Denník Natálie
Každá veľká láska sa u nás nezačína hurhajom. Ani medzi mnou a Olegom, mojím mužom, to tak nebolo. Zo začiatku sme kráčali jeden k druhému skôr nesmelo, ako keď človek nohou skúša, či je na ľadových jazerách už bezpečne. Po všetkom, čím sme si už prešli, sa nečudujem obaja sme vedeli, že city niekedy klamú a veriť im na večnosť býva nebezpečné. No predsa sme dúfali, že to, čo medzi nami rastie, má pevnejšie korene.
Olegova mama, pani Anna, o tom veľmi nehovorila, no všímala si zmeny na synovi. Znovu mu žiarili oči, plecia mal vzpriamené, a keď odchádzal na stretnutia so mnou, vyzeral, akoby šiel rovno na úrad.
Olega som s maminou zoznámila skoro. Trochu som sa bála porovnávania vedela som, že predtým mal Oleg po svojom boku Anetku, no Anna vo mne nenašla nič, čo by ju jej pripomínalo. Sťahovať sa k Olegovi pred svadbou som odmietla: Nie, Oleg. Tvoja mama by to zle niesla. Je to dobrá žena, veľa mi pomohla, navyše je chorá a potrebuje oporu. Poďme to nechať tak, kam sa ponáhľať?
Napokon som sa k Anne presťahovala až krátko pred svadbou, keď už nebolo inej možnosti. Ešte stále mám v nose ten všadeprítomný pach kvetov na pohrebe, keď odišla navždy pani Mária, žena, ktorej vďačím za veľa. Bola pre mňa viac, než druhá mama.
Stála som v záhrade pod čerešňou, kde tak rada sedávala, list v ruke, a nemohla pochopiť, že už nejde iba o ďalší večer, po ktorom príde ráno. Nedýchala, lekári už nepomohli.
S Olegom sme plakali. V mysli sa mi premietali letné večery pri Váhu, vôňa čerstvého lekváru v maličkej letnej kuchyni, piesne, čo sme si spievali. A vďačnosť za to, že ma prijala bez otázok, keď som najviac potrebovala domov.
Ďakujem, šepla som jej do ticha na pamiatku.
Na druhý deň dorazili Máriini synovia s rodinami. Po smútku si ma starší zavolal bokom: Mama chcela, aby časť domu ostala tebe, aby si tu bývala a dávala na dom pozor. My sem s bratom nechceme, máme svoje rodiny, prácu. S jej rozhodnutím súhlasíme. Nebyť teba, bola by tu sama. Patrí ti za to veľká vďaka.
Neprijala som Nemôžem, Zdeno. To je váš domov. Ja sa oň rada postarám, ale dediť musíte vy s bratom. Vaša mama vás milovala.
A tak sme sa dohodli. Neskôr som našla stálych nájomníkov a rodiny Máriiných synov chodili počas leta na návštevy, kedy sme si zase posedeli pod čerešňou.
Po pol roku manželstva som skončila v nemocnici mimomaternicové tehotenstvo. Musíte sa viac starať o zdravie, mladá pani! hromžil doktor. Veľa nechýbalo a mohlo byť neskoro! Dobré, že ste mali pri sebe svokru.
Vlastne je to moja svokra… ale áno, mama sa o mňa starala.
A už ste mali podobné ťažkosti? Ak snívate o deťoch, musíte problém riešiť. Inak vám ostáva už len IVF.
Nepreplakala som to, hoci som v sebe ešte veľa rozliatych sĺz cítila, no teraz bolo dôležitejšie rozmýšľať, čo so životom. S Olegom sme veľmi túžili po deťoch chvíľami som už mala pocit, že to hraničí s posadnutosťou.
A tu zasiahla Anna. Prišla ku mne večer, keď bol Oleg preč bývali sme s manželom už v svojom, v malej dvojizbovej bytovke na sídlisku v Trenčíne, ktorú sme si po svadbe kúpili za úspory a s pomocou Anny. Oleg mohol aj so svojimi príjmami z firmy zaplatiť väčšiu, no túžil zariadiť všetko sám, bez pomoci mojich rodičov, hoci sa s nimi medzičasom všetko vyjasnilo.
Anna bola ženou rozumnou. Videla, ako sa syn trápi, ako sa ja motám po lekároch, a rozhodla sa zlomiť ticho:
Naty, môžeme sa porozprávať?
Neluhala som.
