Výbehom z bytového domu sa Jura rýchlo vydal smerom k obchodu. Ponáhľal sa stihnúť zatvorenie, lebo večerať bez chleba nechcel. Pri vchode do obchodu stála malá, asi štvorročná dievčina, ktorá k sebe tiskla rovnako malého psíka.
“Teta, prosím vás, kúpte môjmu šteňaťu chlieb,” požiadala ticho dievčatko, nádejne pozerajúc na ženu, ktorá vchádzala do obchodu.
“Dievčatko, kde je tvoja mama? Prečo tak neskoro blúdiš vonku? Iď domov!” prísne povedala žena a zmizla v obchode.
Jura, ktorý túto scénu videl, sa zastavil. Dievčatkov pohľad bol smutný a zborený. Mladý muž tušil, že tu nejde len o psíka… Na rozdiel od tej ženy pochopil, že dievčina je hladná a prosí predovšetkým pre seba.
“Tvoj pesísek jesť chlieb?” usmial sa Jura, pristúpiac bližšie.
“Áno,” ponáhľala sa ubezpečiť dievčina. “Vlastne má radšej klobásu a sladkosti. Ale keď je hladný, aj chlebík zje.”
“Rozumiem,” povedal Jura smutne. “Počkajte chvíľu, hneď…”
V obchode rýchlo vzal chlieb, do košíka pridal mlieko, jogurt, sušienky, sladkosti a doktorskú salámu. V rade si mimovoľne spomenul na vlastné detstvo. Jeho matka rada popíjala, otca nikdy nevidel. Pamätal, ako niekoľko dní hladoval, najmä v čase, keď matka dostala mizernú výplatu upratovačky a potom na týždeň zmizla. Niekedy večerami obchádzal detské ihriská. Už bola tma, svietil si malou baterkou do pieskovísk a často našiel kúsok cukrovinky alebo sušienku… Pamätal svoj pohľad. Vtedy sa na svet díval bezmocnými, hladnými očami. Tá malá dievčina pred obchodom mala rovnaký pohľad…
Keď vyšiel von, pristúpil k dievčine. Chcel jej podať vrecko s jedlom, ale uvedomil si, že ho sama neunese – v rukách držala drobného, trasúceho sa psíka.
“Kúpil som tvojmu psíkovi jedlo. Bývaš ďaleko?” spýtal sa.
“Nie. Tam v tom dome,” ukázala na päťposchodovú stavbu cez cestu.
“Poď, donesiem ti tašku.”
Dievčatkov pohľad okamžite ožil. Veselo kráčala pred mužom, ticho si spievala melodiu, ktorú Jura poznal.
“Ako sa voláš?” spýtal sa.
“Katka,” predstavila sa. “A toto je môj kamarát, Bonyo.” Ukázala na psíka.
Po ceste mu povedala, že býva s mamou a starou mamou. Prednedávnom našla Bonya na ulici a zobrala ho k sebe. Jura stále dúfal, že sa mýli. Možno má Katka dobrú mamu, len žijú v chudobe.
“Tu byvám,” ukázala na okno na druhom poschodí, odkiaľ burácala hudba. “Nepôjdem hore. Zahrám sa tu pri vchode. Dajte nám to jedlo, ja a Bonyo sa navečeríme.”
“A stará mama je doma?” spýtal sa Jura. Vonku už bolo skoro jedenásta a vedel, že dieťa v takýto čas nepatrí na ulicu.
“Áno. Sú tam. Dostala dôchodok a teraj s mamou pijú v kuchyni,” zamračila sa Katka.
Jura stál bezmocne. Vonku bola už tma, nikde ani živáčka. Nechcel dievčinu nechať pri vchode, a tak ju donútil ísť hore.
“Ty a Bonyo sa zatvorte v izbe, navečerajte sa a spať. Je už neskoro. Vonku je nebezpečne. Nepraj si, aby ti psíka niekto ukradol.”
Katka zavrtela hlavou a pevnejšie stlačila šteňa k sebe. Jura ju doviedol ku dverám a uistil sa, že vošla dnu. Potom sa rýchlo vydal domov. Cestou mal zlú náladu. Myslel si, že terajšie časy sú iné, že sociálne služby pracujú lepšie. Ale zrejme nie. Všetko je ako predtým…
Manželka sa na neho najprv nahnevala, že sa tak dlho zdržal. Večera už bola studená, všetky oči vystrážala, či už sa mu niečo nestalo. Kristína bola v šiestom mesiaci tehotenstva, preto už bol Jura zvyknutý na jej rozmaroch a výkyvy nálad. Keď videla, že je muž zamlklý, začala sa pýtať, čo sa stalo.
Pri večeri jej povedal o Katke, o jej malom psíkovi, ktorý bol zrejme jediným priateľom dievčiny.
“Dobre, že si jej pomohol. Aspoň sa nají dosýta,” povedala Kristína smutne. “Nerúť sa, opustených detí je veľa a my nemôžeme pomôcť všetkým. Navyše, čoskoro nám narodí syn, musíš sa starať o neho, nie o cudzie deti.”
Jura vedel, že má pravdu, ale situáciu nemohol zmeniť. Tú noc takmer nespal. Ani sám od seba nečakal, že tá malá Katka mu tak uviazne v srdci.
O týždeň neskôr sa s manželkou vracali z prechádzky. Zastavili sa v obchode pre niečo sladké na čaj. Pri vchode stála Katka… Dievčina rozplakane nariekala, ako keby ju postihlo nejaké nešťastie.
“Katka! Čo sa stalo?” prišiel k nej Jura a skrčil sa k nej.
“Vzali mi Bonya!” zaškríhala. “Chlapci mi ho vzali a išli tamtým dvorom.”
“Stoj tu, hneď som späť!” zvolal Jura a rýchlo odbehol tým smerom.
Za päť minút sa vrátil so šteňaťom v náručí. Kristína sedela s Katkou na lavičke a utierala jej slzy.
“Neplač! Strýko Jura tvojho psíka našiel,” usmiala sa, keď ho uvidela. “Jura! Nemôžeme to tak nechať. Dievčina má modrinu na tvári a celé ruky od odtlačkov prstov. Povedala, že ju včera mama vychovávala. Neviem ako ty, ale ja volám políciu!”
“Volaj!” súhlasil Jura a pristúpil ku Katke.
Dievčina ho objala okolo krku a prosila, aby ju neodovzdával polícii. Cítil sa ako zradca, ale vedel, že Katka nemôže žiť v takých podmienkach.
Polícia prišla za päť minút. Kristína im pA keď sa o tri mesiace vrátili domov s Katkou a malým Bonyom, vedeli, že ich rodina je konečne úplná.
