– Zuzana, počuješ ma? Miroslavov hlas znel pokojne, takmer úradne, akoby oznamoval niečo všedné, napríklad že došiel chlieb.
Zuzana stála pri okne a dívala sa na dvor. Tam rástla stará jarabina, ktorú zasadila pred dvadsiatimi tromi rokmi, keď sa s Miroslavom nasťahovali do tohto domu. Jarabina vyrástla, bola široká a vyzerala sebaisto. Zuzane to napadlo práve v tejto chvíli.
Počujem, povedala.
Chcem, aby si to správne pochopila. Nie je to tak, že by bolo všetko zlé. Jednoducho sa to takto stalo.
Obrátila sa k nemu. Miroslav sedel za stolom, ruky položil pred seba, ako keď človek rieši dôležité veci. Mal šesťdesiat jeden rokov. Bol statný, slušne oblečený, s tým druhom sebavedomia v držaní tela, aký majú muži, keď peniaze už nie sú problém. Dvadsaťšesť rokov poznala tú tvár. Vedela, ako sa zamračí pred dôležitou debatou, ako bubnuje prstami po stole, keď je nervózny. Teraz však nebubnoval. Bolo to čudné.
Jednoducho sa to stalo, zopakovala jeho slová. To je všetko?
Zuzana, nebuď taká.
Aká taká?
Vstal, prešiel sa po kuchyni. Kuchyňa bola veľká, svetlá, s talianskou kuchynskou linkou, ktorú spolu vyberali pred ôsmimi rokmi. Zuzana ešte vtedy dlho presviedčala ohľadom farby chcela krémovú. Miroslav trval na bielej. Nakoniec ustúpila. Často ustupovala.
Nemusím ti nič vysvetľovať, povedal. Ale aj tak vysvetľujem. Lebo ťa rešpektujem.
Rešpektuješ.
Áno. Mali sme dobrý život. Máme všetko. Deti sú dospelé. Nechcem žiadny škandál.
V hrudi pocítila niečo tupé a ťažké. Nie bolesť, skôr ten zvláštny druh odumretia, keď človek tuší niečo veľké, no ešte nemá čas to vstrebať.
Odchádzaš, konštatovala. Nepýtala sa, iba vyslovila nahlas.
Odchádzam, prikývol. Nie nadlho. Potrebujem čas.
Čas, zopakovala. Už po tretí raz zachytila samu seba pri opakovaní jeho slov, akoby to bolo treba uložiť inde, aby tomu porozumela.
Miroslav k nej pristúpil, chcel ju chytiť za ruku. Ustúpila o krôčik, skoro nebadane, ale on si to všimol.
Nehnevaj sa, povedal.
Ja sa nehnevám.
Zuzana…
Nehnevám sa, Miro. Iba rozmýšľam.
Pobudol chvíľu pri nej, potom prikývol a odišiel z kuchyne. Počula, ako sa pohybuje po spálni, ako praskla skrinka. Niečo balil. Nie všetko, len časť. Nie nadlho, povedal. Pozerala na jarabinu a rozmýšľala nad tým, že už pomaly jarabiny vyzobávajú vtáky. To znamená, že bude skorá zima. Tak to hovorila jej mama. Mama zomrela pred siedmimi rokmi a Zuzana si stále občas povedala: mala by som zavolať mame. A potom si spomenula.
Mala päťdesiatosem rokov.
***
Na druhý deň prišla bez ohlásenia kamarátka Eva. Zavolala až, keď už stála pri vchode paneláku.
Odomkni, som dole.
Eva, nie som ešte ani oblečená.
Tak sa obliekni. Čakám.
Eva Bozogáňová bola Zuzanine kamarátka ešte zo štúdií. Tridsaťsedem rokov priateľstva, keď to rátať poctivo. Eva bola hlučná, priamočiara, trochu drzá. Pred tromi rokmi sa sama rozviedla s Andrejom, dlho plakala, potom zo dňa na deň prestala a otvorila si malý obchod s potrebami na ručné práce. Obchod jej zarábal málo, ale stabilne a Eva tvrdila, že sa naposledy cítila takto voľná pred desiatimi rokmi.
Sedeli spolu v kuchyni. Eva Zuzanu objala priamo v predsieni, riadne, úprimne, a Zuzana pocítila štípanie v očiach. Ale neplakala.
Rozprávaj, povedala Eva, nalievajúc čaj.
Vieš už všetko.
Chcem to počuť od teba.
