Hľadám sviežu a energickú, nie rovesníčku: Po päťdesiatke už to nie je ono… 55-ročný kávoš zatajuje 7 rokov a bruško, ale urazí sa, keď zistí vek ženy…
Potrebujem ženu maximálne do štyridsaťdva. To je moje maximum. A aj to len ak vyzerá najviac na tridsaťpäť. Po päťdesiatke to už vôbec nie je to pravé, Paľo. Hľadám zapálenú, energickú, nie niekoho v mojom veku.
Samozrejme, možno nie som Richard Gere, ale vo vnútri sa cítim na dvadsaťosem. A vôbec, muž s vekom len stúpa na hodnote, no žena No, veď vieš.
S kamarátkou Miškou sedíme pri vedľajšom stole, práve sme dojedli po tréningu v Petržalke a rozoberáme novú diétu, keď nás bez varovania prerušil tento mužský monológ.
Počula si? zachichotila sa Miška potichu. Drahocennosť s vlastnou cenou! Skôr by so sebou ešte akciu mohol dať zadarmo…
Neprovokuj, usmiala som sa. Počkajme, ako to dopadne. Je to ako divadlo zadarmo.
Réčník sa nenechal zastaviť:
Vieš, ja napríklad nikdy nejem včerajšie. Nikdy! Žena musí navariť každý deň čerstvo. Jasné, kým som sám, aj halušky si uvarím, nie som žiadny pán. Ale keď už vzťah tak vážny! Segedín, fašírky, makovník. A nech je štíhla. Musí byť kontrast ja seriózny, ona drobná.
A deti? nesmelo sa spýtal jeho kamarát, obzeral si ho s pochybnosťou. Máš predsa dospelé deti, čoskoro aj vnúčatá, že?
Následníkov už netreba, svojich mám dosť. Hľadám spoločníčku na dušu aj na telo. Aktívnu, čo pôjde do lesa, na túru, na chatu aspoň.
Takmer som sa zadusila džúsom. Na túru? Ten chlap asi ďalej ako sto metrov od potravín nikdy neprešiel.
Miš, stavíme sa, že sa so mnou zoznámi? zašepkala som so žmurknutím.
To snáď nie! vytreštila oči Miška. Vierka, veď ty nemáš ani štyridsať.
Ticho, položila som prst na pery. Je to malý sociálny pokus. Chcem vidieť, aký sebaklam chlapi zvládnu.
Zoznámenie prebehlo ľahko. Vymenili sme si čísla a večer sme si písali, akoby sme sa poznali roky.
V online svete vystupoval pod menom Macho48.
Na profilovke bola fotka zo stužkovej spred desiatich rokov: vtiahnuté brucho, firemný superb v pozadí, sebavedomý pohľad.
Po pár dňoch navrhol Marián (v skutočnosti) stretnutie.
Prišiel v sviatočnom saku. Gombíky na saku ledva vydržali tlak bruška, ktoré víťazne trčalo vpred.
Vierka, rozžiaril sa úsmevom, ktorý odhalil nie práve modelkovský chrup. Dnes ti to neskutočne pristane.
Ďakujem, Marián, sklopila som zrak. Ty tiež… vyzeráš úplne reprezentatívne.
Stretli sme sa ešte párkrát.
Pre mňa to bola len škola herectva. Počúvala som jeho rozprávky o biznis impériu (mal stánok s cigarami), či ako takmer kúpil nové auto (ale radšej investoval do stánku), a aké dôležité je domáce teplo.
Prešli sme sa v Sad Janka Kráľa po sto metroch ťažko dýchal, ale tvrdil, že je to špeciálne dychové cvičenie.
A prišiel zlom.
Marián, povolený vínom a ovlažený mojimi komplimentmi, usúdil, že je čas posunúť sa ďalej.
Vierka, chytil ma za ruku. Si dokonalá: štíhla, šikovná, mladá. No, musím sa priznať… Nemám štyridsaťosem.
Naozaj? prekvapene som zdvihla obočie. Koľko teda?
Päťdesiatpäť, povzdychol, skúmal moju reakciu. Ale vyzerám dobre, nie?
Samozrejme, Maroš! usmiala som sa. Tipla by som ti maximálne päťdesiatštyri! Starší muži sú predsa múdrejší.
Rozžiaril sa ako vianočný stromček.
Výborne. Lebo ja som prísny: nad štyridsaťdva žena byť nemôže. Po tej hranici už chýba energia. Ty si úplný oheň, naozaj dievčina.
Ďakujem, milý, pohladila som mu holú hlavu. Aj ja mám malé tajomstvo.
Aké? spozornel. Deti? Dlhy?
Nie, kdeže. Vek.
Marián stuhol.
Ako to myslíš, nemáš štyridsať?
Takmer.
Tridsaťosem? spýtal sa s nádejou.
Vytiahla som občiansky a podala mu ho.
Otvor, Marián. Pozri sám.
Chytil ho, prechádzal prstom dátum narodenia, niečo si šepkal.
1975.
Päťdesiat… šeptol, rýchlo zbledol. Máš päťdesiat?
Presne tak. Oslavu som mala pred dvoma mesiacmi.
Občiansky mu vypadol z rúk. Pozeral na mňa, akoby som sa menila na ježibabu priamo pred ním.
Ako je to možné? Veď ty vyzeráš…
Ako žena, ktorá sa o seba stará, Marián. A nejedáva langoše na stanici.
To je podvod! vykríkol. Hovoril som: do štyridsaťdva. To je zásada. S rovesníkom chodiť nemôžem.
Ale veď ja nie som tvoja rovesníčka. Neprekážalo ti nič, či? Alebo mi niekde trčí palička na piesok v ústach?
Marián sčervenel.
Nie, ale ten vek… Päťdesiat. To je už skoro dôchodok.
Staroba, Marián, to je, keď mozog nechce vidieť realitu, povedala som pokojne, postavila sa. Ja som žena v najlepších rokoch. A zistila som niečo dôležité.
Čo také? pozrel sa na mňa svojimi vyblednutými očami.
Že ženská, čo má päťdesiat, nepotrebuje balík komplexov, bruško a stánok na trhu. Ty by si môj oheň nezvládol. Zhoríš už pri prvej snahe dobehnúť ma.
Zobrala som si doklady a zamierila k dverám.
Vierka! zvolal. Počkaj. A čo my dvaja?
Čo my? otočila som sa. Podľa tvojich slov sme rovesníci. Ale to tebe ide o mladé. Skús šťastie, možno nájdeš niekoho, komu slabne zrak.
Vyšla som z jeho babičkinho bytu a spokojne vdýchla čerstvý bratislavský vzduch.
Dole v aute už čaká Miška.
Tak čo? opýtala sa, keď som sadla k nej.
Rozobratý na súčiastky, zasmiala som sa. Mal si vidieť jeho tvár, keď som mu ukázala občiansky. Vyzeral, akoby práve zistil, že Zem je guľatá.
A ako to teda skončilo?
On bude hľadať mladú energickú, bude trpieť, a ja idem oslavovať. Dnes mám rande s normálnym chlapom. Má štyridsaťpäť, a vôbec mu nezáleží, čo mám v občianskom.
A Marián? Ten stále sedí na zoznamke. Už to aj premazal: Hľadám ženu do 40 rokov. Poctivú! Fotka, samozrejme, tá istá desaťročná.
Prečo sa podľa vás niektorí páni tak veľmi boja rovesníčok? Oplatí sa klamať o veku pre vzťah, alebo je lepšie byť úprimná od začiatku?
