Idem za mladou! zahlásil dedo Štefan Kováč, 65-ročný, napchávajúc do kufra starý károvaný pléd, ktorý sa očividne bránil presunu.
Štefan to vysloví tak slávnostne, akoby oznamoval let na Mars alebo objavenie nového kontinentu. Nahlas, dramaticky, čakajúc efekt bomby.
Žiadna bomba však nevybuchne. Ani len nezasyčí.
Jeho manželka, Alžbeta Kováčová, stojí pri žehliacej doske a trpezlivo prechádza žehličkou po jeho slávnostnej košeli. Para syčí, narúšajúc tiché sobotné popoludnie v panelákovom byte v centre Banskej Bystrice.
Počujem ťa, Štefan, odvetí pokojne, ani nezdvihne oči. Dal si si teplé spodky? Vonku je koniec novembra a tvoja mladá ti obličky nevyhreje.
Štefan zostane stáť s napoly zbalenou ponožkou vo vzduchu. Čakal všelijaké reakcie: rozbitý tanier, infarkt, prosby nech ostane alebo aspoň vyhrážku, že zavolá deti.
Ale nie takúto všednú otázku o spodnom prádle.
Čo tu miešaš spodky, Betka?! zúfalo zakvíli, ako mu sčervenie tvár. Hovorím o láske! O novom živote! O renesancii!
Napokon vopchá pléd, skočí celým telom na kufor a zatiahne zips. Kufor zaprotestuje ako jeho vlastné kolená, ale zavrie sa.
A ty mi tu s teplým prádlo! To si celá ty! Nuda a rutina! vydýchne, ale tam, tam je let! Energia!
A má to energia aj meno? Alžbeta zvesí jeho košeľu z vešiaka a podá mu ju. Alebo je to len Macka v telefóne?
Volá sa Bianka! hrdinsky sa vzpriami s košeľou v ruke. A nie je len žena. Je múza!
Alžbeta sa usmeje pod nosom, dobre vie, že jediná poézia, ktorú Štefan pozná, sú prípitky na kamarátskych oslavách.
Bianka, teda, prikývne. A koľko má tvoja múza rokov?
Dvadsaťosem! vypáli Štefan, uprene sledujúc svoju ženu.
Alžbeta odloží žehličku bokom a dlhšie si ho prezerá ako starú skriňu, ktorá ešte drží pokope, hoci dvierka už dávno visia na jednom pánte.
Štefan, máš šesťdesiatpäť. Chrbát ťa sekne aj po návšteve záchoda a máš trojku diétu kvôli pečeni.
Povzdychne si a so skrytým smiechom dodá:
Čo chceš robiť s dvadsaťosemročnou Biankou? Básničky o letokruhoch?
Teba to nezaujíma! urazene zavelí a schytí kufor. Budeme cestovať! Prechádzať sa v noci pod mesiacom! Užívať si som ešte frajer!
Skúsi naraz zdvihnúť kufor, no zradná váha mu hneď pripomenie staré kríže. Tvár však udrží.
Pred exmanželkou či už takmer-ex slabosť neukáže.
Nezabudni tabletky na tlak, Romeo, odhodí Alžbeta cez plece a vráti sa k žehleniu obliečky. Sú v zásuvke v komode. Aj masť na kĺby.
Nebudem žiadne tabletky potrebovať! zaklame, srdce mu bije až v krku. Pri nej sa cítim na tridsať! Garáž je tvoja, ostávam džentlmen.
Ďakujem, živiteľ, prikývne Alžbeta. Kľúče polož na stolík, a smeti pri dverách vynes, keď už ideš.
Toto ho dorazí. Žiadna dráma, žiadne slzy, iba vynes smeti.
Schytí sáčok a pyšne so vztýčenou bradou vykročí na chodbu. Za ním nezabuchnú dvere, len ticho kliknú zámkom.
Štefan sa ocitne na panelákovej chodbe, kde to páchne starou mačacinou a vyprážanými pirohmi od susedov. Kufor ťahá za sebou, chrbát ho páli a v kabáte mu vibruje mobil.
To bude Bianka. Istotne čaká na svojho rytiera.
Privolá výťah, chce ešte snívať, keď siaha po mobile. Správa na Messengeri: Miláčik, už si na ceste? Mám rezerváciu v reštaurácii. A mimochodom, stala sa mi malá nepríjemnosť
Štefan pozorne číta: Potrebujem súrne preposlať 150 eur na mamin účet má lieky, nemám limit. Prinesiem ti to hneď osobne!
Štefan zamračí čelo. 150? Včera chcela 80 na taxík. Predvčerom 50 na internet. Pred týždňom poslal 300 na kurz inšpirácie.
