspoň vyhrážku, že zavolá deti.
No to, že ho bude riešiť cez spodky, to nečakal.
Prosím ťa, Mária! rozčúlil sa, cítil, ako mu červenie tvár. Ja hovorím o láske, o novom živote, o… renesancii!
Napokon deku napchal, hodil sa celým telom na veko a zatiahol zips. Kufor zaškrípal smutne, ako jeho vlastné kĺby, ale zavrel sa.
A ty stále o spodkoch! Ty si taká, všetko musíš po zem nudná, bez fantázie! vzdychol. Ale tam, u nej tam ma čaká sloboda! Let, energia!
A meno tej energie poznáš, či ju máš uloženú v mobile len ako Zajko? Mária zavesila košeľu na vešiak a podala mu ju.
Volá sa Ingrid! narovnal sa hrdinsky Štefan a vzal si košeľu. A to nie je obyčajná žena, ona je múza!
Mária si odfrkla; veľmi dobre vedela, že jediná poézia, ktorú Štefan uznáva, sú prípitky na guľášoch a oslavách.
Ingrid, pekné meno. Koľko rokov že to má tvoja múza?
Dvadsaťosem! vypálil Štefan a skúmavo hľadel na manželku.
Mária odložila žehličku a dívala sa naňho s pohľadom, ktorým sa pozeráme na starú, ale obľúbenú komodu, čo jej začali vypadávať dvierka.
Štefan, povedala hebko, no v hlase znela oceľ. Máš šesťdesiatpäť. Máš kríže z dlhého sedenia na záchode, žlčníkovú diétu, nesmieš mastné.
Vydýchla a dodala:
A čo by si s dvadsaťročnou Ingrid robil? Básničky recitoval?
Do toho ti nič nie je! odvrkol, chytil kufor za rukoväť. Budeme cestovať, prechádzať sa pod hviezdami, žiť naplno! Ja ešte nie som taký starý!
Chcel vyraziť, ale kufor bol ťažší, než čakal. Pokúsil sa ho dvihnúť, pichlo ho v krížoch, no zaťal zuby, neukázal slabosť. Pred bývalou nesmie!
Nezabudni si lieky na tlak, hrdina, hodila za ním Mária, žehliac obliečku. Sú v hornom šuflíku. A masť na kríže si vezmi.
Lieky mi netreba! zvolal klamne, hoci mu srdce išlo vyskočiť z hrude. S ňou sa cítim na tridsať! Nechávam ti byt, ja som veľkorysý!
Ďakujem, živiteľ, prikývla Mária. Kľúče polož na skrinku. A zober smeti, keď už ideš okolo.
To ho dorazilo. Žiadna dráma, žiadne slzy. Len: Zober smeti.
Zodvihol igelitku pri dverách, hrdinsky vyrazil na chodbu. Dvere sa za ním nepotichu zabuchli, len ticho cvakli zámkom.
Štefan Kováč ostal na chodbe paneláka, kde to páchlo po mačkách a smažených zemiakoch od susedov. Kufor ťahal ruku, chrbát ho bolel, mobil mu vibroval vo vrecku.
Určite písala Ingrid, čakala svojho rytiera.
Pri výťahu vytiahol mobil, srdce mu poskočilo. Správa z messengeru: Drahý, prídeš už? Už mám rezervovaný stolík. Inak, mám problém…
Pozeral: Potrebujem súrne poslať 200 eur mame na lieky, mám limit. Po príchode ti vrátim!
Štefan sa zamračil. Dvesto eur. Včera chcela stovku na taxi. Predvčerom päťdesiat na internet. Minulý týždeň posielal päťsto na kurz inšpirácie.
Výťah dorazil. Štefan natlačil kufor do kabíny, stlačil jedničku. V zrkadle sa naňho pozeral seriózny, červenolíci starý pán v baretke, so zmäteným výrazom.
Idem za mladou,, zopakoval si v duchu, no zrazu to znelo akosi trápne.
Vonku bolo chladno, mrholilo, vietor trhal posledné listy z líp. Štefan ťahal kufor na zastávku Ingrid bývala na druhom konci mesta, niekde v ružinovských novostavbách.
Sadol si na mokrú lavičku pod prístrešok a chcel poslať peniaze. Prsty mal stuhnuté, v aplikácii banky svietil zostatok: 190 eur. Dôchodok až o týždeň.
Do kelu, zamrmlal.
