Hosti odišli, ale ostala sklamanie.
“Mami, prosím ťa, čo to vôbec hovoríš?” — Zuzana hodila špinavý tanier do umývačky tak, že cinkol o okraj. — “Ako môžem byť nevďačná? Za čo by som ti vlastne mala byť vďačná?”
“Za to, že som ti celý život obetovala všetko! Za to, že som pre vás deti znášala tvojho otca! Za to, že som sa vždy odriekala, len aby ste mali vzdelanie a obliekali sa slušne!” — Alžbeta Štefanová stála uprostred kuchyne, celá červená od zlosti, a pevne svírala uterák v rukách.
“Mami, prestaň! Hostia práve odišli a ty už na mňa útočíš! Čo som ti také urobila? Zle som privítala tvoje kamarátky? Nepripravila som stôl? Neurobila som tortu?”
“Neurobila! Presne tak, NIČ si neurobila!” — Alžbeta sa otočila a začala agresívne umývať šálky. — “Sedela si ako múdliak, keď Božena rozprávala o vnúčatách. Mliekla si, keď sa ťa Kamila pýtala, ako sa má Tomášik. Ani *ďakujem* si nepovedala, keď ti chválili!”
Zuzana si prešla spánky. Hlava ju bolela po trojhodinovom sedení s maminými kamarátkami. Tie nekonečné otázky, porovnávania, rady, ako správne žiť. Věčné nespokojnosť so všetkým.
“Mami, mám tridsaťpäť rokov. Som dospelá žena. Nemusím sa usmievať a prikyvovať každú minútu.”
“Dospelá!” — odfrkla si matka. — “Dospelá žena býva sama, mimochodom. A neparazituje na matke skoro v štvrťstoročí.”
“To štyridsať ešte nie je! A neparazitujem! Platím účty, nakupujem, upratujem, varím!”
“Varíš!” — Alžbeta sa otočila a v očiach jej plával hnev. — “Čo vlastne varíš? Špagety s párokmi? Kto dnes varil kapustnicu? Kto robil vyprážaný syr? Kto celý deň upratoval pred príchodom hostí?”
Zuzana klesla na stoličku. Opustili ju sily. Tie nekonečné výčitky, výhrady, snahy dokázať, že len ona má pravdu — to ju unavovalo viac než celý deň práce.
“Dobre, mami. Som zlá dcéra. Čo ešte chceš počuť?”
“Chcela som počuť *ďakujem*!” — Alžbeta buchla dlaňou do stola. — “Len jednoduché: *ďakujem, mami, že ma berieš domov, že si ma nevyhodila, keď muž odišiel. Ďakujem, že pomáhaš s Tomášikom, vodíš ho k lekárovi, vyberáš ho zo školy.* Ale nie! Ty si myslíš, že ti to patrí!”
Zuzana cítila, ako jej v hrdle stúpa knedlík. Áno, mama pomáha so synom. Áno, už tretí rok býva v maminom byte, odkedy sa rozviedla. Ale či sa aspoň snaží odvďačiť? Nepracuje na dvoch miestach, aby aspoň trochu prispievala do rozpočtu?
“Mami, každý deň ti dakujem. Možno nie slovami, ale činmi. Nepýtam si od teba peniaze, sama zarábam. Pomáham v domácnosti.”
“Pomáhaš!” — matka si sadla oproti, stále s uterákom v rukách. — “A vieš, čo dnes povedala Božena? Že jej Evička našla nového muža. Slušný chlapík, dobre zarába. Hneď jej ponúkol, aby sa k nemu s deťmi nasťahovala. A čo máš ty? Tretí rok sama, z práce domov, ako kyvadlo. A žiadny osobný život.”
“A čo to má s tým spoločné?” — Zuzana sa postavila. — “Nevyberám si mužov ako v obchode! Keď stretnem správneho človeka, vydám sa. Ak nie, ostanem sama.”
“Sama!” — Alžbeta vstala a začala kráčať po kuchyni. — “A ja som čo, nesmrteľná? Už mám sedemdesiatdva rokov. Koľko mi ešte zostáva? A ty ostanúš úplne sama, s dieťaťom na krku.”
“Tomáš nie je malý, má už trinásť.”
“Trinásť! Najťažší vek! Potrebuje otca, mužskú ruku. A čo vidí? Matku, ktorá pracuje od rána do večera, a babku, ktorá ho vychováva.”
Zuzana vstala od stola. Rozhovor nadobúdal obvyklý priebeh. Teraz začne mama vypisovať všetky jej chyby, neúspechy, omyl. Povie, ako mala správne konať, s kým sa nemala zoznamovať, akú prácu mala hľadať.
“Mami, pôjdem si. Zajtra musím skoro vstať.”
“Samozrejme, choď!” — kričala za ňou Alžbeta. — “Ako vždy, keď sa rozhovor stane vážny! Utečieš a schováš sa!”
Zuzana sa zastavila v dverách. Niečo v maminých slovách ju zabolelo. Možno preto, že v nich bolo kus pravdy.
“Neutekám, mami. Len som unavená z týchto rozhovorov. Ty si nikdy spokojná. Nech urobím čokoľvek, vždy je to zle.”
“Zle!” — Alžbeta sa priblížila. — “A ako by malo byť? Môžeš mi vysvetliť, prečo v tridsiatke bývaš s matkou? Prečo nemáš vlastný dom, vlastnú rodinu? Prečo môj vnuk rastie bez otca?”
“Pretože tak dopadol život!” — vybuchla Zuzana. — “Pretože nie každý sa narodil so zlatou lyžičkou v ústach! Pretože som musela vychovávať dieťa, robiť, a nie behať za chlapmi!”
“Za chlami!” — vydychla matka. — “To ty tak nazývaš snahu nájsť si partnera?”
“Mami, dosť!” — Zuzana sa otočila a rýchlo odišla do izby. Za chrbtom ešte dlho počula matkin rozhorčený hlas, ale slová už neboli zrozumiteľné.
Zuzana zavrela dvere a oprela sa o ne chrbtom. V izbe bolo ticho. Tomáš robil domáce úlohy za pracovným stolom pri okne. Keď počul matkine kroky, otočil sa.
“Mami, ty a babka ste sa zase hádali?”
“Nehádali, synček. Len rozprávali.”
Tomáš na ňu skepticky pozrel. Vo svojich trinástich už celkom dobre chápal vzťahy medzi dospelými.
“Počul som, ako kricala. A ty si taky kricala.”
Zuzana sa k nemu priblížila, pohlA keď sa ráno prebudili, napriek včerajším hádkam si uviedomili, že sú predsa len rodina, a láska medzi nimi je silnejšia ako všetky tie malicherné spory.