Výťah príde. Štefan so sumou v hlave vlečie kufor do kabíny, stlačí prízemie a v zrkadle naňho hľadí šedinami pokrytý muž v baretke, s červenou tvárou a prázdnym pohľadom.
Idem za mladou, opakuje si potichu, ale hrdinstvo je fuč.
Vonku je chlad, drobný dážď s vetrom zmýva posledné listy z dvora. Štefan ťahá kufor na zastávku Bianka býva na opačnom konci mesta, v nových bytoch.
Sadá na mokrú lavičku pod prístrešok, vyťahuje mobil, mrznú mu prsty. Otvára bankovú aplikáciu.
Zostatok: 120 eur. Dôchodok až vo štvrtok.
Do kelu zahundre si.
Napíše: Bianuška, teraz mám na karte málo, prinesiem hotovosť, mám ukrytých pár drobných.
Odpoveď okamžitá: smajlík s pretočenými očami. Potom: Števko, nesprávaj sa ako decko! Požičaj si! Mame je zle! Ak ma miluješ, niečo vymyslíš!
Števko. Už nie Štefan, ani láska, len Števko, ako od susedky.
Niečo studené zaškriabe v hrudi. Nie láska, ale podozrenie.
Spomenie si, že s Biankou vlastne nikdy netelefonoval, vždy bol dôvod pokazený foťák, zlý signál. Zato fotky v profile samá modelka.
Rozhodne sa zavolať; vytočí číslo dlhé tóny, potom odmietnuté.
Prišla správa: Nemôžem hovoriť, plačem!
Štefan sedí na lavičke, objíma kufor. Okolo idú autá, striekajú špinavou vodou.
Zima mu lezie do kostí, chrbát bolí, hoci má slávnostnú košeľu aj jesennú bundu. Veľmi by doma plakal.
Bianka povie nahlas, ochutnávajúc to meno. Znie umelo.
Zrazu mobil znova zapípa: Tak čo? Poslal si? Ak nie, nechoď! Nepotrebujem chlapa, ktorý nič nevyrieši!
Štefan pozerá na obrazovku, písmená sa mu rozmazávajú.
Spomenie si na Betku. Ako mu včera bez slova natrela kríže, keď ho seklo. Ako varí dusené fašírky, ktoré neznáša, ale je ich. Vie, kde sú všetky jeho ponožky.
Nepotrebujem chlapa
Predstaví si, aké by bolo bývať u Bianky. Cudzí gauč, cudzí pach, cudzie pravidlá. Neustále dokazovať, že je mladý. Platiť za každú chvíľu pri mladosti.
A čo potom? Kto mu natiera kríže, keď ho sekne? Bianka alebo len povie fuj a zavrie dvere?
Štefan sa pomaly postaví, kolená mu škrípu ako suché konáre. Pozerá na prichádzajúci autobus smerom k novostavbám ale ani sa nepohne.
Autobus odíde, zaprskne ho výfukom.
Ešte chvíľu stojí, pozerá do prázdnej ulice. Otočí sa, pochytí kufor a ide späť domov.
Cesta sa vlečie. Výťah nefunguje, klasika. Kufor ťahá na tretie na každom poschodí ledva dýcha, pot mu steká po čele. Srdce mu bije, už nie z lásky z tachykardie.
Pred vlastnými dverami zastane, položí kufor a zvoní. Ticho. Otvorí, či už zmenila zámok? Veď kľúče nechal ako truľo na stolíku!
Stlačí zvonček dlhšie.
Betka! zachrčí do ticha. Betka, otvor!
Kľučka cvakne, dvere sa pootvoria. Na prahu stojí Alžbeta, v domácom župane, pokojná ako vždy.
Štefan stojí mokrý, špinavý, baretku v ruke. Slzy mu padajú po lícach.
Pravé, slané slzy hnevu na seba a vlastnú hlúposť. Staroba nechodí s múdrosťou, ale so šialenstvom.
Ja Betka Autobus Dážď A napadlo mi
Nevie povedať pravdu. Nemôže priznať, že Bianka bola len výťah na peniaze. Príliš trápne.
Alžbeta naňho pozrie, na kufor, povzdychne si.
Smeti si vyniesol? opýta sa.
Štefan si pozrie prázdnu ruku. Taška ostala na lavičke.
Zabudol som zašepká a skloní hlavu.
Alžbeta sa zachichoce a ustúpi, aby ho vpustila:
No poď, Rómeo. Čaj ti vychladne. A ruky si umy, celý si špinavý.
Vošiel do chodby, vtiahol so sebou nešťastný kufor. Známa vôňa bytu čerstvá bielizeň a trošku liečiv mu udrela do nosa.
Tá vôňa bola najlepšia na svete.
Zul si topánky, prešiel do kúpeľne. V zrkadle sa naňho díva starý unavený chlap. Opláchol si tvár ľadovou vodou, zmazal slzy aj hanbu.