Zuzana porozprávala. Stručne, bez detailov. Miroslav povedal, že odchádza. Nie nadlho. Potrebuje čas. Nepýtala sa, ku komu. Nie preto, že by netušila. Ale lebo kým sa nespýta, ešte sa dá zachovať ilúzia neistoty.
A ty si sa nespýtala, ku komu? Eva si ju dôkladne premeriavala.
Nie.
Zuzi.
Čo?
Vieš, ku komu?
Ticho. Vonku na dvore sa ktosi smial. Život plynul ďalej, nezúčastnene.
Tuším, povedala Zuzana. Jeho asistentka Zdenka. Má tridsaťdva.
Eva chvíľu mlčala. Potom váhavo:
Dlho to už trvá?
Neviem. Rok? Možno viac. … Všímala som si, ale nechcela som si priznať.
Prečo?
Zuzana sa pozrela na svoju šálku. Šálky boli pekné, z tej súpravy, ktorú si priviezli z Prahy pred desiatimi rokmi. Dobrý výlet to bol. Miroslav vtedy ešte žartoval, smial sa, držal ju za ruku na Karlovom moste.
Pretože ak si to priznáš, musíš niečo spraviť, nakoniec povedala. A ja som nevedela čo. Dvadsaťšesť rokov som nepracovala, Evka. Chápeš? Najskôr deti, potom dom, a potom… len sa to tak stalo.
Staral sa o teba.
Áno, staral sa. Ja som riešila domácnosť, deti, jeho rodičov keď boli chorí. Bola som… odmlčala sa, hľadala slovo, súčasť jeho života. Dôležitou časťou. Tak som si to aspoň myslela.
A teraz si myslíš, že nie?
Myslím, že som bola len pohodlnou časťou. Zuzana to povedala pokojne, bez horkosti. Len konštatovala. Bola som pohodlná žena. Nerobila som scény, všetko som prijala. Biela kuchyňa, hoci som chcela krémovú. Dovolenka v Tatrách miesto pri mori. Večera o ôsmej, nie o siedmej. Všetko podľa neho.
Eva ju sledovala v tichosti, čo u Evy nebývalo zvykom.
Hneváš sa? opýtala sa napokon.
Nie. Zatiaľ nie. Možno neskôr.
Čo cítiš teraz?
Zuzana premýšľala. Vonku utíchli hlasy. Jarabina stála nehybne.
Teraz sa snažím spomenúť, čo mám rada, povedala potichu. Okrem tohto domu. Okrem jeho života. Čo mám rada ja sama. A zisťujem, že to neviem povedať narýchlo. Je to… zvláštne.
Eva jej položila dlaň na ruku. Nič nepovedala. Občas je to najlepšie riešenie.
***
Dcéra zavolala o tri dni. Júlia žila s mužom a dvoma deťmi v Bratislave. Mala tridsaťštyri. Vždy bola viac otcovým dieťaťom, praktická, rýchla v úsudkoch.
Mama, oco mi povedal. Ako si na tom?
Dobre.
To nie je odpoveď, mama.
Júlia, naozaj dobre. Premýšľam.
O čom? Jej hlas mal to osobité pnutie, keď už dávno stojí na niekoho strane, len o tom ešte nehovorí.
O hocičom.
Oco tvrdí, že je to dočasné. Že potrebujete len trochu času…
Júlia, prerušila ju Zuzana, pokojne, ale pevne. Nechcem to riešiť cez teba. Ani cez teba, ani cez Mareka. Je to medzi mnou a otcom, vieš?
Ticho.
Dobre, povedala Júlia, potom mäkšie: Si tam sama?
Áno. A vôbec mi nie je zle.
Chceš, prídem za tebou?
Netreba. Ak budem chcieť, poviem.
Odložila mobil a niekoľko minút len sedela v kresle. Syn Marek žil v Prahe. Ten zatiaľ nevolal. To bolo preňho typické. Marek sa vždy vyhýbal zložitým rozhovorom. Skrýval sa za prácu, za formálne mama, vieš, mám projekt.
Chápala to.
Zuzana prešla bytom. Štyri izby, široká chodba, dve kúpeľne. Všetko pekné, všetko tip-top. Vždy sa o dom starala. Kvety na oknách boli živé, nie umelé. Záclony menila podľa sezóny. V kuchyni rozvoniavali doma pripravené levanduľové vrecúška.
Dom bol krásny. Cudzí.
Nie cudzí. Len… ako múzeum. Dobre zariadené múzeum, kde má každá vec svoje miesto, ale nič nemá nič spoločné s tým, kto skutočne si.