Napísal: Ingridka, momentálne mám na karte málo, prinesiem ti radšej hotovosť, mám doma v skrýši.
Odpoveď prišla hneď: smajlík s pretočenými očami. A potom: Števo, nehraj sa! Požičaj si od niekoho! Mama je chorá! Ak ma miluješ, vyriešiš to!
Števo. Už nie Štefan, nie miláčik, len ako domáci kocúr.
Cítil čosi studené v hrudi, nebola to láska, skôr zlá predtucha.
Vybavilo sa mu, že nikdy s Ingrid nevolal cez video. Vždy mala pokazenú kameru alebo slabý internet. Zato profilovky modelka!
Zavolal jej. Varovné ticho, potom odmietnutý hovor.
Správa: Nemôžem hovoriť, plačem!
Štefan sedel na zastávke, objímal kufor. Autá ho v špliechali špinou.
Zima mu prenikala až do kosti, chrbtica bolela tak, že by najradšej zaplakal.
Ingrid, povedal si nahlas, ochutnal meno. Ale nemalo chuť, len akýsi plast.
Mobil ožil: No čo? Poslal si? Ak nie ani nepríď. Nechcem starého chlapa, čo nevyrieši ani takúto blbosť.
Štefan hľadel na obrazovku, písmená sa mu rozmazávali.
Spomenul si na Máriu. Ako mu včera potajomky natrela chrbát, keď ho seklo. Ako mu varila dusené fašírky, čo neznášal, no jedol kvôli pečeni.
Ako vedela, kde sú jeho ponožky lepšie než on sám.
Nechcem chlapa…
V duchu sa videl v Ingridinej obývačke. Cudzí gauč, cudzia vôňa, cudzie pravidlá. A nutnosť večne dokazovať, že je mladý a zaujímavý.
Platiť, platiť, platiť. Za spoločnosť mladosti.
A predstavil si, že ho sekne v krížoch tam u Ingrid. Natiera by mu ich? Alebo by len mávla rukou a odišla do druhej izby?
Štefan sa pomaly postavil, kolená praskali. Pozeral na prichádzajúci autobus smerom do Ružinova, ale ostal stáť.
Autobus odišiel. Štefan ešte chvíľu hľadel na prázdnu cestu. Potom sa obrátil, chytil ťažký kufor a pustil sa naspäť. Domov.
Cesta bola nekonečná. Výťah nešiel slovenská klasika. Kufor musel ťahať na tretie poschodie pešo. Na každom medziposchodí sa lapal po dychu, utieral pot z čela. Srdce mu búšilo už nie z lásky, ale z tachykardie.
Pred dverami domova zastal, postavil kufor a zazvonil. Ticho. Nič.
Zachvátila ho panika. Neodišla? Nenaštvala sa nadobro? Nezmenila zámky?
Veď kľúče nechal ako sprostý na skrinke! Zazvonil znova, dlho.
Mária! zahol. Otvor!
Cvakol zámok. Dvere sa otvorili. V nich stála Mária, pokojná, v župane.
Štefan stál v dieravých ponožkách, zmoknutý, baretku v rukách, po lícach mu tiekli slzy.
Skutočné, trpké slzy na seba, na starobu, na hlúposť.
Ja… začal, hlas mu preskočil. Ja, Mária… Tam autobus… A pršalo… A ja som si…
Nevedel sa priznať k pravde. Priznať, že jeho Ingrid bola len na peniaze, bolo príliš ponižujúce.
Mária sa naňho pozrela, potom na kufor, povzdychla si.
Smeti si vyhodil? spýtala sa.
Štefan zmätene pozrel na prázdnu ruku. Igelitku nechal na zastávke.
Zabudol… zašepkal.
Mária pokrútila hlavou, ustúpila bokom.
Tak poď už dnu, Romeo. Čaj vychladne. A najprv si umy ruky, si celý od blata.
Vošiel do predsiene, zavliekol kufor. Známa vôňa čistej bielizne, trocha liekov nič krajšie na svete.
Vyzul sa, zašiel do kúpeľne. Zo zrkadla sa naňho pozeral unavený starý muž. Umyl sa ľadovou vodou, spláchol slzy aj hanbu.
Vošiel do kuchyne, Mária už nalievala čaj do jeho obľúbeného hrnčeka. Na stole čakala miska s dusenými fašírkami.
Maria, prepáč. Starý blázon som. Diabol mi vnúkol.
