Hospodine susedia: ako Viera stanovila hranicu drzosti
Marcel sa vrátil domov unavený a v byte vôňa pečeného mäsa — v rure sa tmavilo bravčové, zatiaľ čo Viera krájala šalát. Pristúpil k nej, pobozkal ju na líce a poznamenal:
— Vonia to úžasne.
— Snažím sa pre hostí, — usmiala sa.
— Pre mojich? — zamračil sa Marcel. — Prosil som ťa, aby si nevarila.
— No veď… Je to tvoja rodina. Ľudia po práci, musia sa najesť.
— Viera, neskôr pochopíš… Radšej by si ma mala počúvať.
Pár hodín predtým mu volala matka:
— Synček, Zuzka, dcéra Aničky, s manželom si kúpili byt vedľa vás. Kým im spravia opravy, nemajú vodu. Anička žiada, aby sa u vás umyli pár dní.
Marcel nebol nadšený. Už ako dieťa Zuzku nemal rád — zbehlá ako jej matka.
— Dobre, nech prídu, — vzdychol si. — Ale len do sprchy, nič viac.
Zuzka s manželom Miškom sa objavili skoro k večeru.
— Ahojte! Som Zuzka, toto je môj muž. Vy ste určite Viera?
Bez čakania na pozvanie prešla Zuzka po byte, osahala kľučky, nakukla do spálne. Marcel zatvoril dvere:
— Nevoli ste sa ísť umyť?
— Áno, áno! Viera, máte uteráky? Svoje sme zabudli.
Keď sa obaja osprchovali, neponáhľali sa odísť. Posadili sa v obývačke, vdychujúc vôňu pečeného.
— Jaj, to je chutné! — zašvitorila Zuzka. — Čo várime?
Viera si vydýchla a pozvala ich k stolu.
SneVšetko do posledného kúsku zjedli a odišli, zabudnúc uteráky, šampón i mydlovú hubku.