Zastavila sa pri knižnici. Na strednej polici stáli jej knihy. Len zopár. Väčšinou darčeky. Knihy o varení. Niekoľko románov. Starý výber Kráľovej, ošúchaný, ešte z dôb štúdií. Zobrala ho, otvorila naslepo. Prečítala niekoľko veršov. Čosi sa vnútri trochu posunulo.
Poéziu nečítala dvadsať rokov. Nebol čas.
***
Miroslav sa ozval o týždeň. V jeho hlase zaznieval závan previnilosti, ale zároveň rozhodnosť: rozhodol sa, teraz už len vybavuje administratívu.
Zuzana, musíme sa porozprávať.
Hovor.
Najlepšie osobne.
Kedy sa ti hodí?
Chvíľu váhal. Asi čakal niečo iné. Výčitky, slzy, otázky. Žiadnej sa nedočkal.
Zajtra o druhej? Prídem.
Dobre.
Prišiel presne o druhéj. To bol celý Miroslav. Pýšil sa dochvíľnosťou. Postavila na čaj nie z dôvodu útulnosti, len aby mala niečo v rukách.
Dobre vyzeráš, povedal, keď si sadal.
Ďakujem.
Zuzi, nechcem, aby si si myslela…
Miro, prosím bez omáčok. Čo chceš povedať?
Zastavil sa. Jej tón ho vyviedol z miery.
Chcem rozvod, povedal. Oficiálny. Sme dospelí, netreba to naťahovať.
Dobre.
Dobre?
Áno. Neprekážam.
Zuzana… Pozeral na ňu s výrazom, ktorý predtým považovala za starostlivosť, teraz ho vnímala inak. Postarám sa o teba. Byt nechám tebe. Budem ti posielať peniaze. O nič nebudeš mať núdzu.
Budem ti posielať peniaze, zopakovala. Zase to opakovanie. Možno zvyk vznikol práve v týchto dňoch.
Veď si nerobila. Potrebuješ z niečoho žiť.
Zovrela kanvicu, zaliala čaj. Pokojne.
Miro, povedala pri kladení šálok, pamätáš si, keď tvoja mama bola chorá? Tri roky v kuse. Každý týždeň som tam dochádzala. Injekcie, lieky, lekári. Ty si bol stále zaneprázdnený.
Pamätám, jasné.
A keď Júlia čakala druhé a mala silný zápach na všetko? Celý mesiac som u nich bývala. Všetko som riešila, staršieho hnala spať.
K čomu to smeruje?
Ku tomu, že si povedal: budem ti posielať peniaze. Akoby si mi robil láskavosť. Ako by som len parazitovala.
Otvoril ústa, potom ich zavrel.
Nemyslel som to tak.
Viem, čo si myslel. Chcel si byť veľkorysý. Ukázať, že ti nie som ľahostajná. Sadla si oproti nemu. Nehnevám sa. Naozaj. Ale nebudem predstierať, že mi robíš službu. Obaja vieme, že to tak nie je.
Dlho ju pozoroval. Potom v jeho tvári niečo povolilo.
Zmenila si sa, povedal.
Za týždeň?
Za tento týždeň áno.
Vzala šálku, pila čaj po dúškoch. Vonku niekto na dvore kŕmil holuby. Babka v modrom kabáte. Vída ju každý deň, no nikdy nevie, ako sa volá.
O tých peniazoch, povedala. Neodmietam svoj podiel na majetku. Je to spravodlivé. Ale nechcem od teba žiadne vreckové. Je to ponižujúce.
Zuzana…
Nie, nechaj ma ešte. Dvadsaťšesť rokov som sa starala o dom. Nerobila scény, nevyžadovala od teba viac, než si chcel dať. Viedla domácnosť, vychovala deti, prijímala tvojich kolegov, usmievala sa na vtipy, ktoré som počula stokrát. Zanechala som si kariéru, lebo si povedal Zuzi, načo ti divadlo, ja všetko zabezpečím. Súhlasila som. Urobila som to a neľutujem. Ale pomenujme veci pravým menom. Bola to práca. Náročná práca. Robila som ju dobre.
V kuchyni zavládlo ticho. Miroslav hľadel do stola.
Ja som nikdy nepovedal, že si niečo robila zle, vyjadril sa napokon.
Povedal si, že sa o mňa postaráš, ako o dieťa. Ale ja nie som dieťa, Miro. Mám päťdesiatosem.
Vstal a prešiel k oknu, chvíľu ticho stál. Jarabina na dvore bola červená a pokojná.
Máš pravdu, povedal ticho. Máš pravdu, Zuzana.
Prekvapilo ju to, chvíľu spracúvala, čo povedal.
