Horká láska
Viktor a Zuzana práve prišli z obchodu. Obťažní nákupmi, odniesli tašky do kuchyne a začali ich vybavovať. Viktor, zamestnaný prácou, sa náhle otočil k Zuzke a s ľahkým úsmevom povedal:
— Zuzka, choď si oddýchnuť. Ja ti pripravím niečo špeciálne… Moje tajné jedlo. Pečené!
— Ty vieš variť pečené? — Zuzana stála ako prikovaná, s otvorenými ústami.
— No hej, čo je na tom? — úprimne sa čudoval.
— Nie… Lenže… — Zuzana náhle zakryla tvár rukami a rozplakala sa. Bez zvuku, ale ťažko, ako by sa cez okraj preliala celá povodeň citov.
Viktor zmätene pristúpil bližšie a sadol si vedľa nej.
— Zuzka, čo sa deje…? Stalo sa niečo?
Nedokázala hneď odpovedať, ale potom, utierajúc slzy, vyhrkla:
— Nikto… posledné roky… pre mňa nevaril pečené. Ani raz. Mama kedysi, dávno… Potom len ja, stále pre niekoho. A on… Mišo… len jedol, pil, zabával sa… A ja som všetko ťahala…
Viktor sklopil oči. Vedel, že Zuzana sa nedávno rozviedla. A vedel, aké ťažké to pre ňu bolo.
Rozvod s Mišom bol nevyhnutný. Pred rodinnou dovolenkou sa opil, neprišiel na vlak, kde naňho čakali manželka a syn. Vtedy Zuzana pochopila: stačí. Už viac nevládze.
Najprv bola úľava. Noc bez buchajúcich dverí a opitých rozhovorov v kuchyni. Bez hluku chladničky o tretej ráno. Bez opitých priateľov, ktorí smrdeli alkoholom. Ticho a sloboda. Ale za pol roka ju to ticho začalo dusiť.
Áno, mala syna Janka, prácu, verné kamarátky. Chýbalo však to najdôležitejšie — blízkosť. Účasť. Teplo.
V bezvýchodiskovej situácii sa obrátila na brata Juraja:
— Nemáš niekoho slušného…? Aby nechodil po baroch a nešpinil dušu.
Juraj sa zaradoval:
— Mám jedného. Viktor. Je obyčajný, ale spoľahlivý. Nie je krásavec, ale dobrý človek. Verte mi, nedal by som ti zlú radu.
Na prvom stretnutí sa Viktor Zuzke zdal príliš jednoduchý. Vysoký, chudý, s tvár— Ako prichádzaš na to, že vieš variť pečené? — spýtala sa slabým hlasom, hľadiac na neho so zvláštnou nádejou v očiach.