Niečo je zle, mama. Nedokážem A ak náhodou nikdy neporodím, nemôžem predsa Olega držať vo vzťahu bez detí! Chcel by si ich. Musel by som odísť, aby si niečo nezažil… rozpadla som sa pred ňou.
Hlúposť. Netušíš ani, čo si už pre neho urobila. S tebou znova žije. A deti sú zázrak, nie povinnosť. Vieš, ako dlho sme s mužom čakali na Olega? Tiež sme si prešli krízou. Myslela som si, že so mnou ostáva len kvôli dieťaťu. Až sme raz všetko zahodili a zvykli si, že je to tak Keď sme prestali riešiť, osud si to zariadil po svojom!
Možno sa šťastie usmeje aj na mňa
A neskúsila by si zavolať Kataríne? Bola to predsa výborná doktorka, ešte pred tým, než sa presťahovala do Bystrice.
Ako som mohla zabudnúť!
O týždeň som už bola objednaná na vyšetrenie do Bystrice, kde ma vítali otvorenou náručou.
A o rok sa narodili dvojčatá.
Šťastie vstúpilo do nášho domu neváhavo a ostať chcelo navždy.
Potom sme s Olegom prijali do rodiny Zuzanku malú, ktorú sme si adoptovali, keď moja bývalá spolužiačka ochorela a musela ísť na dlhodobú liečbu do Prahy. Oleg previedol peniaze na jej účet, Anna jej robila spoločnosť v nemocnici. Krutý osud jej síce daroval len krátky čas, no stihla poprosiť, aby sme sa postarali o jej dcérku.
A tak naša domácnosť neustále rástla. Trojizbový byt bol už tesný, deti behali zo steny na stenu a v detskej izbe sa ozývalo auu! ozvena z ich smechu. Anna navrhla: Oleg, peniaze, čo sme odkladali na penzión, radšej použite na väčší byt! Chcem vám pomáhať nie podnikať. Deti potrebujú priestor!
A tak sme si našli krásny štvorizbový byt v centre Žiliny. Chalani učili Zuzku kričať do chodby, my sme smiali a vedeli, že je to náš domov.
Jediným kazom v idylke bola pani Katarína staršia suseda, známa tým, že jej nos nikdy neunikne nič, čo sa v dome deje. Deti vám chodia bosé! To už nemáte na botasky? hromžila vždy na chodbe.
Smiala som sa, hoci ich športové topánky stali viac než Olegove najlepšie tenisky. Oleg vždy vravel, nech na športe pre deti nešetrím.
Mala by ste sa viac starať. Deti treba živiť, obliekať, starať sa o ne! Petra (dvojčatá ju vždy volali teta Katka), červenela od rozčúlenia, keď som namiesto argumentovania ostávala pokojná.
A potom sa to stalo jednému z našich detí podala vodu, a Kataríne sa zatočila hlava. Keby som ju nepridržala, skotúľa sa zo schodov. Privolala som rýchlo záchranku. Keď sa prebrala na nemocničnom lôžku, bola som pri nej.
Čo so mnou?
Mali ste mŕtvicu, ale lekári zasiahli rýchlo. Je to táto horúčava. Ale už bude len lepšie. Nebojte sa, neopustím vás.
A tak som slovo dodržala. Striedavo sme sa s Annou starali o ňu aj starali o deti. Dom po pani Márii som mala stále na starosti, a z Kataríny zmizla tvrdosť. Stala sa z nej obyčajná, osamelá žena, ktorú som si nevedela neobľúbiť.
Dva roky uplynuli. Katarína sa už usmievala, keď pozorovala, ako chalani s rozbitými kolenami lietali po ihrisku a Zuzanka pokojne stavala pieskoviskové hrady.
Naty, ako to všetko zvládaš? Máš doma diablov a anjela zároveň, smiala sa.
To ešte nič, mávla som rukou. Kamoš Arpád má štyri deti keď sú spolu u nás, mám chuť ujsť k našim! Jeho žena už len dúfa, že piate bude konečne dievča.
Smiali sme sa a potiahla si rukou po čele: To je ale horúčava! Si šťastná, Natália?
Zamyslela som sa. Čo vlastne znamená šťastie? Byť spolu, mať zdravie, vidieť, ako deti rastú a sú spokojné? Myslím, že áno. Nič viac mi nechýba.
Usmiala som sa na Katarínu a pocítila, že aj keď trvá letná horúčava, niekde vnútri je svieži vánok. Sme šťastní. Presne tak, ako máme byť.