Dohodnime sa cez právnikov, dodal. Pokojne, bez hádok.
Súhlasím.
Vzdal si kabát, a pri dverách sa otočil.
Zuzi. Ja… zakoktal sa.
Netreba, povedala. Nerob si starosti. Choď.
Odišiel. Dlho sedela za stolom. Potom napísala Eve: Dohodli sme sa. Idem sa rozvádzať. Je to v pohode.
Eva odpísala za pár sekúnd: Si frajerka. Zajtra príď do obchodu, ukážem ti nové bavlnky, veď si rada vyšívala.
Zuzana sa usmiala. Skutočne to kedysi milovala. Pred tridsiatimi rokmi.
***
Ďalšie dva týždne žila zvláštny život. Ani zlý, ani dobrý, len iný. Ako keby ju vybrali z rámca a položili do otvoreného priestoru. Rámec zmizol, smer zatiaľ nebol jasný.
Išla k Eve do obchodu. Obchod Ihlička bol v malom priestore na prízemí paneláku. Páchlo tam látkami a drevom. Na policiach sa blýskali priadze, kanva, obruče, pestrofarebné bavlnky. Zuzana chodila medzi regálmi, dotýkala sa materiálov. Mohér, bavlna, hodvábne nitky. Čosi vo vnútri začalo pomaly odmäkať.
Pozri, Eva jej podala obruč napnutú kanvou. To je pre začiatočníkov. Ale môžeš skúsiť ťažšie.
Veď som to kedysi vedela.
Práveže kedysi. Tridsať rokov je dávno.
To sa nezabúda.
Uvidíme, zaškerila sa Eva.
Kúpila kanvu, ihly a bavlnky. Doma si sadla k oknu, dlho študovala vzor. Začala. Prvé stehy boli krivé. Vypárala ich. Začala znova. Pomalšie, s rozvahou. Prsty si začali spomínať.
Vyšívala tri hodiny bez prestávky. Ani nezistila, ako plynul čas.
A bolo to zvláštne. Dobre zvláštne.
***
Marek zavolal koncom októbra. Uplynulo už skoro šesť týždňov od rozhovoru s Miroslavom.
Mama, ahoj. Ako sa máš?
Dobre. A ty?
Fajn. Chcel som… vieš, rozprával som sa s otcom.
Marek…
Nie, počkaj. Nestojím na strane nikoho. Ale povedal, že si odmietla jeho pomoc. Je to pravda?
Nie celkom. Neodmietla som svoj podiel. Odmietla som len to, aby mi dával peniaze ako almužnu.
Mama, ale je to praktické. Nepracuješ, potrebuješ zdroj.
Marek, mám päťdesiatosem, nie osemdesiat. Viem pracovať.
A čo by si robila?
Dobrá otázka. Veľa o nej rozmýšľala. Divadelná fakulta, ktorú kvôli svadbe nechala na treťom ročníku, je už minulosť. Tam sa nevráti. Ale milovala jazyky. Ako mladá vedela dobre po francúzsky. V posledných rokoch občas sledovala francúzske filmy. Nie všetkému rozumela, ale rozumela.
Ešte neviem, priznala. Ale niečo si nájdem.
Daj vedieť, ak potrebuješ pomoc.
Dám, neboj sa. Povedala ešte mäkšie: Marek. Si dobrý syn. Nemusíš ma zachraňovať. Nepotápam sa.
Odmlčal sa.
Dobre, mama. Ozvi sa.
Po telefonáte vytiahla staré zošity. Kdesi v skrini, pod zimnými svetrami, mala zapadnutý zošit s francúzskymi slovíčkami z mladosti. Opatrne ho otvorila. Písmo mladé, rýchle, suverénne. Akoby to napísala niekto cudzí.
Možno to bola ona sama.
***
Právnik bol pokojný, starší pán, volal sa Emil Pavlík. Vypočul Zuzanu, položil pár otázok, prikývol.
Vaše práva sú chránené. Spoločný majetok, byt, chata, účty. Otázka je, ako to podeliť.
Chcem byt, povedala. Tento byt. Zvykla som si naň. On chcel chatku.
Tak dostane chatu, vy byt.
Alebo vyplatenie podielu.
Áno tak. Hovorili ste už s mužom?
Dohodli sme sa slušne.
Emil Pavlík si ju premeral cez okuliare.
To sa často nestáva, poznamenal.
Viem.
Dobre. Pripravíme papiere. Okolo mesiaca.
