Rozhovor z dušou
Znova sa blížil Silvester. V meste vládla zhonka, všetky obchodné centrá žiarili teplom a svetlom, plné ľudí, ktorí sa ponáhľali kúpiť darčeky. Zo všetkých reproduktorov sa linula tá istá vianočná pesnička, ktorú už počuli miliónkrát.
Ale pre Zuzanu to neboli radostné chvíle. Minulý rok bol pre ňu a jej matku Vieru ťažký, učili sa žiť bez otca. Zuzana nežila s rodičmi, bola už dospelá, vydatá žena s desaťročným synom Tomášom.
Otec
Pred rokom, tesne pred Silvestrom, jej otec zomrel. Zuzana bola tak zničená, že si ani neuvedomila, ako oveľa horšie to znášala matka.
Ján Ivanovič bol starostlivý, milujúci manžel a otec. Ako profesor ekonómie na univerzite sa k študentom správal láskavo, vždy hovorieval:
“Všetci sú ako moje deti, nikdy sa na nich nehnevám. A oni mi to oplácajú. Po tolkých rokoch učenia som s nimi nemal jediný konflikt. Otázky boli, ale vždy sme ich spolu vyriešili – oni spokojní a ja tiež.”
“Áno, ocko, všetci ťa rešpektujú,” súhlasila dcéra.
Miloval staré filmy, jeho smiech bol nákazlivý, rád sa prechádzal s dcérou, keď bola ešte malá. Niekedy chodili celá rodina do kina, na prechádzku do parku, na dovolenku vždy všetci traja.
Zuzana videla, ako nežne sa otec správa k matke, a preto si vybrala manžela, ktorý sa mu podobal. A podarilo sa jej, je s ním šťastná. Po svadbe dostali od rodičov byt, kde teraz žijú.
Všetko bolo dobré. Ale pred troma rokmi mu náhle zistili rakovinu. Viera s dcérou boli v šoku, no on ich upokojoval:
“Nič sa nebojte, moje drahé, tak ľahko sa ma nezbavíte,” žartoval, ale v očiach mal prázdno.
A pred rokom ho stratili.
Nedokážem bez neho žiť
“Na celý život mi v pamäti ostane zvuk zamrznutej zeminy padajúcej na rakev, mamin krik, tichý šepot na smútočnej hostine,” premýšľala niekedy Zuzana.
Teraz sa neustále bála o matku. Keď sa po pohrebe vrátili do prázdneho bytu, Viera, bez toho, aby sa prezliekla, vošla do obývačky a pomaly klesla do kresla, v ktorom sedával jej manžel. Sedela ticho, uprená do jedného bodu, Zuzana tiež nevedela, čo povedať, bola zničená žiaľom.
“Nedokážem,” počula dcéra matkine slová.
Pristúpila k nej, kľakla si pred ňou a vzala jej studené ruky do svojich.
“Čo nedokážeš, mami?”
Viera sa na ňu pozrela prekvapene, ako by nerozumela otázke, a potichu odpovedala:
“Žiť bez neho. Nedokážem.”
Až teraz Zuzana pochopila, že akokoľvek ťažké to bolo pre ňu, pre matku to bolo ešte horšie.
Čakala, kým bolesť prejde
Odvtedy uplynul presne rok. Viera s dcérou sa učili žiť bez Jána Ivanoviča. Zuzana si postupne odvykala na otcov hlas po telefóne. Chcela ho ešte počuť. Kedysi, keď navštívila rodičov, vždy videla známu sedivú hlavu v starom kresle oproti televízoru – jeho obľúbenom mieste. Teraz to bolo prázdne. Už si zvykla, no vnútri jej zostala len bolesť. Čakala, kým tá dusivá bolesť prejde, no pridal sa k nej aj strach o matku.
“Bože, len aby to mami zvládla,” premýšlala Zuzana v noci, a táto myšlienka ju napádala všade možne.
Potom vzala telefón a zavolala matke – nie v noci, ale ráno, popoludní alebo večer. Strašne sa o ňu bála.
“Zuzana, netráp sa tak,” upokojoval ju manžel Matej. “Pozri sa na seba, máš vyhasnutý pohľad, schudla si, si ako naprútená. S tvojou mamou bude všetko v poriadku. Je to ešte čerstvé, ale ver mi, zlepší sa to.”
“Možno máš pravdu, Matko. Ale vždy, keď sa na ňu pozriem, vydesím sa. Je úplne iná, tichá a uzavretá. O čom neustále premýšľa? Pozvem ju k nám.”
Zuzana vzala telefón a zavolala. Matka odpovedala slabým hlasom.
“Áno, dcéra…”
“Mami, príď k nám. Dnes je sobota, pôjdeme s tebou a Tomášom do parku alebo niekde inde. Nenechávaj sa tak.”
“Nie, dcérka, ďakujem. Nechce sa mi z domu, nie to ešte niekam ísť. A nie som sama, v myšlienkach som stále s otcom.”
“Práve v myšlienkach. Mami, chcem ťa od nich odtrhnúť. Príď,” presviedčala Zuzana matku, no tá odmietla.
Keď zavesila, pozrela na Mateja.
“Ako ju odtiaľ dostanem? Keď za ňou prídem, teší sa, ale von ísť nechce, hovorí, že radšej rozpráva doma.”
“Trpezlivosť, Zuzana, trpezlivosť. Musíme počkať, kým čas zahojí rany.”
Obavy
Dnes bol presne rok, čo zomrel Ján Ivanovič, o dva dni bude Silvester. Život bude pokračovať. Zuzana ráno zavolala matke, no tá nezdvihla. Skúsila znova a znova. Telefón vyzváňal, no Viera nereagovala. Zuzana sa vydesila – také sa nikdy nestalo, matka vždy zodvihla.
Schmatla kluče od auta a vybehla z domu. Do vchodu vbehla s búšiacim srdcom, ktoré málem vyskočilo z hrude.
“Bože, prosím, nech je mami v poriadku,” šeptala, otvárajúc dvere svojim kľúčom.
Znova a znova čítala list
Vstúpila do matkinho bytu a okamžite cítila, že niečo nie je v poriadku. V byte vládlo úplné ticho, všetko bolo upratané. Na kuchynskom stole ležal list:
“Moja milovaná dcérka, vieš, ako ťa milujem, a nechcem ti spôsobiť bolesť, ale čokoľvek sa stane, vždy si to pamätaj.”
Zuzana sa chytila za stôl a klesla na stoličku, nohy bOna obrátila list a na druhej strane bola ešte jedna veta: “Ale život ide ďalej, dcérka, a ja ťa chcem vidieť šťastnú.”
