Maco! Ty potvora, potkan jedna! Okamžite sem príď!!!
Babka Anička zvyknutá zametala z podlahy rozbitú šálku a ďalej karhala Maca, vopred vedomá, že sa jej do rána neukáže. Kedysi, keď bol Maťo ešte mladý a hlúpy, pribehával na babkine výkriky. Ale po tom, čo dostal párkrát handrou a metlou po zadku, stal sa múdrejším. A teraz podľa intonácie a decibelov neomylne určoval stupeň nebezpečenstva. Kedy sa možno objaviť večer a kedy až za dva–tri dni.
Tentoraz v honbe za myšou omylom zrazil zo stola zabudnutú šálku. Minule rozsypal balík s krupicou, a predtým bolo ešte mnoho drobných nedorozumení. Všetko kvôli otravním myšiam. Babka Anička však pokračovala v nadávaní Macovi, hoci v skutočnosti za to ani nemohol. Len robil svoju prácu a svedomito sa zodpovedal, prinášajúc babke na vankúš uškrtené myši, krtov a potkany.
Ráno, keď sa zobudila a uvidela ďalšiu „správu“, babka Anička sa delikátne prežehnala a začala starú známe spievať:
— Maco! Potvora! Načo mi to zase do postele nosíš? Vyhodím ťa, potvora!
A keď videla rozbitú šálku, rozčúlila sa ešte viac. Ale treba povedať, že pred ľuďmi svoju mačku neustále chválila. Že je vynikajúci myšiak, čistotný a prítulný. Maťo sa snažil nesklamať a ochraňoval babkine skromné úrody so všetkým úsilím. Inak by myši v pivnici dočista zničili všetky zemiaky a mrkvu. A zomleli by aj krupicu.
A rozbitý riad a iné nepríjemnosti Maťo filozoficky pripisoval k nevyhnutným stratám.
Večer babka Anička naliala do taniera mlieko a dlho volala mačku, ale ten sa niekde stratil a rozhodne odmietal objaviť sa:
— Cic-cic-cic, Maco, potvora. Kam si sa podel? Mlieko sa skysne. No, a čert ťa vezmi…
Babka sa rozhodla usmažiť si na večeru zemiaky. Otvorila poklop do pivnice a stonajúco začala zostupovať dole po schodoch. Sklonila sa v predklone a škuľajúc, sa dostala k oddeleniu so zemiakmi. Keď si oči zvykli na šerosvit, babka Anička uvidela Maca.
Ten namáhavo dýchal. Pravá predná labka mu opuchla, nazväčšila sa na dvojnásobok ľavej. A vedľa na zemiakoch ležala veľká mŕtva vretenica.
„Pane Bože! — vzdychla babka Anička, jasne si predstavila, ako jej do ruky vniknú jedovaté zuby. Len z tejto predstavy jej okamžite stúpol tlak a srdce začalo biť nepravidelne. — Maťko, môj záchranca. Chceš umrieť? Hneď som tu. Vydrž. Ach, potvora, aké to nešťastie. Ako sa zaobídem bez teba?“.
Zdvihla mačku, babka Anička vystúpila z pivnice, chytila tašku s peňaženkou a rovno v papučiach utekala k susedovi.
— Paľko! Paľko! Pomôž! Okamžite ma zavez do okresného mesta.
— Čo sa stalo, babka Anička? Čože tak ponáhľaš, keď sa stmieva?
— Musím k veterinárovi. Maca uhryzol vreteník. Odveď, prisám vám, zaplatím ti za benzín a za starosti.
— Dobre, babka Anička. Poviem žene a ideme.
Pred veterinárnou klinikou sa babka Anička dostala von z auta. Každú chvíľu vzdychajúc a nariekajúc, vytiahla kocúra, ktorý namáhavo dýchal ako handrička, a svižne kráčala do čakárne.
— Sestrička, — obrátila sa k službe konajúcej sestričke. — Pomôžte, prosím. Zachráňte Maca, veď okrem neho nemám nikoho.
Pohľad na nešťastného kocúra stačil na to, aby okamžite stanovila diagnózu.
— Had? Kedy bol uštipnutý?
— Dnes. Ale presne neviem. Našla som ho v pivnici a hneď k vám.
— Hneď ho napojíme na infúziu.
Maca odniesli.
Približne po dvadsiatich minútach sa lekárka vrátila do čakárne a obrátila sa k babke Aničke:
— Vyplňme dokumenty. Vy ste majiteľka? Ako sa voláte?
— Anna Horváthová.
— Dobre, ako sa volá kocúr? Koľko má rokov?
— Maco, má asi šesť. Prosím, zachráňte ho. S Maťom sa porozprávam, pozriem si s ním film a aj v zime si s ním zahrejem. Kde ešte nájdem takého myšiara? A teraz ma ešte aj od hada zachránil.
Babka Anička sa rozplakala.
— Upokojte sa. Urobíme všetko v našich silách. Budete ho musieť nechať u nás na noc. Zajtra príďte a všetko bude jasnejšie.
— Koľko to bude stáť, dievča? — spýtala sa so strachom.
— Neobávajte sa. Zaplatíte iba za lieky. Som si istá, že všetko bude v poriadku. Váš kocúr je silný! Vydrží to.
— Ako sa voláš? — spýtala sa s úľavou.
— Veronika.
— Boh vám žehnaj, Veronika.
V aute sa babka Anička opýtala Paľa:
— Paľo, mohol by si ma zajtra ráno odviesť späť?
— Babka Anička, zajtra o siedmej idem do práce…
— Vezmem ťa.
— Ale nemocnica má od deviatej otvorené.
— Nevadí, počkám.
— Dobre. Zajtra prídem.
Nasledujúci deň, keď išla do práce, Veronika videla, ako sedí na lavičke pred klinikou včerajšia klientka. Stará babka sa s nádejou postavila, keď ju videla prichádzať:
— Ako je môj kocúrik?
— Poďme sa pozrieť.
Po polhodine babka Anička, držiac kocúra pri srdci, šla k autobusovej zastávke, hladkala mu hlavu a hovorila:
— Veronika povedala, že za tri dni budeš ako nový. Kúpim ti smotanu. Nie z obchodu, ale domácu, a klobásu. Zaslúžiš si to. Ty len ži dlho, ty môj milovaný potvora!