Vyšla von. Bol tichý novembrový deň, ešte bez snehu, nebo nízko, vzduch ťažký. Trochu postála, išla pešo. Ďaleko od domu. Len tak chodila po meste, dívala sa okolo.
Mesto bolo obyčajné, provinčné. Žila v Trnave. Tu sa narodila, tu stretla Miroslava, tu prežila celý dospelý život. Poznala mesto ako svoju dlaň. Vedela, kde predávajú najlepší chlieb. Vedela, kde rastú plané jablká. Vedela, kam v zime chodia sýkorky.
Aj to bolo čosi vlastné. Drobné, ale ozajstné.
Vošla do kaviarne. Malá, tichá, drevené stoly. Objednala si kávu a koláč s jablkami. Sedela pri okne, pozerala na ulicu. Na nič konkrétne nemyslela. Iba bola. Iba pila kávu. Iba pozerala.
A uvedomila si, že to veľmi dlho nerobila. Len sedieť. Byť. Bez zoznamu úloh, bez cudzích plánov.
Pri susednom stole sedeli dve ženy v jej veku a čímsi sa smiali. Jedna mala kontrastný šál, druhá zaujímavé okrúhle okuliare. Zuzana na ne pozerala a myslela si: takto vyzerá normálny život. Smiech, farebné šály.
Dopila kávu, nechala sprepitné a vyšla do ulíc.
***
V decembri volala Júlia. Už inak. V hlase nebolo napätie.
Mama, prídem za tebou na Vianoce. Sama. Bez Tomáša a detí. Nevadi?
Samozrejme, že nevadi. A oni?
Idú k jeho rodičom. Povedala som, že chcem byť s mamou. Ticho. Mama, bola som vtedy nespravodlivá. Na začiatku. Hneď som si myslela, že treba vás s Mirom udobriť. Že sa to dá napraviť. Ale pochopila som, že to nie je moja voľba.
Júlia…
Nie, prosím ťa, nechaj ma to dopovedať. Myslela som si, že sa zrútiš. Že to sama nedáš. My sme boli zvyknutí, že oco vybavuje všetko. A ty si vždy bola tak trochu… zamĺkla, hľadala slovo.
V tieni? napovedala Zuzana.
Asi áno. Ale ty si sa nezrútila. A to ma prekvapilo… Zmenilo to čosi vo mne.
Čo konkrétne?
Začala som myslieť na seba. Nie Tomáš, nie deti, ale ja. Znie to sebecky?
Nie, vôbec.
Naozaj?
Naozaj, Júlia. Volá sa to poznať samú seba.
Debatovali ešte hodinu. O všeličom. O vnúčatách, Júliinej práci, o tom, že sa chce naučiť maľovať, ale vždy mala pocit, že nemá čas. Zuzana ju počúvala a pocítila niečo teplé. Nebola to hrdosť, ale možno rozpoznanie. Akoby v nejakej žene na druhej strane videla samú seba. Nie takú, akou bola, ale takou, akou sa chce stať.
***
Júlia prišla 29. decembra. Doniesla víno, syr, a legrační papuče. Spolu zdobili stromček pri starých pesničkách, ktoré Zuzana našla na internete. Júlia sa smiala na jej neschopnosti ovládať aplikácie na prehrávanie hudby, Zuzana sa smiala s ňou.
Bolo im dobre. Naozaj dobre.
Na Silvestra pozvali Evu. Eva priniesla domáce pagáče a veľký pohár nakladaných uhoriek. Všetky tri sedeli pri stole, popíjali víno, rozprávali sa. Nie o Miroslavovi. O inom. Kam by chceli ísť. Eva túžila po Orave, Júlia na more, Zuzana vyslovila, že chce ísť do Paríža.
Paríž? Eva sa na ňu pozrela pobavene.
Učila som sa francúzštinu. Mladá. Chcem vedieť, čo ostalo.
Sama?
Možno sama. Alebo s niekým. Uvidíme.
Júlia sa na mamu dlhšie zadívala a usmiala.
Zmenila si sa, mama.
Si druhá, čo mi to povieš.
Prvá bol otec?
Áno.
Ako to znelo, keď ti to povedal on?
Zuzana sa zamyslela.
Ako výčitka. Akoby som porušila pravidlá hry.
A teraz?
Teraz je to kompliment.
Eva zdvihla pohár.
Na ženy, ktoré porušia pravidlá!
Štrngli si. Vonku už vybuchovali prvé ohňostroje. Nový rok prišiel s rachotom a svetlami. Zuzana pozerala von a prvýkrát za veľa rokov mala pocit, že nový rok je jej vlastný začiatok. Nie niekoho iného. Jej.