Jedz, odvetila stručne, chrbtom k nemu. Vychladne.
Ale vážne… Ingrid… Aká múza? Ja bez teba… Ja neviem ani, kde mám kartičku poistenca.
V obale s dokladmi, v hornom šuflíku, odpovedala, sadla si. Prosím Ťa, Štefan, už také divadlo neskúšaj. Vrátil si sa, to stačí.
Žuval fašírku a chutila lepšie ako všetky reštauračné delikatesy.
A tá… Ingrid, vieš… pokúsil sa trochu zaklamať, zachrániť si hrdosť. Ľúti sa, fajčí, doslova klieštik sa jej z pery nespustí!
Mária pozrela ponad okuliare, jej oči pobavene žmurkli.
To je teda hrozné, vážne uznala. Ty ako pravý estét si to asi nezvládol.
Samozrejme! Hovorím jej: Pani, váš slovník vám nepristane. A ona…
Mávol rukou:
No, skrátka, zistil som, že som sa mýlil. Prázdno v duši.
Dobre, že si to pochopil na zastávke, nie na matrike, mykla plecom.
Vstala ku kredencu, zobrala tubu masti a položila pre neho.
Seklo ťa v krížoch, čo? Kým si ťahal kufor?
Štefan sčervenel.
Trochu.
Tak sa vyzleč. Natriem ti to.
Vyzliekol si košeľu, mrmlal a mrštil, cítil známe ruky manželky. Silné, zvyknuté na robotu, jemne vmasírovali masť.
Pálilo, no bolo to liečivé.
Mária, zabrblal ku stolu.
No?
Ty si vedela, že sa vrátim?
Jasné, že vedela.
A prečo?
Mária ho pleskla po zdravom pleci, že je hotovo.
Lebo v kufri nemáš ani spodky, ani ponožky, ani lieky.
Usmiala sa napoly:
Narval si tam len deku a moju starú kožušinu, čo som ťa prosila odniesť do čistiarne.
Štefan zhíkol, otočil sa.
Kožušinu?
Kožušinu. Videla som ráno, ako ju tam pcháš. Si slepý bez okuliarov, nevšimol by si si ani rozmazané ponožky.
Pauza. Štefan si uvedomil, že šiel za mladou so ženininou kožušinou a dekou.
Zrazu sa rozosmial. Najprv potichu, potom nahlas, až kašľal. Mária sa usmiala tiež.
Ty si ozaj starý kmeň, povedala bez hnevu. No dobre, cestovateľ. Dojedz. Zajtra pôjdeme na chatu, treba obehnúť pivnicu s pohármi. Tam máš svoj fitnes.
Pôjdeme, Marienka. Určite prikývol Štefan, utieral si od smiechu slzy.
Mobil znova zavibroval. Ingrid: Kde si?? Mama umiera!! Pošli aspoň stovku!! Stlačil Blokovať. Potom Vymazať chat. Položil mobil displejom dole.
Mária, vieš čo? Kašli na tie poháre, navrhol. Čo keby sme len urobili šašlík? Mäso naložím ja. Ako máš rada, s cibuľou.
Mária prekvapene nadvihla obočie. Už roky sa Štefan grilu nepriblížil.
Šašlík? A pečeň?
Nechaj pečeň. Žije sa len raz.
Chytil jej ruku tú prácou zhrubnutú a nešikovne, ale úprimne ju pobozkal.
Ďakujem, že si otvorila, Mária.
Vyslobodila si ruku, no nie prudko, skôr nežne.
Jedz, Don Juan. Skôr než to vychladne.
Za oknom vytrvalo pršalo, vietor šuchotal konármi po skle, ale v kuchyni bolo teplo a bezpečne. Na stoličke visela košeľa, rozvoniavalo liečivou masťou a čajom.
A táto vôňa bola lepšia, než akýkoľvek parfém.
Štefan pozeral na Máriu. Dvadsaťosem je pekný vek, pomyslel si.
Ale kto iný by poznal, že si starý chlap môže zabaliť do kufra ženy kožušinu a aj tak ho pustia domov?
Mária? zavolal.
No?
Kožušinu do čistiarne predsa len odnesiem. Zajtra.
Dobre, privolila. Ale najprv rozbaľ ten kufor. A deku mi daj, mrznú mi nohy.
Štefan prikývol a s chuťou odhryzol z fašírky.
Život šiel ďalej a veru, vôbec nebol taký zlý.
