Hľadám ženu s menom Želmíra.
Cez nízku bránu prešiel do dvora, kam dlhé roky nevošiel. Na zemi ešte topiaci sa sneh, na ihrisku deti, chlapci si na mokrom betóne posúvajú hokejový puk. Voda z puku špliecha všade naokolo, ale chlapcov to vôbec netrápi.
Zastal v oblúku brány, obzrel si dvor. Tak veľmi túžil, aby si pamäť zachytila nejaký detail z minulosti, prebudila v jeho duši niečo známe. Lenže tu už bolo všetko iné. Veď koľko rokov odvtedy prešlo? Kedysi boli vo dvore len natiahnuté šnúry na bielizeň, staré kôlne pod oknami a hŕstka lavičiek medzi kra a floxov.
A teraz…
Všetko sa mohlo a muselo zmeniť za tie roky.
Nevyzýval tu u nikoho pozornosť. Vo štvordome dvora bývalo veľa podnájomníkov. Toto je Bratislava…
Potreboval sa dostať do domu napravo od brány. To bolo isté, to si pamätal. Druhé poschodie, dom s tromi podlažiami. Byt hlboko v chodbe, druhý sprava v rohu. Na zárubni dverí rôzne gombíky zvončekov s priezviskami obyvateľov spoločného bytu.
Pamätal si každý detail vo vnútri záhyby na záclone, krivý uzáver na okne, zelený čajník, praskajúce parkety, ba aj švába, ktorého spolu naháňali celé dva dni. Všetko vnútri bolo vryté v jeho pamäti.
No nepamätal si číslo bytu ani číslo domu. Len ulicu. Tie dvory za sebou boli ako cez kopirák, jeden za druhým. A aj výťah nebol istý asi druhé schodisko Všetky domy staval pravdepodobne jeden a ten istý podnik, vyzerali presne rovnako.
Tak prechádzal od dvora k dvoru
Pravý dom, druhé schodisko. Nie, nie, tu sa hovorí druhý vchod, druhé poschodie, dvere na konci…, štyridsaťtrí? Alebo Ak bol vchod na digitálny kód, skúšal 43.
Dobrý deň, hľadám Želmíru. Neviete mi, prosím, povedať…
Niekedy mu ani nedovolili dohovoriť: “Tu taká nebýva,” prípadne, že nebýval taký. Skúšal to znova a znova.
Prepáčte, je to pre mňa veľmi dôležité. Mohla v osemdesiatom roku u vás bývať pani Želmíra? Potrebujem to veľmi vedieť.
Po treťom dvore si vytiahol zápisník.
“16 nikto, 24 isto nie, 32/a nevedia, kúpili…”
Dvorov bolo mnoho, musel sa vracať tam, kde mu neotvorili, kde nik neodpovedal, kde mal otázky nezodpovedané.
Šliapal po plytších schodoch veľkého, tmavého vchodu. Vo vzduchu páchlo mačkami, ten zápach poznal ešte z minulosti.
Dobrý deň! uklonil sa.
Oproti kráčala staršia pani v šedom kabáte, v ruke tašku na nákup.
Dobrý deň, za kým idete? spýtala sa slušne.
Na druhé, hľadám Želmíru, pani okolo šesťdesiatky. Neviete, bývala tu niekedy?
A v ktorom byte?
Rohový sprava. Ale bolo to dávno. V čase spoločných bytov. Len si presne nespomínam…
Rohový? Tam sú Palkovičovci, žena, muž, dve deti. Tam žiadna Želmíra nie je. A nikdy som tu o takej nepočula, bývam tu od detstva.
Ďakujem, sklonil hlavu a začal schádzať po ošúchaných schodoch.
Žena šla za ním.
Počkajte, a priezvisko nepoznáte?
Keby som si pamätal, pozrel by som to v zozname či databáze. Ale nepamätám, vlastne neviem.
A kým vám bola, ak sa môžem opýtať? bola zhovorčivá.
Obzrel sa, zaváhal.