***
V januári sa prihlásila na francúzštinu. Malá jazyková škola, päť minút od domu. Skupina bola rôznorodá: dvaja študenti, štyridsaťročná žena, pripravujúca sa na sťahovanie, a starší pán, Vladimír, ktorý povedal, že vždy chcel čítať Camusa v origináli.
To je chvályhodné, povedal mladý lektor Mišo, očividne prekvapený skupinou.
Všetko, čo človek robí pre seba, je chvályhodné, odvetil Vladimír s dôstojnosťou.
Zuzana len prikývla.
Francúzština išla ťažko. Pamätala si viac, než čakala, ale gramatika jej unikali. Plietli sa členy, robila chyby. Už dávno nerobila nič také, v čom by mohla zlyhať a začať odznova.
Po tretej lekcii Mišo ju zastavil pri dverách:
Zuzana, máte veľmi dobrú výslovnosť. Odkiaľ?
Ako mladá som sa učila.
Pokračujte. Je to dôležitejšie, než si myslíte.
Cestou domov na to myslela. Dobrá výslovnosť. Bola v nej celý čas. Len nebolo na ňu dopyt.
***
Dokumenty o rozvode podpísali vo februári. Bez veľkých rečí, u právnika. Miroslav vyzeral unavene. Ona, podľa jeho pohľadu, inak než čakal.
Ako sa máš? opýtal sa na chodbe.
Dobre.
Naozaj?
Áno.
Pozeral na ňu. V očiach mal niečo, čo hneď nevedela pochopiť. Neľútosť, nie ľútosť, skôr zmätenie. Azda čakal iné.
Si niekam zapísaná? Eva spomínala.
Na francúzštinu. Aj na akvarel.
Na akvarel? začudoval sa. Veď si nikdy nemaľovala.
Nemalovala, prikývla. Teraz začínam.
Prikývol. Dal si kabát. Pri odchode sa zastavil.
Zuzi. Ja… znovu sa zasekol.
Miro, povedala. Si dobrý človek. Len sme k sebe nesadli. Alebo sadli, ale inak. Ži pekne.
Dlho na ňu pozeral. Potom odišiel.
Zuzana chvíľu ostala v chodbe. Za sklenenými dverami bola zima. Ľudia sa náhlili. Obyčajný deň. Rozviedla sa po dvadsiatich šiestich rokoch. Malo to byť búrlivé, ale bolo len… ticho.
Vyšla na ulicu. Vzduch voňal snehom, niečím sviežim. Zdvihla tvár k oblohe. Sneh bol jemný, skoro ako prášok. Topil sa hneď, ako dopadol na kožu.
Išla domov. Pomalou cestou, cez park.
***
Akvarel bol ťažší než francúzština. Farby sa rozlievali inde, než chceli. Listy sa krútili od vody. Lektorka, pani Marta, päťdesiatnička s ustavične špinavými prstami, pozorovala jej pokusy pokojne.
Neznásilňujte, povedala. Snažíte sa ovládať štetec. To on nemá rád.
A čo má rád?
Keď mu dôverujete. Dajte vodu, dajte farbu. Dovoľte jej.
Zuzana skúšala. Nešlo jej to, potom o čosi lepšie. Ukladala si listy do dosky. Boli nedokonalé, krivé, často nepekné. Ale boli jej. Jej modré machule, jej kostrbaté stromy.
Raz sa pani Marta pristavila a pozrela na jej obrázok. Na liste bola jarabina pri okne. Červené trsy, tmavé konáre, sivé nebo.
To je pravé, povedala ticho.
Je krivé.
Krivé a pravé sa nevylučujú.
Zuzana sa pozrela na jarabinu. Na papiery bola iná než na dvore. Ale bola jej. Takú ju skutočne videla.
To bol zvláštny a dôležitý rozdiel.
***
Na jar prišla Júlia. S deťmi a Tomášom. Pár dní boli spolu. Večer Zuzana s Júliou rozprávali v kuchyni, kým Tomáš pozeral televíziu a deti spali.
Si šťastná? spýtala sa Júlia raz večer.
To je ťažká otázka.
Prečo?
Lebo kedysi som si myslela, že viem, čo je šťastie. Dobrý dom, rodina, všetko v poriadku. Ale teraz… už to nechápem. Je mi dobre. To nie je to isté, čo šťastie.
A čo to je?
Zuzana uvažovala.
Je to, keď ráno vstaneš a deň patrí tebe, nie cudzím plánom. Je to divné?
Nie, nie je.
Myslíš na seba?
