Dávid, štyridsaťročný muž z Bratislavy, stále slobodný, sedel v prítmí svojho veľkého panelákového bytu a pozrel sa do zrkadla, v ktorom sa už dávno nenašiel ten fešák, ktorého kedysi obdivovali ženy v celom meste. Ktovie, kde sa stratili tie časy, keď sa za ním každá otočila Vysoký, pohľadný, peňaženka plná eur a úsmev, ktorý dokázal očariť teraz ostalo len konto v banke. Vlasy sa mu preriedili, boky zaoblili a úsmev, ten už dávno stratil iskru mladosti.
Dávid si naplno uvedomoval, že vek a povaha mu hrajú proti: bol drsný, priam až hrubý a nevľúdny vo vzťahu k iným. Po meste sa šírilo, aký je ženy si dávali pozor a kamarátky ich vopred varovali, aby sa k nemu nepribližovali. On to však vedel a čím viac bol sám, tým viac uvažoval, že by si mal nájsť ženu a usadiť sa. Spomenul to kamarátom v krčme pri pive a vtipmi pretkaná debata napokon viedla k niekoľkým dobre mieneným radám. K jeho prekvapeniu, o pár mesiacov sa skutočne oženil.
Na druhý deň po svadbe Dávid vážne sedel oproti svojej novej manželke Drahomíre, ktorú mu dohodili cez spoločných známych, a s výrazom autority prehovoril:
Budeš bývať u mňa, Drahomíra, a mala by si to považovať za veľkú česť. V mojom byte musí byť vždy poriadok, vo všetkom!
Drahomíra sa naňho usmiala a pobavene vytiahla obočie. Ako to myslíš, Dávid? Dych sa mu predĺžil, úsmev pokrivil do prísnosti. Raz ti to vysvetlím. Musíš si jasne uvedomiť, že túto šancu môžeš stratiť kedykoľvek. Som veľmi zásadový človek, zvyknutý na disciplínu. Treba to prijať. A ešte uteráky budú vždy suché a pekne zavesené. Hlavné je čistota. Chápala si, nie?
Drahomíra len prikývla, zachovala si úsmev a vypočula si podrobne jeho ďalšie požiadavky, keď prešli do kuchyne. Áno, milý, a kedy asi prídeš večer domov? Dávid sa zarazil. Načo ti to je vedieť? Aby som stihla uvariť večeru, zareagovala. Hm to nikdy nebudeš celkom vedieť dopredu. Ale večera musí byť vždy načas. A keď mi nebude chutiť, pôjde rovno do smetí a čaká ťa trest.
Drahomíra ho pokojným hlasom upokojovala: Neboj sa, milý môj, všetko bude v poriadku. Jej úsmev mu ešte dlho blúdil v hlave ako tiene minulosti.
Večer pred návratom domov zabehol Dávid do bratislavskej reštaurácie Aliancia, objednal si poriadny segedín s knedľou, aby si naplnil žalúdok. Plán bol jasný: otestuje Drahomíru. Bez ochutnania jej povie, že večera je nechutná a nebude ju jesť. To opakoval celý týždeň.
Raz večer otvoril dvere bytu, ticho, iba televízor hučal v obývačke. Drahomíra, si doma? Prišiel som. Z obývačky sa ozvalo ospalo: Aha, ty si to. Pozerala som televízor, až som zaspala. Večera je? Večera? No jasné, poďme sa pozrieť, pohodila.
Dávid sa pripravoval na svoju plánovanú drádu, keď mu Drahomíra s úsmevom podala tanier plný studenej pohánkovej kaše. Sadni si. No, ak to nezješ, môžeš si za to sám. Odo mňa už nič viac nedostaneš alebo ak, tak len v sprievode niekoho iného. A ešte, Dávid, zabudla som ti spomenúť, že viem, že si sa najedol v reštaurácii. Viem si predstaviť, aké bolestivé bude teraz zjesť túto kašu po takom obede.
Zostal zarazený. Chcel sa ohradiť, no predbehla ho slovami: Možno sa teraz čuduješ, prečo som na teba tvrdá a priama. Zapamätaj si, vždy to bude takto, keď mi nebudeš odpovedať na otázky. A teraz zjedz to, celé. Čím skôr začneš, tým skôr skončíš!
Pripomenula si reči priateľov: Muž sa nerodí dobrý a vľúdny, dobrým z neho urobí až pevná ruka ženy.
A mala pravdu. Dávid zjedol pohánkovú kašu do posledného sústa a hoci to nebolo príjemné, v kútiku duše si pomyslel: Našiel som ju. Celý svoj život som na ňu čakal.Od toho večera už Dávid nevstúpil do bytu s prísnou tvárou veliteľa. Keď sa pokúsil skúšať Drahomíru, odpovedala mu s tou istou priamočiarou istotou, akú roky on sám vyžadoval od iných. Každý ďalší deň v ňom ticho klíčilo niečo nové najprv odpor, potom prekvapenie, a napokon zvláštny pokoj. Drahomíra vyvesila uteráky podľa vlastného vkusu a občas nechala na stole rozhádzané noviny. Keď sa Dávid ozval, iba sa pousmiala. Začal sa usmievať aj on. Nie z povinnosti, ale z úľavy.
Učia nás, že muž musí byť hlavou rodiny, no Dávid zistil, že žena je hrdlom, ktoré hlavou pohýbe, keď najviac treba. Po rokoch sebestačnosti našiel v tejto žene partnera, s ktorým sa nebál spravodlivého duelu pre láskavý poriadok aj malý chaos, ktoré spolu nosili domov.
A tak tam jeden večer sedeli, každý s hrnčekom kakaa, nohy prepletené pod stolom a v televízii bežal film, ktorý obaja nemali radi. Drahomíra si oprela hlavu o Dávidovo rameno a ticho šepla: Vieš, Dávid, po takých, ako sme my, ostane v byte láska. A fakt suché uteráky. Dávid sa zasmial a nežne jej stisol ruku. Prvýkrát v živote mu bolo jedno, či je všetko podľa jeho predstáv. A práve vtedy, na tom starom gauči, v tom obyčajnom byte uprostred obyčajnej Bratislavy, Dávid pochopil, že konečne nie je sám.
