Nina Štefanová ho uvidela o pol ôsmej ráno.
Ján stál pri výťahu a držal mačku. Tlačil si ju k hrudníku oboma rukami. Mačka bola sivá, na jednom boku ošúchaná a páchla z nej pivnica tak, že Nina Štefanová ustúpila o krok.
– Bože, – povedala. – Čo to má byť?
Ján neodpovedal. Vôbec sa so susedmi nerozprával. Stlačil tlačidlo výťahu a pozeral na tablo.
– Kde si ju vyhrabal, – neopýtala sa, ale skonštatovala. – Veď je celá špinavá. Nesieš ju domov?
– Hľadal som ju päť mesiacov.
Výťav sa otvoril. Ján vošiel. Stlačil štvrté.
Nina Štefanová zostala stáť na chodbe a pozerala, ako sa dvere zatvárajú. Ale Ján mal v tvári veľkú radosť. Nespúšťal z mačky oči a trochu jej naprával labky, keď sa pohla.
Potom rozprávala susede z piateho, že vyzeral čudne.
Prečo – to sa dozvedela neskôr.
Oznámenia sa objavili v septembri. Malé, vytlačené na obyčajnom papieri, s fotkou. Na fotke bola mačka. Sivá, pásikavá, fúzy na jednej strane kratšie ako na druhej. Pod fotkou bolo krátko napísané „Stratila sa“ a telefónne číslo.
Ján ich lepil sám. Skoro ráno, pred prácou, vychádzal s rolkou lepiacej pásky a stohom papierikov. Obchádzal stĺpy, nástenky, steny pri obchode. Prsty mu mrznuli, páska sa v chlade zle lepila, musel tlačiť dlhšie ako zvyčajne.
Vaško sa stratil koncom augusta. Jednoducho neprišiel večer. Vetrák v kuchyni bol otvorený.
Doma pri radiátore stála miska. Ján ju neodniesol.
Telefonáty boli prvé dva týždne.
Ľudia hlásili sivé mačky. Pásikavé mačky. Jednu ryšavú, ktorú mu tiež ponúkli. Ján išiel na každý telefonát. Pozrel sa, pokrútil hlavou, poďakoval. Išiel späť.
Tretí týždeň zavolala žena z Robotníckej ulice, že podobnú videla pri garážach. Ján išiel večer po práci, už za tmy. Chodil medzi garážami s baterkou v mobile, svietil pod dvere, volal. Nikto nevyšiel. Len cudzia čierna mačka sa naňho pozrela spoza brány a vrátila sa do tmy.
V októbri si založil zošit.
Zapisoval si adresy, kam išiel. Mená ľudí, čo volali. Dátumy. Občas krátke poznámky – „sivá, ale mladšia“, „nesprávna farba“, „majitelia sa našli“. Strán pribúdalo. Ján večerami listoval v zošite, nečítal, len listoval.
Kolega v práci, Viktor, sa ho raz spýtal, čo je taký.
– Nijaký, – povedal Ján.
– No práve, – povedal Viktor a viac sa nepýtal.
November bol vlhký, stmievalo sa skoro.
Ján rozšíril oblasť hľadania. Chodil po dvoroch o blok ďalej, o dva. Vchádzal do cudzích vchodov, pozeral na parapety, pod schody. Občas sa spýtal ľudí na dvore. Väčšina pokrútila hlavou, ani nezastali. Jedna stará pani pri treťom vchode povedala, že podobnú videla pri trafostanici v septembri, ale presne nevie.
Ján poďakoval. Došiel k trafostanici. Postál. Nikto, samozrejme.
Nina Štefanová ho raz chytila vo vchode a povedala, že už stačí, päť mesiacov prešlo, treba si vziať inú. Nehovorila zo zlosti.
– Inú nechcem, – povedal Ján.
– No a škoda, – povedala.
Prikývol a išiel k schodom. Nina Štefanová sa za ním dívala a myslela si, že ľudia sa tak ničia kvôli nejakým mačkám.
V decembri telefonáty takmer ustali.