Ona?…
Želmíra Želka
Láska nemá presnú definíciu. Buď je, alebo nie. Všetko ostatné sú len obrazy, kde city a dôsledky hrajú zvláštnu rolu.
Karol, tak sa volal, jednoducho veril, že láska je krehká vec, nevydrží odlúčenie, vyšumí. Také tie záblesky šťastia, ktoré sa v ňom po rokoch vyvolali pri spomienke na tie nezabudnuteľné chvíle, pomáhali i boleli zároveň.
Mal svoje viny. So zraneným srdcom žil štyridsať rokov.
Vlastne tie spomienky boli pohonom, hoci nakoniec mu srdce aj tak zlyhalo. Keď umrela žena, s ktorou prežil celý život aj keď to na konci už bola len spolubývajúca v tom istom veľkom dome skončilo sa to infarktom.
So ženou nikdy nenapádali jeden druhého, nehádali sa, postupne sa začali strácať, každý vo svojej izbe, komunikovali len ak bolo niečo potrebné doma.
Manželka bola presvedčená, že dom je len jej, Karol len do počtu. Tak to hovorila kamoškám v klube dôchodkýň:
No kde pôjde, nech býva.
Oči mu prekážali v honosných obrazoch v zlatých rámoch, krištáli, luxusnom vyrezávanom nábytku, farebných bezcennostiach a kobercoch. Uprostred haly stál biely klavír, na ňom váza s umelými kvetmi.
Klavír bol ozajstný, nie imitácia, ale nikdy na ňom nikto nehral, a vázu odtiaľ nikto nezložil, pretože ho nikdy neotvorili.
Po zakúpení tam síce párkrát prišli hudobníci na večierok, ale spoločnosť radšej púšťala elpíčka. Karol ten klavír nazýval stolíkom na vázu lenže stál ako trojizbový byt v Bratislave.
Žena mala aj snahu učiť sa hrať, ale nikdy nič nedokončila, okrem masáží a manikúry.
Ani svoju jedinú tehotnosť nedoviedla do konca. Túto vinu jej však vyčítať nemohol. Ale Karol vždy cítil, že za tým je aj jej sebeckosť.
Často nad tým rozmýšľal. Poznal ženu, pod rukami ktorej by klavír ožil.
Aj tak mu jeho žena chýbala. V posledných rokoch sa ich vzťahy zlepšili. Obaja boli chorí, spolu chodievali do parku, kŕmili kačky pri Veľkom jazere. Karol začal chytať ryby. Už nikomu nič nedokazovali.
Prečo sme sem nechodili už dávno? Veď je tu dobre…
Lebo sme boli sprostí, zasmiala sa žena.
No v mladosti utekali za prácou a kariérou. Karol poctivo stúpal po úradníckej dráhe, dotiahol to až na ministerstvo v Bratislave. Otecko jeho ženy tuším pán Mezovský mu pomáhal, ťahal za sebou.
Bol šikovný, usilovný, mal manažérsky talent. Takého zaťa si predseda krajského stavebného úradu Pavol Mezovský veľmi vážil.
Na začiatku to vyzeralo, že mu zať utečie musel použiť známosti a páky. Po rokoch sa o nich Karol dozvedel, keď už Mezovský nebol medzi živými, keď sa žena pohádala s mamou a tú jej pri najhoršej hádke všetko vykričala.
Kto jej bola Želmíra? Kým bola Karolovi táto žena, ktorú hľadal?
Láska. Láska, ktorá bola a možno stále je.
Staršia pani už nič nevyzvedala. Z jej pohľadu bolo zrejmé, že hľadá milovaného človeka.
Karol tak prechádzal z dvora do dvora, mokré topánky, sem-tam narazil na nepochopenie a krik, inokedy rozprával popletene svoj príbeh. Večer padol do hotelovej postele v centre Bratislavy, ani sa nevyzliekol.
Ráno sa opäť vybral hľadať.
