Vieš, hanba nejaká, všade už majú pohrabané záhrady a u nás to vyzerá ako päsť na oko. Sami by sme to aj nejako zvládli. Ale mňa kĺby berú, artóza už nepúšťa, a matku kríže sekli.
Maťo, kvôli tomu som vlastne došiel šúchal v rukách baretku oco neviete nám s mamou pomôcť vykopať zemiaky? Hanba, už všade čisto, len my zaostávame. Sami by sme to zvládli, lenže mne sa ruky trasú a mama ledva chodí, lebo kríže.
Maťo si priťahuje gumáky a zamrmle:
Tak kde toľko zemiakov sadíte? Hladní predsa nie ste. Dnes to, oco, nejde, musím k vybaviť veci na okres.
Otec už mal na jazyku ostrejšie slovo, no len mávol rukou a vyšiel von. Chytil vidly a krívajúc zamieril do záhrady.
Viera, čo si opásala boľačkavý chrbát perovou šatkou, ponáhľala sa za ním.
Čo, Miňo, prídu deti?
On zahundral:
Hej, čakaj! Zober vedro a zbieraj zemiaky. Päť detí vychovali, a nemajú čas rodičom pomôcť. Hýb sa, stará, aspoň do večera niečo zvládneme.
Medzitým Maťova žena Katka mu už vyčítala:
No čo ste za sortu? Všetko len pre seba, rodičom pomôcť nemožno. Hanba! Keby moji ešte žili, letela by som im pomáhať, ani by som nerozmýšľala povzdychla si.
Maťo si ju pritiahol do objatia:
Pravdu máš, nie je to pekné. Bývame blízko a predsa sa málo stretávame. Počúvaj, spravme to tak: ja vezmem voľno z práce, a ty obvolaj ostatných.
Katka si zasadla k telefonu a otvorila zápisník.
Akože nie môžete? Robota? Každý ju má, viem. Vezmite si voľno. Hanbíte sa? Naši starí sa tu trhajú a vám sa nechce ani pohovať. Deti? Vezmite ich so sebou, lepšie budú vonku ako na tablete v obývačke! Čakáme na vás.
Či už presviedčaním, či pohrozila, Katka nakoniec všetkých zmobilizovala.
Dedo Miňo teda zatiaľ oddychoval.
No, Vera, asi do prvého snehu budeme tie zemiaky kopať. Načo sme toľko sadili? Ty stále, že čo ak deťom nebude stačiť. A kde sú tie deti? Ani prstom nepohnú. Pamätáš, keď sme boli všetci, doobeda už bolo hotovo. No, boli to iné časy…
Viera zbystrila sluch:
Počuj, Miňo, akoby niekto prichádzal. Choď pozrieť.
Miňo sa ledva postavil a šiel k bráne. Zrazu sa dvory rozliehal smiech a húkanie. Viera, opierajúc sa o chrbát, šla za tým hlukom.
Bože môj! Toľko ľudí. Aj deti aj vnúčence prišli. Radosť jedna.
No, oco, povedz kde máš lopaty, vidly, bedne? velil Maťo.
Otec na pol slzy zahundral:
Tam, kde vždy. Už si zabudol?
A začalo sa. Jeden kope, druhý zbiera, ďalší nosí zemiaky pod prístrešok. Vieru poslali dnu oddýchnuť.
Nevesta vyhrnuli rukávy, aby všetkých nasýtili. Ale Vera neobsedí.
Tu poradí, tam ukáže, veď bez jej oka by to ani nešlo.
A v záhrade veselo.
Spomeň si, Maťo, keď si mi v detstve tresol zemiakom do čela? Tak tu máš späť! chechtá sa Štefan.
Dedo žartom brble:
Čo to, hry sa vám ešte chcú? Sami už na päťdesiatke, ale hráte sa ako sopliaci.
Hurá! Zemiaky vykopané, vňať na kope, úroda pod prístreškom. Je čas sa najesť.
Prestrie sa veľký stôl na dvore. Veselo je, spomínajú na detstvo.
Viera len občas slzu utrie. Sú to dobré deti. Okoloidúci susedia zdravia, pochvália. Aj jeden-dvaja tíško povzdychnú za svojimi, že neprídu.
Katka potichu šepne Maťovi:
A čo si povedal v práci?
On ju pohladil po pleciach:
Povedal som, že rodičia potrebujú pomôcť. Pustili ma hneď, vraj rodičom pomáhať je tá najsvätejšia vec.
Pri všetkých tých denných povinnostiach nezabúdaj na svojich rodičov. Niekedy sa hanbia požiadať o pomoc, ale sú vždy šťastní, keď môžu byť v spoločnosti svojich detí.