Oznámenia navlhli, zožltli, miestami sa odlepili. Ján ich prelepoval. Tlačil nové, vychádzal ráno s rolkou lepiacej pásky. Naučil sa držať rolku pod pazuchou a odmotávať jednou rukou, kým druhou pritlačil papierik.
Tretieho januára za počul zvuk.
Tichý. Ledva- ledva. Kdesi za dverami pivnice, tej pod prvým vchodom. Ján zastal. Započúval sa. Zvuk sa nezopakoval.
Postál minútu. Potom šiel po kľúč k správcovi.
Správca, Jožko, dlho hľadal kľúč, našiel nesprávny, potom našiel ten. Spýtal sa, čo Ján v pivnici stratil. Ján povedal. Jožko sa naňho pozrel, ako na človeka, ktorému je lepšie neodporovať, a kľúč dal.
Dvere sa otvorili s námahou, zaváňalo vlhkým betónom, starým drevom a ešte niečím. Ján zapla baterku a vkročil dnu.
Pivnica bola dlhá a nízka.
Ján išiel pomaly, svietil pod rúry, za staré debny, pozdĺž steny. Lúč baterky vytrhával raz hrdzavý bicykel bez kolesa, raz kopu dosák, raz niekoho vyradenú posteľ s preliačeným bokom. Páchlo vlhkosťou a vápnom. Kdesi kvapkalo, zriedkavo a rovnomerne ako hodiny.
– Vaško, – povedal Ján.
Ticho povedal. Nezavolal, skôr si overil, ako sa overuje tma, kým do nej vstúpiš.
Nikto sa neozval.
Prešiel ďalej, okolo rozvádzača s drôtmi, okolo starých radiátorov poukladaných pozdĺž steny. Lúč baterky sa pohyboval pomaly. Ján sa neponáhľal. Za päť mesiacov sa naučil neponáhľať tam, kde sa ponáhľať neoplatí.
– Vaško.
Znovu ticho. Len kvapká kdesi. Len hučia rúry nad hlavou, teplé, pokryté prachom.
Došiel k protiľahlej stene a zastal. Posvietil do kúta. Tam boli debny, tri alebo štyri, naukladané jedna na druhú, a medzi nimi a stenou bolo tmavé miesto, úzke ako štrbina. Ján si čupol. Posvietil tam.
Dve oči odrazili svetlo.
Nepohol sa. Len sa díval. Srdce urobilo niečo zvláštne, nie hlasné, ale citeľné, akoby preskočilo krok a potom dobehlo.
– Vaško, – povedal. Úplne ticho.
Oči nezmizli. Ale mačka nevyšla. Sedela v štrbine medzi debnami a stenou a dívala sa na svetlo baterky. Ján stiahol lúč trochu nabok, aby neoslepoval. Potom si sadol na zem. Rovno na betón, nemysliac na oblečenie, nemysliac na nič.
Len si sadol. A začal čakať.
Nevedel, koľko času ubehlo.
Bola zima. Betón bral teplo cez bundu rýchlo a rovnomerne. Ján sa nehýbal. Baterku držal nabok, aby v štrbine nebola úplná tma, ale ani do očí. Občas ticho hovoril. Nevolal, neprehováral. Len hovoril, ako sa hovorí, keď treba, aby bol hlas nablízku.
– Zima tu máš, – povedal. – Päť mesiacov. Ani som si nemyslel, že si tu.
Zo štrbiny nebolo počuť ani hlások.
– Chodil som všade. Na Robotnícku som išiel, v noci. Tam sú garáže, nevieš. Celý zošit som popísal.
Kvapkalo kdesi v tme. Rúry hučali.
– Doma miska stojí. Neodniesol som ju.
Začul šuchot skôr, ako uvidel pohyb. Mačka vyšla zo štrbiny pomaly. Nie rovno k Jánovi, ale najprv bokom, pozdĺž debien, oňuchala vzduch, zastala. Ján sa nehýbal. Díval sa. Mačka bola chudá. Bok ošúchaný, miestami srsť nenarástla. Na jednej strane papule fúzy kratšie. Na ľavej.
To je on.
