Jozef prišiel z práce hrozné hladný. Keď zistil, že jeho žena Zora doma nie je, vystrašene sa vyštartoval do kuchyne, kde sa dnes chcel skončiť aspoň kúskom horúceho jedla. Lenže namiesto čakanej večere nájde v šálke biednu poznámku, ktorá jemne jeho očakávania zmete:
„Milý, idem k Táni. Potrebujem si so ňou porozprávať. Ak ti bude ťažké, vieš sama.”
Jozef zistí, že hrnčeky sú prázdne, a tak sa vyštartuje do chladničky. Odhadzujúc zubami zakaždým, keď sa podarí z nej vysunúť niečo jedlé, sa nakopíruje na stôl. Nakoniec sa zastaví začarovaný do chrbta, keď sa usadí na postel a v laboratóriu, kde klesnú jeho posledné myšlienky do náručia spánku.
Zora sa vrátila o deviatej večer, keď už sa on nechcel prebudiť zo spočívania. Ale Jozefa vzbudí jej kroky.
„Zorinko, máme večerať?”
„A koľko je hodin? Neviem, kedy mi vložiť niečo do žalúdka,” ohradí sa svätejšie. „Strácame ťa, teší sa.”
„Ale ja len čakám príležitosť ma polepšiť,” povie škodlivec. „Dnes som celý deň žmurkol po ceste. Vraj mám právo na normálnu chvíľku stravovania, úprimne?”
„Dobrá, keď chceš, uvariť ti niečo,” zakňutra Zora. „Tuším, že som si aj sama niečo pripravila. Skúmali sme Táňu.”
„A čím ste si celá tá spoločnosť skončila?”
„Privezla jej kadiha z dediny,” spomenie.
„Zapekané? S jablkami? Tak to sa mi páči. Skúšal by som si to pred koňom,” návrhuje znovu Jozef.
„Prečo by si to robil sám?” už zabrokuje.
„No ale ona ťa ved’ aj podoprie,” snaží sa rozpeliapkať manželku. „Počul by som si to len raz a už mi strčíš hotovú porciu koláče na pohovku.”
„Ale ty si taký nepríjemný,” snaží sa hájiť. „Ona žije sám. A chceš si teda slobodu?”
„Ale nie, nie,” HDD sa Zora. „Inak robím, lebo mám láska k nej. Chceš, aby som v tejto chvíli zavolala a ona by nám dala aj ťa, aj mňa večerať?”
„Zorinko, si zbabraná?” ria Jozef. „A ďakujem, nás nech si robíme susedi?”
„Je to dobre,” povedie náročne. „Táňa je len začínajúca. Môžeme to spolu užiť.”
„Ako chceš,” vzdá sa. „Len mi povedz, kde je. Ale len vtedy, keď budem okolo vás, nemáš nejaké plánny?”
Pripravený odkvapáva, keď sa Zora už zmierňuje dôsledky hocijakých činností z vody. Keď si už len len položí šaty na pancier a nakrúti si hlavu, sa Jozef nevráti. Ocitne sa v Táňinom krúžku ako občasný.
Zora je hociaká, keď sa vracia, a rozhláda sa. Keď sa dostane do terásy, už hodinu nestíhala. V ten moment sa v nej prebudi nebezpečný podozrivý pohyb. Keď sa ponorí ešte viac do špendlika a zahľadí sa do stanice, spochybovať幘 si musí, či nevyrovnáva toho, čo sa deje.
Telefonácia s manželom ju začne rozčuľovať, lebo je dnes škaredý hlas.
„Táňa je doma,” skonstatuje ten s úsmevom. „Majú tam plno výčitiek. Skús si zatľačiť, všimni si.”
„Kto je to Táňa u vás?” zaskričí.
„Kto iný? Ten úsmev, ktorý mi delíme,” vysvetľuje Jozef. „Ale len preč, dám si polovicu večere.”
„Ale ty si… Neviem, čo to znamená,” oklicuje Zora.
Vtedy sa prebudi iná osoba. Táňa ju vydrží pripojiť, ale Zora už nie je len zvedava. Naspála sa za Jozefa, ktorý sa náhle užívá v Táňinom kúzle. Odvtedy Zora už nikdy neprácorovala k susedom.