***
Vtedy bola jeseň veruže pravá mestská zaplavený chodník pod Mihálikovým mostom, dažde, stánky, trhoviská. Dovolený predaj na uliciach, klasický bratislavský kolorit konca 80-tych rokov.
Prišiel s bývalým svokrom z Košíc na konferenciu o nových trendoch vo výstavbe. Pre Mezovského to bola dôležitá služobka, Karol ešte ani netušil, čo všetko mu práca prinesie.
Staval sa nový závod, Karol to celé riadil ako mladý šéf. Ale mal pocit, že svet je otvorený a môže žiť ako chce.
Teraz si v Bratislave užíval atmosféru. Ivan hnédal svoju robotu, Karol si ich musel obísť od rána do večera. Pri Šafárikovom námestí, kde sa metrom každý niekam ponáhľal, začul Karol jemnú, smutnú melódiu. Namiesto aby odbočil, šiel za hudbou.
Štíhla mladá dievčina v modrom baretke a šále hrala na husliach. Za ňou ošumelá stena. Na sebe krátky károvestný kabátik, členkové čižmy, nohy tenké ako baletka. Pred ňou futrál, tam ľudia dávali drobné.
Karol zostal stáť. Niečo ho v tej chvíli zabolelo v hrudi. Melódia trhla v ňom starou bolestí. Jaré ruky dievčaťa boli od zimy červené, videl, že tu zamrzla. No zdalo sa, že jej ten vietor a chlad dodávajú silu.
Obchodníci postávali, predávalo sa, niekto prispel mincou, ale zastavovali sa iba na chvíľu. Karol stál ako prikovaný.
Keď skončila, chcela husle vložiť späť, prehrabla si ruky. Vtom sa k nej prikradol tínedžer, schmatol futrál a zutekal.
Kradne! Chyťte zlodeja! zarevala predavačka.
Dievča hralo ďalej, mala zatvorené oči, bola v hudbe, nevnímajúc realitu.
Karol bol prvý, kto zareagoval. Utekal za zlodejom, zvolal:
Chyťte ho!
Niekoľko okoloidúcich mu pomohlo, futrál padol na zem, Karol ho pozbieral. Futrál bol rozbitý, roztrúsené peniaze zbieral z asfaltu.
Dievča už šlo k nemu. Bola veľmi vážna, zdalo sa, že ju nevyviedol z miery zlodej, ale niečo oveľa hlbšie.
Často sa to tu stáva? opýtal sa Karol, v snahe viesť rozhovor.
Stáva, odsekla a rozlúčila sa.
Karol šiel za ňou. Ona však spomalila, k mostu na Dunaji. Dlho pozerala na vodu. Zodvihla futrál, zdvihla ho ponad zábradlie. Už ho chcela hodiť!
Slečna, nie! Prosím!
Stiahla ruky, svojsky na Karola pozrela.
To ste vy? Prečo sa staráte?
Nemohol som vám dovoliť to. Vy…
Ja som jej ublížila…, chcela som ju hodiť…, povedala ticho.
Karol ju zastavil, vzal futrál, pokúšal sa ju presvedčiť, že život ide ďalej.
Komu ste sľúbili, že nebudete hrať?
Mame…, povedala.
Vaša mama bola prísna, hej? Prvýkrát som počul pravú husľovú hudbu práve od vás. Keby ste dnes nehrali… Poďte na kávu.
Dievčina len krútila hlavou.
Mama zomrela pred dvoma mesiacmi.
Karola to zabolelo. Dlho šli mlčky, až kým nezačala rozprávať.
Celý život som hrala pre ňu. Teraz, keď tu nie je, nemám pre koho žiť ani muzicírovať.
Duša chcela hudbu. Inak by ste nehrali v podchode, však? Tak to…
Duša nič. To žalúdok. Už nemám peniaze, nemám čo jesť.
Ale to sa dá vyriešiť. Počkajte…, siahol do peňaženky, vybral koruny, Tu máte, prinesiem vám viac.
Zastavila ho pohľadom.
