Znova sa blížil ďalší Silvester. V meste vládla zhon, nákupné centrá boli teplé a osvetlené, ľudia sa predsviatocne ponáhľali, nakupovali darčeky. Zo všetkých reproduktorov sa ozývala známa vianočná pesnička, ktorú už všetci počuli tisíckrát.
Ale pre Zuzanu to nebol radostný čas. Ten rok bol pre ňu a jej matku Veroniku ťažký. Učili sa žiť bez jej otca. Zuzana už nežila s rodičmi, bola dospelá vydatá žena a mala desaťročného syna Matúša.
Otec
Pred rokom na Silvestra jej zomrel otec. Zuzane bolo tak zle, že si ani neuvedomila, ako oveľa horšie to muselo byť pre jej matku.
Ján Boledovič bol starostlivý, láskavý manžel a otec. Ako učiteľ ekonómie na univerzite sa k študentom správal vždy srdečne:
“Všetci sú ako moje deti, nikdy sa na nich nehnevám. A oni mi to oplácajú. Za všetky tie roky som so študentmi nemal ani jeden konflikt. Otázky boli, ale vždy sme ich vyriešili spolu – oni spokojní a ja tiež.”
“Áno, ocko, všetci ťa rešpektujú,” súhlasila dcéra.
Ján miloval staré filmy, jeho smiech bol nákazlivý. Keď bola Zuzana malá, rád s ňou chodil na prechádzky. Niekedy chodili celá rodina do kina, do parku, na dovolenku vždy všetci traja.
Zuzana videla, ako nežne sa otec správa k matke, a preto aj ona hľadala muža podobného jej otcovi. Podarilo sa jej to, bola so svojím manželom spokojná. Po svadbe dostali od rodičov byt, kde spolu žili.
Všetko bolo dobré. Ale pred troma rokmi u Jana zrazu zistili rakovinu. Veronika s dcérou boli v šoku, no on ich upokojoval:
“Nebojte sa, moje drahé, tak ľahko sa ma nezbavíte,” žartoval, ale v očiach mal prázdny pohľad.
A pred rokom ho stratili.
Nedokážem bez neho žiť
“Navždy mi v pamäti ostane zvuk zamrznutej zeme dopadajúci na rakev, mamin plač, smutný šiantanie tanierov na smútočnej hostine,” premýšľala niekedy Zuzana.
Teraz sa neustále bála o matku. Keď sa po pohrebe vrátili do prázdneho bytu, Veronika ani len nerozobliečená prešla do izby a pomaly klesla do kresla, v ktorom sedával jej manžel. Sediace mlčky, uprene hľadela do prázdna. Zuzana nevedela, čo povedať, aj ona bola zničená žiaľom.
“Nedokážem to,” počula dcéra matkine slová.
Pristúpila, príkrčila sa pred ňou a zobrala jej studené ruky do svojich.
“Čo nedokážeš, mami?”
Veronika sa na ňu pozrela skoro prekvapene, akoby nerozumela otázke, a potichu povedala:
“Žiť bez neho. Nedokážem.”
Až teraz Zuzana pochopila, že akokoľvek bolo ťažké jej, matke bolo ešte horšie.
Čakala, kým bolesť prejde
Odvtedy uplynul presne rok. Veronika sa s dcérou učili žiť bez Jána. Zuzana si postupne odvykala na otcov hlas v telefóne. Strašne chcela počuť, ako hovorí. Kedysi, keď prichádzala k rodičom, vždy videla jeho známu sedivú hlavu v starom kresle oproti televízoru – jeho obľúbenom mieste. Teraz tam bolo prázdno. Odvykala si, vnútri jej ostala len bolesť. Čakala, kým tá dušu trhajúca bolesť prejde, no pridal sa k nej strach o matku.
“Bože, len aby to mama zvládla,” premýšľala Zuzana počas bežných dní.
Vtedy zobrala telefón a zavolala matke. Nie v noci, ale ráno, poobede, večer – volala často. Strašne sa o ňu bála.
“Zuzana, netráp sa tak,” upokojoval ju často manžel Martin. “Pozri sa na seba, vyzeráš unavene, si stále napätá. S tvojou mamou bude všetko v poriadku. Je to ešte čerstvé, ale uvidíš, čas to zlepší.”
“Možno máš pravdu, Martinko. Ale vždy, keď vidím mamu, zdesí ma. Je úplne iná, tichá a uzavretá. O čom asi stále myslí? Treba ju pozvať k nám.”
Zuzana zavolala matke. Veronika zdvihla slabým hlasom:
“Áno, dcérka…”
“Mami, príď k nám. Dnes je sobota, pôjdeme s tebou a Matúšom do parku alebo niekam. Nech sa trochu rozptýliš.”
“Nie, dcérka, ďakujem. Nechce sa mi nikam ísť. A nie som sama, v mysli som stále s tvojím otcom.”
“Práve v mysli. Mami, chcem ťa odtiaľ dostať. Príď,” presviedčala Zuzana matku, ale tá odmietla.
Keď zložila telefón, pozrela sa na Martina.
“Ako ju dostať z domu? Keď k nej prídem, teší sa, ale von ísť nechce. Hovorí, že radšej sa so mou porozpráva doma.”
“Trpezlivosť, Zuzana, trpezlivosť. Musíme počkať, kým to čas zahladí.”
Obavy
Dnes bol presne rok, čo zomrel Ján, o dva dni bude Silvester. Život musí ísť ďalej. Zuzana ráno zavolala matke, ale tá nezdvihla. Skúsila to znova a znova. Telefón vyzváňal, ale Veronika neodpovedala. Zuzana sa vydesila. To sa nikdy nestávalo, matka vždy zdvihla.
Chytila kľúče od auta a vybehla z domu. Vbehla do vchodu s bušiacim srdcom, akoby jej malo každú chvíľu vyskočiť z hrude.
“Bože, prosím, len aby sa jej nič nestalo,” šeptala, keď otvárala dvere svojím kľúčom.
Znova a znova čítala odkaz
Vošla do matkinho bytu a hneď cítila, že niečo nie je v poriadku. V byte vládla úplná ticho a čistosť. Na kuchynskom stole ležal lístok:
“Moja drahá dcérka, vieš, ako veľmi ťa mám rada, a nechcem ti spôsobiť bolesť. Nech sa stane čokoľvek, ja ťa milujem.”
Zuzana sa chytila za stôl a klesla na stoličku. Nohy sa jej podlamovali, myšlienky skákali, nedokázala saZuzana a Veronika sa vrátili domov do teplého bytu, kde ich čakal Matúš s Martinom a záhádzaným stromčekom, a v tichu si sľúbili, že spoločne preklenú všetky ťažké chvíle.