Viac. Prihlásila som sa ako ty na kurz maľby. Akvarel, v nedeľu. Tomáš najprv frflal, potom si zvykol.
Zuzana sa pozrela na dcéru. Tridsaťštyri. Chytrá, trochu rezervovaná. Vždy trochu v tieni praktického muža. Tak ako jej mama bola v tieni muža kedysi.
Júlia, povedala. Nemusíš opakovať moju históriu.
Neopakujem. Učím sa od teba.
Odo mňa? Zuzana bola prekvapená.
Urobila si niečo, čo som si nevedela predstaviť. Neskolabovala si, neozurečila si sa, neprišla si bývať k nám, aby sme sa o teba postarali. Prosto… začala si žiť. Nový život. V päťdesiatich ôsmich.
Dlho mlčala.
Netušila som, že to tak vyzerá navonok.
Presne tak.
Vieš, ako to vyzerá zvnútra? Je to desivé. Neskôr, keď zistíš, že polku seba nepoznáš. Že nevieš jednoznačne povedať, akú máš najobľúbenejšiu farbu.
Vieš to už?
Áno. Modrá. Tá v akvarele.
Júlia sa usmiala. Ešte chvíľku sedeli ticho. Potom Júlia vstala a objala mamu. Silno, ako keď ju na začiatku objala Eva.
Mama, si silná.
Aj ty si.
***
V lete navrhla Eva výlet na Oravu. Desiatka dní, malá skupina, organizované, ale s voľným časom.
Nikdy som nikde nešla bez Miroslava, povedala Zuzana.
Práve preto navrhujem.
Nebudem spať v stanoch.
Bývanie v domčekoch, sprcha, všetko bude. Ideš?
Zuzana rozmýšľala tri dni. Potom povedala áno.
Orava bola iný svet. Jazerá, v ktorých sa obloha zrkadlila krajšie než skutočnosť. Borovice, vysoké a rovné. Ticho, ktoré nebolo prázdne, ale plné vtákmi, vodou, vánkom.
Vzala si so sebou akvarel.
Maľovala každý deň. Ráno, kým ostatní spali. Sedela pri vode, pozorovala a kreslila. Listy krivé, ale skutočné. To cítila. Nie rozumom, ale akýmsi miestom vnútri.
Štvrtý deň, sediac pri jazere, si uvedomila niečo dôležité.
Nechýbal jej Miroslav. Vôbec. Nie preto, že by ho vytlačila. Ale preto, že už nebolo o čom rozmýšľať. Príbeh bol skončený. Nie hnevom, ani odpustením. Prosto koniec. Ako keď zavrieš knihu a zoberieš ďalšiu.
Bolo to nové. A bolo to dobré.
Eva sa naklonila cez rameno:
Pekné.
Naozaj?
Na zavesenie.
Zuzana sa pozrela na obrázok. Jazero, borovice, ranná hmla. Trochu rozmazané, krivé, živé.
Možno si to aj zavesím, usmiala sa.
***
V septembri mala Zuzana päťdesiatdeväť. Pripravila menšiu oslavu. Prišla Eva, susedka Ida, s ktorou sa spriatelili začiatkom roka, a dvaja z krúžku akvarelov. Júlia volala cez video priamo počas večera, ukazovala deti, tie kričali všetko najlepšie babka, mávali obrázkami.
Zuzana pozerala na obrazovku, na rozchichotaných vnúčat, na usmiatu Júliu a myslela si: takto to má byť. Nie pokojne a uhladene, nie podľa plánu. Hlučne, trošku chaoticky, ale živo.
Marek poslal peniaze a krátku SMS: Mama, všetko naj, čoskoro prídem. Usmiala sa. Marek je Marek.
Eva zdvihla pohár:
Na Zuzku! Ženu, čo za jediný rok našla samú seba.
Bola som vždy sama sebou, protestovala Zuzana.
To nie, Eva len mávla rukou. Teraz si.
Zuzana neodporovala. Možno mala Eva pravdu.
***
V októbri zavesila na stenu akvarel z Oravy. Do rámčeka. Nad gauč v obývačke.
Predtým tam visel veľký print s krajinkou, čo vybral Miroslav. Niečo neutrálne, bez povahy. Dala ho dole a odniesla do pivnice. Zavěsila svoje jazero.
Stála pred ním a myslela: nie je dokonalé. Ale je moje. Namaľovala som ho ja. Videla som ho ja. Cítila som ho ja.
A presne to je podľa všetkého hodnota: nie čo je krásne, ale čo je tvoje.
Pred obrázkom ešte chvíľu postála, keď zazvonil neznámy telefón.
