Hrst čiernej ríbezlí
Alžbeta sa nijako zvlášť nepripravovala na Silvester. Dcéra jej povedala, že odíde s kamarátmi na chatu. A čo by Alžbeta sama potrebovala? Upečie koláče, pripraví majonézový šalát. Pozrie trochu televíziu a pôjde spať. A potom sa dcéra vráti.
Keď bol nažive Ján, schádzali sa vo veľkej spoločnosti. Chvíľu posedeli pri stole, vypili, zakúsali, pozreli silvestrovský program a potom von, s praskačkami a prskavkami. Viedli krúžok okolo vianočného stromčeku na námestí, spievali koledy, a ak sa nazišlo veľa ľudí, usporiadali aj jednoduché súťaže. Svojou veselosťou rozohriali aj mladých.
Alžbeta si utrela slzu. Už takmer tri roky, čo Ján zomrel, a ona stále nedokáže zvyknúť. A pravdepodobne sa s touto stratou nikdy nezmieri.
Vzala z police fotku manžela v ráme. Oči prižmúrené, pery sotva dotýkajúce sa úsmevu. Tento obrázok milovala, taký istý dala aj na náhrobný kameň. Keď chodila na cintorín, pozorne sa zahľadela do jeho tváre. Zdalo sa jej, že Ján ju vítal s rôznym výrazom – raz sa usmieval, tešiac sa zo stretnutia, inokedy vyzeral prísne, keď dlho neprišla.
Vedela, že to tak nemôže byť. Ale zakaždým, keď pristúpila k náhrobku, hávala, s akým výrazom ju Ján uvítá.
„Zlú je mi bez teba, Jano. Aspoň keby sme mali vnúčatá, nejaká starosť by bola. Lenže Zuzka sa neponáhľa vydať. Odvtedy, čo sa jej priateľ oženil s jej kamarátkou, sa bojí nových vzťahov. V poslednej dobe však chodí rozjarená. Možno už niekoho má, len mlčí, nehovorí. A ja nechcem do toho zasahovať…“
Alžbeta počula, ako v predsieni buchli dvere, a rýchlo vrátila fotografiu na poličku.
„Mami, si doma?“ ozval sa z predsiene Zuzkin zvonký hlas.
„A kam by som išla? Prečo si tak skoro?“ Alžbeta vyšla dcére naproti.
„No uvoľnili ma skôr z práce. Večerať nebudem. Len si pospíšim a idem. Príde po mňa Viera s manželom.“
„A prečo zrazu? Veď ste chceli ísť až tristieho prvého?“ znepokojila sa Alžbeta.
„Áno, ale s Vierou sme sa dohodli, že musíme zatopiť na chate, pripraviť všetko, zohnať stromček a ozdobiť ho…“ rozhorlene rozprávala Zuzka, medzitým si balila veci do tašky. „Tak, nabíjačku nezabudnúť. Oj, tie topánky… Ešte žehličku na vlasy.“ Priniesla ju z kúpeľne a vložila do cestovnej tašky.
„No, zdá sa, že všetko. Prepáč, mami, že ťa nechávam samu na taký sviatok. Mohla by si ísť niekam na návštevu.“
„Nikam nepôjdem. Už ma všetko to hemženie nezaujíma. A kedy sa vrátiš?“ spýtala sa Alžbeta.
„Tretieho alebo štvrtého. Ako to pôjde.“ Zuzkine oči žiarili. Alžbeta ju takú už dlho nevidela. „Určite je v ich kamarátskej skupine niekto nový. Bolo by to pekné.“
Za oknom zaznelo trúbenie auta.
„Tak, mami, už bežím.“ Zuzka pobozkala Alžbetu na líce, hodila si kabátik a vybehla von.
Alžbeta prešla pohľadom predsieň – nezabudla dcéra teplú šálu a čiapku? Nie, všetko si zobrala. Vrátila sa do prázdnej izby, znova sa pozrela na Jánovu fotku.
„Tak aj dcéra odišla. Ach, Jano, ako skoro si odišiel…“ povzdychla si.
Ján sa na ňu pozeral prižmúrenými očami a usmieval sa.
Alžbeta sa rozhodla, že sa nejak zamestná. Otvorila skriňu. V nej bolo plno rôznych papierov. Treba ich prebrať, lebo v takom neporiadku sa nedá nájsť nič dôležité.
Prezerala si dokumenty, nepotrebné hádzala do koša, dôležité ukladala späť. Spomedzi nich vytiahla malý papierik s adresou napísanou neNa tom kúsku papiera bola čitateľná iba adresa Ivana, Jánovho priateľa, a Alžbete sa srdce prudko rozbúšilo, lebo vedela, že po toľkých rokoch osamelosti je načase, aby konečne navštívila človeka, ktorý ju kdysi tak dobre pochopil.
