Ľudo! Si doma? zakričal Ján, keď vstúpil do dvojizbového bytu v centre Bratislavy.
Som v kuchyni, ozvala sa Ľudmila, krížiac ramená.
Dnešný večer prišiel skôr, než zvyčajne, a už sa púšťala do varenia.
Ján si zložil bundu, umyl si ruky a zamieril do kuchyne.
Prečo sa nepochvaľuješ? spýtal sa, pričom sa usmial nad svojím úlovkom.
Čo mám mať na čo sa chváliť? prekvapila sa žena.
Na ceste domov som stretol Zuzanu z nášho oddelenia. Povedala mi, že vám dnes preplácali štvrťročnú prémiu. Výborné.
Preplácali? A čo ti to prinieslo?
Ako teda? Včera som ti hovoril, že moja mama volala a prosila Zoru, aby pomohla s hypotékou. Ty si povedala, že nemáme peniaze. Teraz ich máme. Pošleme Zore desať tisíc eur, navrhol Ján.
Na čo? spýtala sa Ľudmila.
Prečo nie? Viete, že Zora ťažko zvláda splácať hypotéku sama. Zavolám mame a poviem, že peniaze posielame, povedal a uchopil telefón.
Počkaj! Zastav to! Nikdy som nehovorila, že budem platiť hypotéku tvojej sestry! prerušila ho Ľudmila.
Prečo by sme nemohli pomôcť, keď máme peniaze? pýtal sa.
Peniaze nie sú moje, ale tvoje. Ide o prémiu, ktorú som si vypracovala tromi mesiacmi neúnavnej práce!
Myslíš, že som celý deň orela len preto, aby som urobila radosť tvojej sestre?
Ľudo, ale ona má deti!
Ján, aj ja mám dieťa. Viera naša dcéra, ktorá študuje na druhom ročníku vysokej školy a býva v internáte v Košiciach.
Každý mesiac jej posielam peniaze na život. A ty si jej v posledných dvoch rokoch dal aspoň korunu?
Viem, že posielaš.
Nechala by ju však potešiť aj stovka od otca na pančuchy? spýtala sa Ľudmila. A tvoja sestra predtým, ako sa zaplietla do hypotéky, mala zvážiť, či si ju môže dovoliť.
Banku to však schválila, pripomenul Ján.
V banke pracujú rozumní ľudia, ktorí vedia počítať. Spočítali, že Zori stačí. Ak nie, tak peniaze jednoducho špatne míňa.
Napríklad chodí často do kaviarní a salónov namiesto splácania úveru. Nebudem teda hradit jej zbytočnosti!
Večer zachytil, ako Ľudmila telefonicky povedala mame, že práve previedla osem tisíc eur.
Zaujímavé, pre Zoru nemáš peniaze, ale pre tvoju mamu rozčúlil sa Ján.
Áno, Jano. Matke sa zlomil protéz a potrebuje zubnú kliniku. Jej dôchodok nie je veľký, a to je moja matka, Zora je pre mňa cudzia osoba, vysvetlila Ľudmila.
Zora je moja vlastná sestra! doplnil Ján.
Správne, tvoja, nie moja. Aké máš voči mne výčitky?
Keď tak, získam platy po prečítaní a sám Zoru pošlem peniaze, povedal.
Prosím. Najprv mi pošleš, ako vždy, desať tisíc na domácu kartu, odpovedala.
Ľudo, chcel som sa spýtať: desať tisíc nie je veľa? Nemôže byť menej?
Môže, ale potom budú večere len rezance s kečupom, nie domáce rezne alebo hovädzie steaky. Nebudeme platiť za energie a prášok na pranie, usmiala sa Ľudmila.
Nemôžeš to urobiť úspornejšie, aby ste mali peniaze aj na jedlo?
Skúšaj, ak ti to podarí, zoberiem skúsenosť, povedala.
Tak skončila diskusia. Ján však rozhodol, že Ľudmila svojou hrozbou nevyhrotí a previedol takmer celý výplatu sestrám.