Prosím?
Zuzana Černá? Tu je Mišo zo školy. Nehnevajte sa, že vyrušujem. Dali ste nám číslo pre kontakt. Chcel som vás pozvať na konverzačný klub. V stredu večer, francúzština, len rozprávanie. Zaujíma vás to?
Pozrela na akvarel. Modré jazero. Ranná hmla.
Zaujíma, povedala. Zapíšte si ma.
November prišiel potichu. Zuzana sa vracala z francúzštiny, niesla v taške román, ktorý si kúpila po ceste. Francúzsky. Nikdy ho predtým nečítala, vybrala len podľa obalu, podľa pocitu.
Pred vchodom stál Miroslav.
Zbadala ho až zblízka. Postával trochu stranou, kabát zapnutý až po krk. Musel tam stáť dlho.
Ahoj, povedal.
Ahoj, odpovedala. Nie prekvapená, ani vystrašená. Prosto to slovo povedala.
Ja… môžem sa porozprávať?
Krátko zaváhala. Potom:
Môžeš. Poď dnu.
Vyšli hore. Zložila kabát, na vešiak. Ponúkla čaj. On odmietol, sadol si na gauč. Pozrel na akvarel.
To je tvoje?
Moje.
Pekné.
Ďakujem.
Dlho mlčal, potom:
Zuzana. Mne to nevyšlo.
Čakala. Ani mu nepomáhala, ani nenapovedala.
Zdenka bola mladšia. Iná. Myslel som, že to chcem. Že potrebujem nový život. Ale zistil som, že som len unavený. Nie z teba. Zo seba. Zo svojho veku. Odmlčal sa. Nespýtala si sa, čo sa stalo. Vôbec nič si sa nepýtala.
To nie je moja vec.
Asi nie. Pozrel na ňu. Si úplne iná. Úplne iná.
Iná, prikývla.
Neviem to vysvetliť. Vždy si tu bola… necenil som. Myslel som, že budeš navždy.
Miro, povedala jemne, no bez pátosu. Čo chceš od tohto rozhovoru?
Pozrel na ňu, dlho, potom sklopil oči.
Neviem. Chcel som len povedať, že som sa mýlil. Že… nevedel som, čo mám.
Ticho.
Vonku jeseň. Jarabina na dvore. Dávno ozobané bobule, nahé konáre, strom stojí pevne.
Počujem ťa, povedala Zuzana. Ďakujem, že si to povedal.
To je všetko?
Pozerala na neho. Na statného, unaveného muža, čo bol dvadsaťšesť rokov s ňou a teraz je tak ďaleko.
Miro, zdvihla zo stola knihu. Francúzsky román. Podržala v rukách. Práve čítam po francúzsky. Pomaly, so slovníkom. Ale čítam. Maľujem. Bola som v Orave. Chodím do konverzačného klubu. Spím s pootvoreným oknom, lebo mi to vyhovuje. Jem, na čo mám chuť, nie na čo je zvyknutý niekto iný. Odmlčala sa. Nehnevám sa na teba. Dal si mi veľa. Dom, deti, roky života. A naučil si ma ešte jedno: že som príliš dlho nežila svoj život. Aj to je podstatné.
Vrátiš sa? ticho sa opýtal. Divná otázka, asi aj on to tak cítil.
Zuzana pozrela na neho. Potom na akvarel. Modré jazero. Hmla. Jej jarabina.
Miro, mám päťdesiatdeväť rokov. Prvýkrát po dlhej dobe mám pocit, že žijem. Naozaj. Pauza. Napij sa čaju, ak chceš. Idem postaviť kanvicu.
Vošla do kuchyne. Zapla kanvicu. Pozerala von oknom na dvor, na holú jarabinu, na babku v modrom kabáte, čo opäť kŕmila holuby.
Za chrbtom v izbe bolo ticho. Potom skrípol gauč, kroky.
Miroslav sa zjavil v dverách.
Zuzana, oslovil ju.
Otočila sa.
Odpovedz mi na jedno. Si šťastná?
Kanvica začala syčať. Zvonivé, narastajúce šumenie. Jarabina za sklom tmavá, vzpriamená.
Učím sa, povedala. Učím sa byť šťastná. Je to ťažšie, než som čakala. Ale učím sa.
Pozeral na ňu. Ona na neho. Dvaja nie mladí ľudia v kuchyni, ktorá kedysi bola spoločná, teraz bola len jej.
Je to dobre, vyslovil nakoniec. Je to veľmi dobre, Zuzi.
Kanvica zasyčala.
