Hviezdy nad nami: spomienka na staré mamy
Aj ja som mal, ako každý, dve staré mamy. Rôzne ako noc a deň, no rovnako oddané mne. Volali sa skoro rovnako: Anna Fominovna, mamina mama, a Antónia Fominovna, otecova.
Anna bývala v centre mestečka, v priestrannom byte plnom kníh a starožitného nábytku. Podľa otca bola “mestskou fiškou” – vytriezvená, s náznakom nadradenosti. Do môjho života prišla prvá. Antónia naopak, bola dedinčanka, prosta. Mama sa pobavila: “Tri triedy školy, čo od nej čakať?” Otec opravil: “Nie tri, sedemročná!” K nám sa nasťahovala, keď som šiel do šiestej triedy.
Keď som mal sedem, Anna vážne ochorela. Mama zanechala prácu, presťahovala sa k nej, aby ju opatrovala. Otec a ja sme zostali v našom malom byte, ktorý kedysi kúpil dedo-vedec. Spočiatku to bola sranda – otec fajčil doma, ja som pozeral telku do neskorých hodín. No čoskoro nás to omrzelo. Otcovi už lezlo z hlavy variť, mne jesť párky. Nakoniec sme sa presťahovali k starej mame. Dočasne, mysleli sme si, no zostali sme navždy – z jedného platu sa nedalo vyžiť, a nájomníci obsadili náš byt.
Kým starenka chorovala, snažil som sa byť tichší ako myška. Jej byt bol pre mňa záhadou – temné komory, vysoké skrine, ťažké záclony, za ktorými som sa schovával celé hodiny. Niekedy som však prehnal. “Zoberte toto zlodejské dieťa!” kričala. “Prečo ho nevychovávate?” “Tak ho vychovávajte,” odsekol otec. “A vychovám!” pohrozila sa, no hneď ma pohladila po vláskočkoch.
A vychovala. Dal ma do prvej triedy a rozhodla sa učiť ma hudbe, tvrdiac, že mám absolútný sluch. “Aspoň prestane behať po byte ako divoch,” mrmlala.
Ja som nudne hrával stupnice na klavíri, počítať minúty do konca hodiny. Otec však nasmeroval moju energiu inam – prihlásil ma na sambo. “Mrzačíte to dieťa!” zhoršovala sa starenka. “Má talent a vy…” “A vy ste sa ho opýtali, či chce vašu hudbu?” hájil sa otec.
Ja som nechcel ani hudbu, ani sambo. Vlastne som ani nevedel, čo chcem.
Keď sa babka spamätala, mama sa vrátila do práce a ja som zostal “na starej mame”. Tak som dokončil prvák. Leto sa stalo predmetom sporov – rodičia riešili, kam ma dať, aby stará mama mala pokoj. Po dlhých dohadovačkách ma poslali na dedinu k Antónii.
Bál som sa. Mama strašila jej “sedemročným” vzdelaním, Anna “dedinskou špínou”, mastným jedlom, riekou, kde sa utopím, hubami, ktorými sa otrávim, a lesom, kde ma zožerie vlk. No dedina bola zázrak. Polia, rybníky, tmavý les na obzore. Sliepky, husi, kravy – všetko, čo som videl len v obrázkových knihách. Miestni chalani ma na žiadosť starej mamy vzali “pod krídelko”. Ponožky, úhľadne poskladané mamou, zvyšovali prach v kuforíku – všetci behali bosí, bez strachu z blata alebo hnojových koláčov.
Antónia bola pravý opak Anny. Tichá, s dobrotivým úsmevom, pozerala na mňa tak láskavo, že sa mi tajil dych. Nízka, s okrúhlym obličajom a jamkami v líčkach, voňala po čerstvom chlebe a mlieku. “Môj vtáčik, taký chudinký,” hovorievala, keď ma objíVždy, keď sa pozerám na nočnú oblohu, cítim, ako mi obe staré mamy z hviezd prikyvujú, že som našiel to, čo som tak dlho hľadal.
