Viktor a Zuzana sa práve vrátili z obchodu. Obťažkaní taškami s nákupmi doniesli všetko do kuchyne a začali rozbaľovať. Viktor, ponorený do práce, sa náhle otočil k Zuzane s ľahkým úsmevom:
“Zuzko, poď si odpočinúť. Ja ti pripravím niečo špeciálne… Moje tajné jedlo. Pečené!”
“Ty vieš variť pečené?” Zuzana na moment stuhla, s ústami otvorenými od údivu.
“No áno, čo je na tom zvláštne?” uprimne sa čudoval.
“Nič… Len…” Zuzana zrazu zakryla tvár dlaňami a rozplakala sa. Ticho, no hlboko, akoby sa cez okraj preliala celá záplava pocitov.
Viktor zmätene pristúpil bližšie, sadol si vedľa nej.
“Zuzka, čo sa deje? Stalo sa niečo?”
Neodpovedala hneď, ale po chvíli, utierajúc si slzy, vypotila:
“Nikto… celé tie roky… mi neuvariľ pečené. Ani raz. Mama kedysi, dávno… Potom len ja, vždy pre niekoho iného. A on… Mišo… len jedol, pil, zabával sa… A ja som všetko ťahala sama…”
Viktor sklopil oči. Vedel, že Zuzana sa nedávno rozviedla. A vedel, ako ťažké to pre ňu bolo.
Rozvod s Mišom bol nevyhnutný. Zrazu sa ponoril do zhýralého života tesne pred rodinnou dovolenkou, nepristavil sa na vlak, kde na neho čakali manželka a syn. Vtedy Zuzana pochopila: stačí. Už viac nemôže.
Najprv prišla úľava. Noc bez búchania dverí a opitých rozhovorov v kuchyni. Bez zvuku chladničky o tretej ráno. Bez priateľov páchnucich alkoholom. Ticho a sloboda. Ale po pol roku to ticho začalo byť prenikavé. Dusilo ju.
Áno, Zuzana mala syna Jakuba, prácu, verné kamarátky. Ale nemala to hlavné – oporu pri sebe. Účasť. Teplo.
V hľadaní východiska sa obrátila na brata Juraja:
“Možno máš niekoho slušného?… Keby nechodil po večeroch a nešlapal mi po srdci.”
Juraj sa zaradoval:
“Mám jedného. Viktora. Je jednoduchý, no spoľahlivý. Nie je krasavec, ale dobrý človek. Ver mi, zlého by som ti neporadil.”
Na prvom stretnutí sa jej Viktor zdal príliš obyčajný. Vysoký, chudý, s tvárňou ďaleko od modelových štandardov. Nenápadný, ale… oči mal laskavé. Skutočné.
“Čas zahojí,” pomyslela si a rozhodla sa to skúsiť. Horšie byť nemôže.
Prvé rande bolo rozpačité, až trochu trápne. Potom Viktor zrazu na týždeň zmizol. Zuzana si pomyslela, že sa mu nepáčila. Bola zahanbená, dokonca aj nahnevaná. A on sa zrazu zjavil – s tortou a kyticou.
“Poslali ma na služobku. Prepáč, že som nestihol dať vedieť.”
Odvtedy sa stretávali častejšie. Chodili na prechádzky, rozprávali sa. Jakuba zatiaľ Zuzana skrývala – bála sa zraniť to čosi chúlostivé, čo v nej len začínalo kvitnúť.
Raz sa stretli pred obchodom. Nákupy boli, ako naschvál, ťažké. Viktor mávol rukou:
“Mám auto. Dáme to do kufra.”
“Auto? To som nevedela…”
Keď nakladali tašky, prišiel Mišo. Opitý, ako vždy. S pokriveným výrazom. Hodil pohľad na Viktora – a hneď začal zosmiešňovať:
“Takýto prekvapko! Našla sis chlapa, čo? A ja, mimochodom, chcem vidieť syna!”
“Bývalý?” šepol Viktor.
“Áno…” povzdychla si Zuzana.
“Choď, Mišo,” povedala potichu. “Dnes nie.”
“Och, vystrašená! A ty, frajer, dávaj si pozor!” zahŕkal Mišo, potkol sa a odišiel.
Viktor sa ovládol. Kvôli Zuzane.
Doma Zuzana mlčky rozkladala jedlo. Potom si sadla na stoličku a objala sa za ramená.
“Rozrušená?” opýtal sa jemne.
“Áno…”
“Ešte ho miluješ?”
“Nie. Tie city som pochovala už dávno. Zostali len křivdy.”
“Tak potom je všetko pred nami. Odpočiň si, ja pripravím pečené.”
“Naozaj to vieš?” znova sa čudovala.
“Samozrejme.”
A znova – slzy. Z únavy. Z toho, že konečne vedľa niekto, kto nežiada, nezneužíva, nič neničí, ale jednoducho chce pre ňu uvariť…
Viktor sa motal po kuchyni. Zuzana zatiaľ v izbe pokojne zaspala. Prichýlil sa k nej, upravil deku, zatiahol záclony. Na sekundu sa zastavil – a pohladil ju po vlViktor sa vrátil do kuchyne s úsmevom, lebo vedel, že od tohto dňa už nikdy nebude sama.
