— Fero! Ty darebák, čertisko! Okamžite poď sem!
Babka Anča zvykla zmetať črepiny z rozbitej šálky a ďalej hrešiť Fera, aj keď už vopred vedela, že sa jej do zajtrajšieho rána na oči neukáže. Kedysi, keď bol Ferko ešte mladý a nerozumný, pribiehal na babčkine kriky. No po tom, čo ho párkrát zmyla handrou a metlou po zadku, zmúdrel. Teraz podľa intenzity hlasu a sily decibelov neomylne určoval mieru nebezpečenstva. Kedy sa môže ukázať večer, a kedy až o dva-tri dni.
Tento raz pri naháňaní myši nešťastne zhodil zo stola zabudnutú šálku. Minulý zase rozsypal vrecko s krúpami a predtým sa stalo ešte mnoho drobných nedorozumení. A všetko kvôli myšiam. No babka Anča z neznámych dôvodov ďalej hrešila Fera, hoci v podstate na tom nemal veľkú vinu. Len si robil svoju prácu a svedomito odovzdával správy, keď babke na vankúš prinášal zadusené myši, krtkov a potkanov.
Ráno, keď sa zobudila a videla ďalšiu “správu”, babka Anča sa prežehnala a začala starú pesničku:
— Fero! Darebák! Načo mi to zas nosíš do postele? Vyženiem ťa, čertisko!
A keď videla rozbitú šálku, rozohnila sa ešte viac. No spravodlivo treba povedať, že pred ľuďmi svojho kocúra chválila. Vraj výborný lovec myší, čistotný a láskavý. Ferko sa snažil nesklamať a chránil babkinu malú úrodu so všetkou usilovnosťou. Inak by myši v pivnici načisto zničili všetky zemiaky a mrkvu. A nepohrdli by ani krúpami.
Rozbitý riad a ďalšie nepokoje Ferko filozoficky pripisoval k sprievodným nevyhnutným stratám.
Toho večera babka Anča naliala do mištičky mlieko a dlho volala kocúra, ale ten sa niekam stratil a absolútne odmietal objaviť:
— Mačkine, mačkine, Fero, ty darebák. Kam si zmizol? Mlieko skysne. No a čert s tebou…
Babka sa rozhodla upražiť si na večeru zemiaky. Otvorila veko pivnice a sťažka sa začala spúšťať po schodoch. Zohnutá do trojitého klbka a slepo mžmurkajúc sa dostala k oddeleniu so zemiakmi. Keď si oči zvykli na prítmie, babka Anča uvidela Fera.
Napäto dýchal. Pravá predná labka bola opuchnutá, dvakrát väčšia než ľavá. Vedľa na zemiakoch ležala veľká mŕtva zmija.
„Pane Bože!“ zhíkla babka Anča, živo si predstavujúc, ako sa jej do ruky zahryznú jedovaté zuby. Už len od tejto predstavy jej vyskočil tlak a srdce začalo biť nepravidelne. „Ferko, môj záchranca. Čo to chceš umierať? Idem hneď, hneď. Vydrž. Ach, darebák, aké máš smolu. Ako by som si bez teba poradila?“
Chytila kocúra a s ním sa vyškriabala z pivnice, vzala kabelku s peňaženkou a priamo v papučiach bežala k susedovi.
— Paľo! Paľo! Pomôž! Veď ma rýchlo do centra!
— Čo sa stalo, babka Anča? Čo za rýchlosť, večer pred zrakom?
— Na veterinu musím ísť. Fera uštipla zmija. Vezmi ma, prosím, vyrovnám sa s tebou potom za benzín aj za starosti.
— Dobre, babka Anča. Povediem žene a ideme.
Pri veterinárnej klinike babka Anča vystúpila z auta. Stále bedákajúc a nariekajúc, vybrala kocúra, ktorý ťažko dýchal, ako handra, a rýchlo predrkotal do recepcie.
— Dcérka, — obrátila sa na službukonajúcu. — Pomôž, prosím ťa. Zachráňte Ferka, lebo okrem neho nikoho nemám.
Prchavý pohľad na nešťastného kocúra stačil na pevnú diagnózu.
— Zmija? Kedy bol uhryzený?
— Dnes. Ale presne neviem. Našla som ho v pivnici a hneď k vám.
— Rýchlo na infúziu.
Fera odniesli.
Asi po dvadsiatich minútach sa lekárka vrátila na prijímaciu a oslovila babku Anču:
— Poďme vypísať dokumenty. Vy ste teda majiteľka? Ako sa voláte?
— Anna Nováková.
— Ako sa volá kocúr? Koľko má rokov?
— Fero, šesť. Zachráňte ho, prosím vás. S Ferom sa rozprávam, pozerám s ním filmy a v zime je s ním teplejšie. A kde by som ešte našla takého lovca myší? Aj od zmije ma zachránil.
Babka Anča sa rozplakala.
— Upokojte sa. Urobíme všetko, čo môžeme. Budete ho musieť nechať u nás na noc v nemocnici. Zajtra prídite, uvidíme: čo a ako.
— Dcérka, povedz, ale je to drahé?
— Nebojte sa. Zaplatíte len za lieky. Som si istá, že bude v poriadku. Kocúr je silák! Prežije to.
— Ako vás, že sa to volá?
— Veronika Konrádová.
— Nech vám dá Boh zdravie, Veronika.
V aute sa babka Anča opýtala Paľa:
— Paľo, môžeš ma zajtra ráno odviezť sem?
— Babka Anča, ráno o siedmej idem do práce…
— A ja pôjdem s tebou.
— Ale nemocnica je od deviatej.
— Nič to, počkám.
— No dobre. Zajtra prídem.
Nasledujúci deň sa Veronika Konrádová pri ceste do práce pozrela na lavičku pri klinike a uvidela včerajšiu pacientku. Stará babka s nádejou vstala a šla jej oproti:
— Ako sa darí môjmu darebákovi?
— Teraz sa pozrieme.
Po polhodine babka Anča, držiac kocúra, kráčala k autobusovej zastávke, hladkala po hlave Fera a pritom hovorila:
— Vidíš, Fero, Veronika vravela, že za tri dni budeš ako nový. Kúpim ti smotanu. Nie z obchodu, ale domácu, a klobásu. Zaslúžiš si to. Len ži dlho, ty darebák jeden!
