„Hostia sa tešia dvakrát“: Ako môj brat Ján premenil víkend na skúšku trpezlivosti
„Sašo, pamätáš si, že tento víkend prichádza tvoj brat s manželkou?“ pripomenula mi Zuzka, moja žena, keď stála pri sporáku s hrncom v ruke.
„Pamätám. Samozrejme, že pamätám,“ zamrmlal som, hoci som na to pred chvíľou úplne zabudol. Proste sa nám žilo príliš dobre bez pripomienok o Jánovi.
Každé leto môj brat prichádzal s manželkou do nášho domu pri Trenčíne, údajne na „oddych“ – no oddychovali sme od toho potom my so Zuzkou celý zvyšok týždňa. Prinášal so sebou… nie až tak manželku, skôr pocit, akoby si bol na vlastnom narodeninovej oslave, kde sa ešte musíš aj variť, aj zabávať.
Prišli o tri hodiny skôr, ako sme sa dohodli. Už pri bráne sa ozval jeho hlas:
„Fúha, horúčava, Saško! Chata máš super! Nechaj mi tu tie ponožky, nech sa prevetria.“
Vyzul si ponožky a poviesil ich priamo na operadlo záhradnej stoličky. Zuzka vytŕčila oči. Ja som si len povzdychol.
„Obed je hotový?“ začal hneď brat.
„My sme vlastne ešte len raňajkovali,“ odpovedal som.
„No nič, my so Zdenkou sme priniesli hostinu! Pozri – větrníky, síce platia do zajtra, ale mali zľavu! A melón – v akcii! Uvar čajík!“
Kým som si umýval ruky, on už jedol melón, pričmúkal. Šťava mu stekala po brade, utieral si ju rukou. Zuzka stála ako prikovaná.
„No my zatiaľ pôjdeme do našej izby, oddýchneme si ako minule, dobre?“ A bez čakania na odpoveď zamieril do spálne. Do našej spálne. Do manželskej.
Len som sa pozrel na Zuzku.
„No veď si sám hovoril, že má problémy so chrbticou a my máme dobrú matrac…“ zašepkala.
„Sašo, dajme tomu, vydržíme to, sú to len dva dni,“ dodala, keď uvidel môj výraz.
V tom okamihu som pochopil: budú to najdlhšie dva dni v mojom živote.
Večer prišla naša dcéra Eva s manželom Petrom a deťmi. Chlapci, Tomáš a Miro, veselo poskakovali po dome, ukazujúc batohy s hračkami a zásobami na vlak – ráno mali odísť do tábora.
Obed sa pretiahol až do večera: Peter sa babral s autom, Ján so Zdenkou spali, kým sme všetci čakali. V určitom momente sa všetko zdalo normálne: raňajky, smiech, deti. Až kým sa to nestalo.
„Evka, nevidela si kľúče od auta? Veď som ich položil sem, na stôl…“ znepokojene povedal Peter, prehľadávajúc vrecká. „Bez nich nepojdeme, a vlak ide o dve hodiny.“
Nastal chaos. Prehrabali sme celý dom, dokonca sme odsunuli chladničku. Deti takmer plakali. Iba jedna osoba zostala pokojná: Ján, ktorý dojedal klobásu.
„U vás je vždy taká zábava?“ zasmial sa. „Vďaka bohu, že my so Zdenkou vnúčatá nemáme – zošaleli by sme!“
Zuzka sa zahryzla do pery, a Eva sa ku mne priblížila a zašepkala:
„Tati, môžem stlačiť tlačidlo na alarme? Ak sú kľúče nablízku, prívesok zapípe.“
Peter vyšiel k autu, a my sme v dome ztíchli. A potom – zvuk. Tenké pípnutie. Od niekadiaľ z gauča. Nie – z kresla. Nie – z Jánovej brašne.
„Strýko Ján, to je tvoja taška?“ spýtala sa Eva.
„Moja, samozrejme. A čo?“
„Zvuk vychádza odtiaľto… Môžeme sa pozrieť?“
„No čo vy, dievčatko moje, ako by sa tam mohli dostať?“ chichotal sa.
Eva to už nevydržala – rozopla zips a vytiahla kľúče. Naše. S príveskom.
„Peter! Našli sa! Rýchlo, do auta!“
Vybehli von. Otočil som sa na brata:
„Ako sa kľúče dostali do tvojej tašky?“
„No veď, Sašo, ja neviem… Asi si Zdenka pomýlila, myslela si, že sú moje,“ a pozrel na manželku.
„Presne tak! Videla som ich – ležali, pomyslela som si, že sa stratili, a dala som ich k tvojim. To je dôvod na scénu?“
Po ich odchode som sedel so Zuzkou na terase.
„Videla si, ako odišli? Ani sa poriadne nerozlúčili…“
„Sašo… No veď to je tvoj brat. Vždy bol taký. Pamätáš, ako ťa v detstve chránil pred otcom?“
Povzdychol som si. Pamätal som. Ale teraz bol dospelým mužom, ktorý jedol cudzí syr, spal v cudzej posteli a schovával kľúče od cudzieho auta.
Ráno sa zobudil skoro, ako vždy.
„My so Zdenkou sme už raňajkovali! Dali sme si tú šunku a syr, čo bol v chladničke. Ó, ako je u vás fajn, ako v kúpeľoch! Škoda, že odchádzame…“
Keď sa brána za ich autom zavrela, Zuzka si sadla na schody a povedala:
„Hostia, Sašo, sa tešia dvakrát. Raz – keď prídu. A druhýkrát – keď odídu.“
Prikyvol som. A prvýkrát za dva dni – som sa usmial.
