Borí, no tak, urob už niečo! Zuzana s podráždením odtlčila spiacemu manželovi bok. To je už neúnosné!
Čo? zamumlal ten v hlbokom snažení.
Boris Novák na svojom podkrovnom poste nečakal, že kriče susedka z vyššieho poschodia. Zuzana však nedokázala zaspať:
Miška zase kričí! Niečo si nepočuješ?
Boris neodpovedal, ponoril sa opäť do snovej hmliny
Spať si teda! rozčúlená Zuzana, idem sama, lebo v celom podkroví nie je nikto, kto by ten netvor upokojil!
Obliekla si župan a rozhodne vyšla, hlasno zatvárajúc dvere.
Zospalý Boris sa s ťažkosťou vzpriemil a v duchu prekliat všetko okolo, vyštartoval po nej.
***
Zuzana už stávala pred dverami narušiteľov pokoja a bušila ich tak silno, ako len mohla.
Boris dorazil práve včas: Pavol otvoril dvere.
V hlbke bytu sa ozývalo plač šesťročného Denisa a vzdychanie Miroslavy.
Čo chceš?! vykrútil hrozivý hlas majiteľa. Bol opilý, sotva sa držal na nohách.
Pozeral si na hodiny? zakričala Zuzana, noc je vonku!
A čo?! Pavol k nej kráčal, sevrať päsť.
Nič! zavalil Boris a jedným úderom zrazil suseda na zem.
Ten spadol priamo na prah a ušiel.
O chvíľu potom sa zo spálne vynořila vystrašená Miroslava so značnými črtami na tvári. Hľadela na muža s úzkosťou, bájúc sa priblížiť.
Zavolaj policajný zbor, povedal Boris so súcitom v očiach k nešťastnej žene, vráti sa a znova začne.
Nenasledne, šepkala Miroslava, už bude spať.
Si si istá? spýtala sa Zuzana.
Miroslava pokrčila ramenami:
Dúfam
Nie, odsekla Zuzana rozhodne, už nebudem znášať ten marionétový balet: ráno mám prácu. Takže vezmi syna, prenocujete u nás. A s tým, pohľadom nechtiac pošmyknúc na suseda, zajtra sa s tým vyriešiš.
***
Nočné roztržky v tejto rodine sa už stali bežným javom v celom bytovom dome. Všeobecne sa nikto nezasahoval.
Iba Boris, pod tlakom manželky, ťažko vzdychol, oblékol sa a vyšiel nahor.
Postupne aj Zuzanu to unavilo. Zistila, že čím vyššie, tým horlivo jej muž beží zachrániť susedku.
Znova? Dobrotivec! syčala po ňom.
Boris však nepočul. Viděl před sebou pouze vystrašené oči malého Denisa, který se právě v tej chvíli driblí na maminej kolená, a bledý, skreslený od strachu obličej Miroslavy.
Po vyriešení s Pavlom Boris tradične priviedol ženu s dieťaťom k sebe: preč od hriechu. Zuzana im rozložila pohovku v obývačke.
Nasledujúci večer Miroslava vďačila svojím zachráničom: prinášala koláče alebo inú domácku pekačinu.
Tak sa susedia spriatelili.
Po čase sa Miroslava a Denis stali častými návštevníkmi u Zuzany a Borisa.
Miroslava neustále ponúkala pomoc Zuzane v domácnosti, a Denis
On úprimne túžil po Borisovi. Po tom silnom, pokojnom mužovi, ktorý vždy vonia po cigarete a spoľahlivosti. Pozeral na neho ako na hrdinu.
Boris sa zahrieval pod tým pohľadom. Začal chlapcovi kupovať hračky, opravovať jeho autíčka, jedného dňa priniesť kovový stavebný set, potom futbalový loptu.
***
Borisa a Zuzanu deti nebolo. Najprv chceli žiť pre seba. Neskôr jednoducho to nešlo.
Táto tichá bolesť bola ich tretím obyvateľom
A zrazu ten chlapec Jeho rozšírené oči
***
Zuzana sa v bytě často zdržiavala, nevyjadrovala nespokojnosť. V práci však dávala výlev svojim pocitom. Zájsť v fajčiarskom kúte sa stalo jej únikom.
Predstavte si, dnes v noci susedka zase pribehla so slzami! rozprávala kolegynám so zápalom, jej manžel zase bláznil! Nechápu tie ženy! To je práve, že si nevedia vážiť! Ja by som s ním nečakala! Nič by som neznášala!
Asi ho má rada, opatrne poznamenala najstaršia z oddelenia Viera. Ty si sama hovorila, že keď je triezvy, je skutočný zlatý muž.
Zlato? pobrukla Zuzana, to je len ryba a mäso. Šťastlivý rošťák! Iná žena na jej mieste by už dávno našla silu odísť od toho opilca!
Možno nemá kam ísť, zasvietila mladšia Irena, s dieťaťom je ťažké sa vyrovnať. Tak to znáša.
Nič také! výkrikla Zuzana, fúkajúc dym, oni s tým Pašom ani nie sú zosobášený! Žijú v jej byte! Už dlho je čas, aby sme ho vyhnali, a ona to znáša! V nej nie je hrdosť, pochopili ste? Ani kvapka! Jednoducho obeť!