Myslíte, že si vezmem vaše peniaze? Nechoďte za mnou viac…
Odišla. Karol ešte stihol zakričať:
Stretneme sa zajtra tam, kde ste hrali! Dám pozor na vreckárov!
Na druhý deň čakal, neprišla. Tretí deň prišla, Karol vystál dve hodiny pred tým, ako začala hrať. Oni už vedeli predavačky mu pripravili stoličku.
Keď skončila, Karol nechal v jej futrále väčšiu sumu.
Preboha, čo robíte? Vezmite, je to moc!
Mám na to právo. Chcem zaplatiť, koľko cítim.
Začali ju sledovať výpalníci. V Bratislave vtedy platili iné pravidlá, z umelcov a predajcov sa vyberalo. Slečna sa bála.
Karol sa do nich pustil, no boli traja. Dostával. Ona utiekla pre pomoc priviedla políciu. Výpalníci utiekli.
Potom ho vzala domov domov do dávno známeho dvora, do bytu, ktorý Karol už nikdy nezabudne. V spoločnom sprchovom kúte na chodbe ho sekírovali susedia. Spoločne lovili švába, smiech a trápenie mali spoločné. Ona zaplatala jeho roztrhané nohavice, on ju volal spať s ním do Košíc. Ponúkol jej manželstvo.
Želmíra však bola smutná, predniesla báseň, tú istú, ktorú neskôr Karol nosil v srdci.
A ráno…
Telefonát. Vyžiadali si Karola do hotela. Oznámili mu, že na neho chystajú obvinenie z hospodárskeho trestného činu. Svokor mu do očí povedal:
Ak si vezmeš moju dcéru, vybavím to, ak nie, si sám.
Karol spanikáril. V ten deň mu podali lístok na vlak, musel ujsť z Bratislavy. Odišiel a dlho, dlho nemal odvahu vrátiť sa…
***
Cez ďalšie a ďalšie dvory, medzi starými topoľmi, rýchlo starnúc. Vždy sa mu zdalo, že za domom bola jarabina. Nikde ju však nenašiel.
Nakoniec zastal pred domom, kde sa po rokoch všetko podobá starému snu. Susedia pred vchodom, staršie paničky poradia:
Želmíra? Prepletajú si mená. To nie je tá, čo zomrela? Ale Želmíra nie, to bola iná. Tu bývala, mala slávnu dcéru… Tá sa prisťahovala do maminho bytu.
Karol sa trasie, je v kŕči, už nemá sily. Tak zistil, že dcéra tam ešte žije, býva s rodinou priamo v ich byte.
Idol jeho mladosti bol v skutočnosti jej dcéra, malý chlapec sa mu predstavil:
Som Karol, Karolovič.
A jeho mama hovorí:
Volám sa Želmíra Karolová.
Karol si uvedomí, že má dcéru, vnučka, rodinu o ktorej netušil. Rozprávajú sa. Spoločne prežívajú rekapituláciu života, svoje viny aj odpustenie.
Môžem vidieť mamu? Prosím, povedzte mi, kde je?
Zoberú ho za Želmírou staršou, malý byt v Petržalke, piaty poschod, 118-ka. Karol cíti, že všetko visí na vlásku, srdce ledva drží.
Pri dverách už len stisne zvonček a keď sa dvere otvárajú, stojí tam ona… Opálená, s očami plnými otázok, no v tých očiach stále cíti dôveru. Pádne k nej na kolená.
Prepáč mi, milá moja, že som ťa nechal samu…
Padnú si do náručia. Slzy, objatia, tichosť, šepkanie viet, na ktoré kedysi nebol čas.
Dojednávajú, že ich zajtrajšky už patria im. Želmíra ho vezme za ruku, vezme na vyšetrenie, ak treba ísť do nemocnice, pôjde s ním. Pevné, úprimné gesto.
A Karol vie, že už nikdy neodíde.
A tak po toľkých rokoch, v Bratislave, pod vysokými topolmi, našiel Karol svoju Želmíru. Nenechal si ujsť svoje šťastie.
A ostali spolu. Tak, ako to malo byť celý život.