Nasledujúci deň, keď sa vrátil z práce, v kuchyni nebolo ani stopy po večeri.
Ľudo, čo dnes varíme? spýtal sa.
Pozri sa do chladničky, odpovedala.
Ján otvoril dvere: vo vnútri bola prázdna. Na dverách stála osamelá fľaša s kečupom a v zásuvke s ovocím ležali dva zvŕtne jablká.
Ľudo, nič tu nie je.
Naozaj? Čo by tam malo byť? Niečo si tam dal? spýtala sa. A nevedel si, že aby si z chladničky niečo vybral, musíš najprv niečo dovnútra dať?
Dost. Som hladný, povedal Ján.
Predpokladám. Ale ja ťa varovala: kamkoľvek odnesieš peniaze, tam aj jedlo ide; a raňajky, samozrejme, tiež, vyhlásila Ľudmila a sadla si do kresla s háčkovaním.
Ján musel ísť k mame.
Nasledujúci deň prišla svokra, Jana Vladimírovna, osobne vychovávať nevlastnú manželku.
Po dlhom výčitkovom monológu svokra povedala:
Zbytočne sa snažíte, Jana Vladimírovna. Nepočul som nič nové. Viem, že som zlý manžel. Možno by som mal odísť k vám? Prečo vám to hovorím?
Nepripisuj si blbosť! Keď si vydatá, ži so svojím manželom! odvetila svokra.
Jasné. Som len ja zlá! Mám pekný byt, dobrý plat a prémiu! Jediný problém: nechcem zdieľať s vami ani so Zorou!
Takže chcete vysávať svojeho syna? Držte ho celý mesiac sami. Vezmite na vedomie, že necestí na klobásy, kuracie mu ani nie je.
Na večeru si dajte rezy s pečenými zemiakmi a šalát. Môžete dať aj kapustové rolky len dajte viac mäsa. A prádlo ho sami perejte.
Lado, čo to hovoríš? Žili sme ešte kedysi slušne! zaskočila svokra.
Žili sme, občas dosť dobre, kým ste nezasiahli do nášho života. Zora a Grigor sa rozviedli a teraz sa snažíte nás ovládať?
Čo to bláznite? Kto som ja rozvedená? rozčúlila sa Jana.
A kto iný než vy? Dcery vám ležia na nervy: Grigor je taký Grigor nič nerobí, má málo peňazí, vzdelanie mu chýba, malý byt a pod.
Grigor sa vyhrabal, utekol. Zora zostala sama s dvoma deťmi a nedotýčateľnou hypotékou. A teraz ste spokojná?
Určite nie! Nudí vás, a tak ste sa pustili do nás! Nie som Grigor, nepodržím to dlho pošlem vám Jána späť a sami sa oňho postaráte, lebo nikto nespôsobí lepšiu starostlivosť než matka. Skutočne, Ján?
Čože, Ľudo! To som si ani nepredstavoval! Nechcem sa s tebou rozvádzať! Máma len Zoru pomôcť chcela, bránil sa Ján.
Pomôcť? Takže až do ďalšej výplaty bývaš u mamy alebo u Zory to je, čo sa medzi nimi dohodnú. Budem premýšľať.
Ján pochopil, že Ľudmila nežartuje. Celý mesiac do ďalšej výplaty žil u matky.
Piatého dňa sa vrátil domov.
Ľudo, poslal som ti výplatu a Vieri tri tisíc eur, ozval sa pri vchode.
Z kuchyne sa šíril vôňou vyprážaného bravčového mäsa v sladko-kyslom omáčke.
Choď umyť si ruky a posaď sa k večeri, usmiala sa Ľudmila. Abo pôjdeš k mame?
Ján s obavami roztiahne oči, trhá sa, jazyk mu zamrzne od šoku. Ľudmila pochopila, že slová nezvládnu presvedčiť.
Tak sa končia ich boje, ale pamäť na tieto konflikty zostane v srdciach oboch.
Aké máte názory na Ľudmiline kúsky? Napíšte ich v komentároch a dajte like.