Hovorila nahlas, tak akoby presviedčala seba, že je múdra, silná, nezávislá a lepšia než Miroslava sto krát.
Keď sa vracala domov, takmer každý deň videla ten istý obraz: Borisa a Denisa, ktorí sa sklánali nad tým rovnakým stavebným setom. A počula ten zriedkavý, žiadaný a cudzojazyčný zvuk šťastný smiech svojho manžela.
Jedného soboty Zuzana vrátila z obchodu s ťažkými taškami. Dvere do Miroslavinho bytu boli pootočené. Zuzana mechanicky nahliadla dnu a zastala na prahu.
Nekúšali sa, neobjímali sa, nerobili nič neprístojné.
Jednoducho boli
Boris sedel na stoličke, držal kladivo, a Denis stál pri ňom s vážnym výrazom, podávajúc mu klince. Miroslava, opierajúc sa o rám dverí, pozerala na nich s takým pokojom a hlbokým šťastím, že Zuzana pocítila chlad v kostiach: boli jedným celkom. Obraz dokonalého domu, ktorý sama nedokázala postaviť.
Akú strašnú myšlienku, odvrátila sa a odišla. Hlúposť! Boris nemôže. Nie je taký. Ja som pre neho všetko! A tá Miroslava hlúpa sliepka!
***
Ďalšíkrát, keď Miroslava prišla po pomoc, Zuzana ju zastavila na prahu a povedala priamo do očí, aby to počul aj Boris:
Koľko toho ešte, Miroslava?! Kedy už sa rozumnieješ?! Nie je ti to ani manžel! Prečo vydržiavaš to opité netvor?! A ešte vo svojom byte?! Vyhni ho a koniec! Alebo máš radi hrať si na obeť? Zahanbil by si! Tvoj syn na teba pozerá!
Jej slová, ako jedovaté semeno, spadli na pripravenú pôdu.
O týždeň neskôr Pavol, skulý a biedny, s kufrom v ruke, opustil podkrovie.
Zuzana triumfovala! Konečne!
Teraz Miroslava a jej syn navždy zmiznú z ich života. Ochrana už nie je potrebná.
***
Skutočne nastalo pokoj. V sobotu už nikto neprinášal koláče, v chodbe neznelo detské smiech.
Zuzana najprv radovala z ticha, čistoty a poriadku. Čoskoro sa však ticho v ich byte zmenilo husté, ťažké.
Boris prichádzal z práce, mlčky jedol večeru a odchádzal do obývačky rozprávať sa s televíziou. Stával sa čoraz temnejší a tichší.
Len sa unavuje, presviedčala sa Zuzana, preto sa nepozerá na mňa pri stole, ne smeje sa mojim vtipom. Preto spí pozerajúc sa ku mne chrbtom, akoby som ja neexistovala.
A potom sa stalo niečo, čo všetko obrátilo vzhľadom nohami.
Jedného dňa Zuzana prišla z práce oveľa skôr: silná bolesť hlavy ju zasiahla.
Vstúpila do výťahu a v roztržanosti stlačila nesprávne tlačidlo. Vyšla o poschodie nížšie. Dvere do Miroslavinho bytu boli pootočené
Déjà vu
A vstúpila
Opakovane sa pýtala sama: prečo? Prečo som šla tam?
Keď videla Borisa a Miroslavu, ktorí boli zaujatí navzájom a nič si nevšímali, bola tak zmätená, že nevyjadrila slovo, ani neodhalila svoje prítomnosť. Na špičkách opustila byt a ticho zatvorila dvere
Boris prišiel o hodinu neskôr, ako keby sa nič nestalo. Mlčky večeral, zaklonil sa k televízii
A Zuzana mlčala.
Nič už nehovorila manželovi. Nedokázala. Rozhodla sa, že ak vie o jeho tajomstve, stačí to, aby sa snažila všetko napraviť.
Ako veľmi ho v tom okamihu nenávidela! A seba! Za to, že sama navrhla vyhnúť Pavla. Uvoľnila miesto, povedzme, pre vlastného muža. Pre muža? No, Boris nie je jej manžel. Volal ju viackrát do matriky, ona vždy odmietla, hovorila, že pečiatka nie je podstatná A teraz Môže ľahko odísť K tej
Nie, nebude mu hovoriť, že vie o jeho nevěre!
Či to s tou sliepou vôbec dopadne? A Zuzana bude čakať?
Bude znášať
***
Čaká.
A znáša.
Boris a Miroslava potají rotujú román.
Zuzana to vie, no tvári sa, že nič nevidí, nič nechápe.
Občas Miroslava prichádza na návštevu. S otrokmi a koláčmi
Zuzana sa usmieva, prehĺta sa v ponuke a mlčí.
Znáša
Už to nie je prvý rok.
***
A tak to je. Jedného dňa, keď susedku nazvala znášačkou s opovrhnutím, Zuzana netušila, že tým programuje svoju budúcnosť.
Teraz je v nešťastnej pozícii. A jej mlčanie je najhlasnejším vyznaním jej porážky.
Zuzana sa bojí povedať viac, aby nezhubil svoju šťastnú rodinu, kde má hlavnú úlohu.
Úloha znášačky
