Dnes som si uvedomil, že v živote nešťastie v láske nepozná pohlavie. Aj muži trpia. Jozef je toho dôkazom. Stále si kladie otázku – čo je s ním zlé?
“Už mám tridsaťosem rokov a šťastie ma stále obchádza. Dvakrát som sa pokúsil o rodinu – raz oficiálne, druhý krát len tak, bez sobáša. Ani raz to nedopadlo dobre. Kde je moje šťastie? Prečo sa mi stretávajú také ženy? Alebo ich hľadám na zlých miestach?”
Jozef je dobrotivá duša. Vždy chce pomôcť, každého chrániť pred zlom. Dokonca mu známi vravia:
“Jožko, mal by si byť dobrý čarodejník. Na všetkých sa ta dobrosť nedá rozdávať, každého neutešíš.”
Ale taký už je. Žije s rodičmi v dedine, majú veľký dom a hospodárstvo. Je šikovný – zvárač, vodič, stolár, opraví práčku, vyzná sa v elektrike. V dedine ho všetci využívajú. Okrem toho pracuje na šichtách. Zarába slušne. Keď príde domov oddýchnuť, susedia sa naňho zvalia – jeden potrebuje to, druhý ono.
“Synček, prečo si taký bezodpovedný?” hnevá sa matka. “Prídeš z roboty a hneď zas makáš. Tam sa narobíš, tu nemáš pokoja.”
“Mami, ľudia tiež potrebujú pomoc.”
“Synček, ľudia sú prefíkaní. Robíš im všetko zadarmo, od susedov neberieš peniaze. A oni to vedia, radšej ťa využijú, ako by zaplatili niekomu inému.”
“Nejde to, mami, zo mňa neubudne,” vždy odpovedal.
Keď mal Jozef dvadsaťdva, oženil sa s Viktóriou. Bola o dva roky mladšia, pekná a čulá. Matke sa nepáčila.
“Za ženu si máš vziať skromnú a pokojnú, nie takú… ako Viki. Už v dvadsiatich videla svet, a ty si sa s ňou stretol mesiac a hneď sobáš. Kto ťa tak ponáhľal?”
“Mami, ty máš všetko zlé. Čokoľvek urobím, je to zle. Čo ti Viki urobila? Je čulá, no práve takú ženu potrebujem, lebo ja sám som pomalý. Susedia sú šikovní a podnikaví, a čo ja?”
“Dobre, mlčím,” vzdychla matka. “Ale potom mi nič nehovor. Mohol si dať pozor na Alenu, našu susedu. Je skromná, pracovitá, večer sedí doma, nikto na ňu nič zlé nepovie.”
Žili v dome rodičov, Jozef mal vlastný vchod, takže svokra sa s nevestou často nestretla. O hospodárstvo sa staral Jozef s otcom, matka len dojila kravu.
Keď odišiel na šichtu, Viktória ožila. Počkala, kým v rodičovskej časti zhasne svetlo, potom potichu vyšla zadnou bránou, aby ju svokra nevidela. Chodila do klubu na tancovačky, niekedy ju sprevádzali miestni chalani, alebo aj niekto z vedľajšej dediny.
Raz sa svokrine zhoršilo a otec Jozefa išiel hľadať Viktóriu – Jozef bol práve na šichte. Dvere boli otvorené, vonku noc, ale Viktória nebola doma.
“Kde tá Viki je? Muž nie je doma a jej tiež nie,” pomyslel si a išiel k susedke.
Zuzana, Alenina matka, prišla pomôcť. Svokra trpela bolesťou hlavy, sotva otvorila oči. Našťastie Zuzana priniesla tlakomer a lieky.
Ráno otec konfrontoval Viktóriu, no tá sa tvá