Mačka urobila ďalší krok. Potom ešte. Potom podišla k Jánovej nohe a strkala hlavou do kolena. Raz. Akoby si overila. A zostala stáť vedľa.
Ján nedvihol ruku hneď. Najprv len sedel. Potom opatrne, pomaly, položil dlaň na mačaciu hlavu. Vaško sa neuhol. Len prižmúril oči, a v tom bolo niečo také jednoduché, že Jánovi zovrelo hrdlo.
Neplakal. Len sedel na studenom betóne pivnice vlastného domu a držal ruku na hlave mačky, ktorú hľadal päť mesiacov. A mačka stála vedľa a mlčala. Vždy bola skôr mlčanlivá.
Vstať bolo ťažšie ako si sadnúť.
Nohy mu stŕpli a Ján sa dvíhal pomaly, pridŕžajúc sa debien. Vaško ustúpil o krok, pozoroval. Ján sa vzpriamil, postál. Čítal o tom, že mačky môžu zdivieť, odvyknúť od ľudí aj za dva týždne. A toto bolo päť mesiacov. Potom si znova čupol, už na podrep, a vzal mačku do rúk.
Vaško sa nebránil. Bol ľahký, oveľa ľahší ako býval. Ján si ho pritisol k hrudníku a cítil, ako mu pod dlaňou bije maličké rýchle srdce.
Šli k východu po tej istej ceste. Okolo postele, okolo hrdzavého bicykla, okolo rozvádzača. Baterku držal Ján jednou rukou, druhou pritláčal mačku. Vaško sa nehýbal. Len raz prešľapil labkami, aby sa pohodlnejšie usadil, a znova stíchol.
Pri dverách Ján zastal.
Potom zatlačil dvere a vyšiel.
Na dvore bolo ráno. Sivé, januárové, bez slnka. Sneh ležal starý, uležaný, s čiernymi stopami popri chodníku. Ján žmúril od svetla.
Stál pri dverách a držal Vaška.
Vtedy ich uvidela Nina Štefanová.
Doma bolo teplo.
Ján sa vyzul v predsieni, nepúšťajúc mačku. Potom ju predsa položil na zem, opatrne, ako sa kladie niečo krehké. Mačka hneď spustila nos k podlahe a išla pozdĺž steny. Pomaly, s prestávkami. Oňuchávala lištu, kút, nohu nočného stolíka. Skúmala.
Ján stál a díval sa.
Vaško došiel do kuchyne. Zastal na prahu, pohol uchom. Potom vošiel. Ján vošiel za ním.
Miska stála pri radiátore, kde stála vždy. Prázdna, čistá, trochu zaprášená po okraji. Mačka k nej prišla, oňuchala ju. Postála nad ňou sekundu. Potom odišla a sadla si k radiátoru vedľa, priložiac sa bokom k teplému železu.
Ján otvoril chladničku. Vnútri bolo trochu vareného kura. Oddelil kus, dal do misky. Ruky ho hneď neposlúchali, prsty ešte neodmrzli od chladu.
Vaško jedol pomaly. Nie hltavo, ako jedia hladné, ale opatrne. Ján sedel vedľa na zemi, chrbtom k stene. Díval sa.
Vaško potom obišiel celý byt. Skontroloval každý kút, každú izbu, každý parapet. Potom sa vrátil do obývačky, vyskočil na pohovku a schúlil sa tam, kde vždy spával predtým. Naľavo od vankúša, pri lakťovej opierke.
Ján z neho nespúšťal oči.
Päť mesiacov hľadal, mrznúc pri stĺpoch, chodiac na cudzie telefonáty, prechádzajúc s baterkou medzi garážami. A Vaško sedel v pivnici pod prvým vchodom. Dvadsať metrov od dverí. Čím sa tam živil? Pravdepodobne myšami. Ako dlho by ešte vydržal, keby jeho tiché mňaučanie náhodou nezačul Ján.
Ján by o tom mohol dlho premýšľať. Ale neurobil to.
Zhasol svetlo v predsieni, prešiel do obývačky a sadol si na pohovku vedľa mačky. Vaško pootvoril oko, pozrel a zavrel ho späť. Za oknom sa stmievalo.
Všetci boli doma.