Na kuchyni už Alžbeta nalieva čaj do jeho obľúbeného hrnčeka. Na stole paria sa dusené fašírky.
Betka povie potichu, sadne za stôl. Prepáč mi. Starému bláznovi. Prebehla mnou čertovina.
Jedz, povie sucho. Vyjechne.
Fakt, Betka Aká Bianka. Aká múza? Bez teba Neviem ani, kde sú poistky.
V zložke s dokladmi, v hornej zásuvke, odpovie automaticky, sadá za stôl. Len, preboha, nespúšťaj ďalšie divadielko. Si doma, tak si doma.
Pochutnáva si na fašírke, ktorá chutí lepšie než ktorýkoľvek steak v Bratislave.
A vieš čo? Tá Bianka skúsi zachrániť svoju tvár. Fajčí. Predstav si. A nadáva.
Alžbeta naňho žmurkne ponad okuliare, oči sa jej smejú.
Hrozné, vážne povie. A ty ako pravý estét si to nemohol zniesť.
Jasné! pookreje Štefan. Hovorím jej: Slečna, vaša rétorika nezodpovedá vášmu vzhľadu. A ona
Mávne rukou.
Proste som pochopil, že je vnútri úplne prázdna, Betka. Prázdnota
Aspoň že si to zistil na zastávke, a nie na matrike, prikývne Alžbeta.
Postaví sa, vyberie z poličky liečivú masť. Položí mu ju na stôl.
Chrbát ťa určite sekol, kým si to vláčil.
Štefan zčervenie.
Trochu.
Rozopni sa. Namažem ti to.
Zloží košeľu, fučí a mrmle, cíti teplo jej šikovných rúk, ktoré natierajú kríže istými pohybmi.
Bolyí, ale dobre.
Betka povie skromne.
No?
Vedela si, že sa vrátim?
Šplechne mu po zdravom pleci. Hotovo.
No jasné, že vedela.
A prečo?
Usmeje sa kútikmi.
Lebo v tom tvojom kufri si nemal ani ponožky, ani spodky, ani lieky.
Ukáže na kufor.
Narval si tam len pléd a moju starú kožušinovú bundu, ktorú som ti vravela zaniesť do čistiarne.
Štefan stuhne a pomaly na ňu pozrie:
Kožušinovú bundu?
No! Videla som ráno, čo tam natlačíš. Myslíš, že som slepá? Ty bez okuliarov nevidíš ani vlastný nos.
V kuchyni je chvíľu ticho. Štefan prežúva, že išiel za novým životom s bundou svojej ženy a dekou.
Potom sa rozosmeje. Pomaly, ticho, potom nahlas, až ho rozkašle a znovu smiech.
Alžbeta sa zachichoce so stiahnutými perami.
Taký si starý peň, odvetí. No, dobrodruh dojedz si. Zajtra ideme na chatu, treba uskladniť zaváraniny do pivnice. Tam máš fitnes aj vzduch.
Ideme, Betka. Naisto, prikývne a utiera si slzy smiechu.
Mobil v nohaviciach sa znova rozvibruje. Štefan sa pozrie: Bianka: Kde si?? Mama umiera!! Pošli aspoň dvacku!!
Stlačí Blokovať. Potom Vymazať chat. Položí mobil displejom dolu.
Betka, a vieš čo? Možno radšej miesto pohárov dajme šašlík. Naložím mäso, sám, ako to máš rada s cibuľou.
Alžbeta nadvihne obočie. Šašlík? Veď sa grilu nedotkol roky.
Šašlík? A pečeň?
Na pečeň kašli, mávne rukou. Raz žijeme.
Chytí jej ruku drsnú, od roboty a zobne do nej bozkom.
Ďakujem, že si otvorila, Betka.
Vytiahne ju, no nie prudko, skôr hravo.
Jedz, Don Juan. Vychladne.
Za oknom silnie dážď, vietor trieska konármi po skle, no v kuchyni je príjemne a teplo. Na stoličke visí jeho košeľa, vonia masť a čaj.
A táto vôňa je lepšia než hocijaký parfém.
Štefan pozerá na Alžbetu a myslí si, že dvadsaťosem rokov je síce pekné číslo.
Ale kto iný vie, že si do kufra omylom pribalí jej kožušinovú bundu a napriek tomu ho pustí späť domov?
Betka, ozve sa.
No čo zase?
Tú bundu predsa len zajtra dám do čistiarne. Sľubujem.
Daj, ale najprv vybaľ ten kufor a vyber deku. Mrznú mi nohy.
Prikývne a z chuti sa zahryzne do domácej fašírky.
Život pokračuje a čert ho ber, nie je to také zlé.
