**HRÍCH S ORIEŠKOM, JADRO S VEDROM**
„Nemôže sa v tomto veku zblázniť do mladických vášní! Má štyridsaťšesť rokov! O čom to uvažuje? Toto dievča by mu mohlo byť dcérou! Aká láska by medzi nimi mohla byť? Hm… Zamiloval sa ako myš do pasce! Nerozumiem tomu a ani nechcem!” rozhorčene hovorila Zuzana o správaní svojho manžela.
Všetko toto rozčúlenie počúvala jej najlepšia priateľka Katarína. „Nerob unáhlené závery, Zuzka. Vždy sa všetko upokojí. Ty máš predsa ideálnu rodinu,” upokojovala ju Katarína.
Hoci Katarína, kolegovia z práce, ale aj susedia dobre vedeli, že rodinná idyla Zuzany visí na vlásku. Jej manžel Branislav sa správal, akoby mu preskočilo. Bol celý mimo seba.
…Všetko začalo nehodou. Práve táto udalosť sa postupne zmenila na letmé zblíženie a potom na poslednú, vášnivú lásku.
Bola zima. Na chodníkoch ľad. Každé ráno chodil Branislav do práce autom. V ten deň išiel opatrne, pomaly. Pri prechode zastavil.
Zrazu, odnikiaľ, sa pred neho vrhla mladá žena a dopadla na kapotu jeho auta. Branislav nechápal, čo sa stalo. Najprv si myslel, že dievča skočilo naschvál pod kolesá. Nemal však čas rozmýšľať. Rýchlo vyskočil z auta, aby jej pomohol.
Pohmoždenej dievčine sa nevedelo dobre.
Branislav ju posadil do svojho auta a zamieril k najbližšej pohotovosti. Dievča však odmietlo ísť k lekárom. Povedalo, že sa už cíti lepšie. No popri tom neodmietlo šálku horúceho čaju…
Branislav neznámu dievčinu priviedol do svojej kancelárie.
Napojil ju dobrým čajom s chlebíčkami.
Zoznámili sa. Dievčinu volali Natália. Branislav si v duchu všimol, že neznáma bola krásna. Milá, s kučeravými vlasmi a vážnym pohľadom, ktorý na jej vek nepatril. Okrem toho vyzerala nadpozemsky príťažlivo. Chcelo sa ju stále pozerať a počúvať jej očarujúci hlas. No Branislav sa rýchlo spamätal. Potriasol hlavou, akoby z nej strásol čary, a odprevadil dievčinu ku dverám. Stratil už dosť pracovného času. Na odchode jej podal svoju vizitku. Bol to len zdvorilostný gesto.
„Natália, zavolajte, ak budete niečo potrebovať…”
Večer už Branislav na ranný incident zabudol.
O dva dni neskôr Natália zavolala. Žiadala stretnutie. Podľa jej slov išlo o dôležitú a naliehavú vec.
Branislav, stále cítiac sa vinným, na stretnutie prišiel.
„Poškodená” otvorila dvere svojho malého bytu. Branislav vošiel. Dievča malo obviazanú pravú rukNatália sa usmiala aj napriek bolesti v ruke a povedala: „Branislav, potrebujem, aby ste mi pomohli zavesiť tento obraz, bolesť mi to nedovolí urobiť sama.”
