**Hanba v minibuse**
Alžbeta Hrušková sa ponáhľala k zastávke, pritláčajúc si k hrďu malú kabelku. Dážď práve prestal a asfalt sa leskol vlhkými škvrnami pod zamračeným októbrovým nebom. V kabelke mala dvadsať eur – všetko, čo dokázala našetriť na lieky pre manžela. Ján Jurkovič sa opäť sťažoval na bolesti v chrbte a lekár predpísal také drahé tabletky, že ani z dôchodku by na polovicu balenia nestačilo.
Minibus pristál pri zastávke so škrípnutím brzd. Alžbeta Hrušková vyšla po schodoch a podala vodičovi päťeurovú bankovku.
„Šesť eur,“ zabručal, bez toho aby sa na ňu pozrel.
„Akože šesť? Včera to bolo päť!“ zamyslela sa žena.
„Dnes je šesť. Ceny stúpli,“ netrpezlivo poklepal vodič prstami po volante.
Alžbeta zaváhala. Šesť eur – to znamená, že na lieky jej zostane ešte menej. Možno by išla pešo? Ale do lekárne sú tri kilometre a doma čaká Ján, trpí…
„Teta, mohli by ste už prejsť?“ ozval sa hlas zo stredu autobusu. „Ľudia čakajú.“
Alžbetine líca zčervenali. Sadla si do kabelky, vytiahla ďalšiu päťku a pridala eurík.
„Vďaka,“ zamrmlal vodič, stále bez pohľadu.
Prešla do autobusu a rozhliadla sa. Voľné miesta neboli. Mladý chlapec so slúchadlami sedel zahĺbený do telefónu. Vedľa neho dievča písalo správu, tiež bez pohľadu. V strede žena s batoľatom na rukách ho kolísela a ticho spievala. Dieťa fňukalo a matka vyzerala vyčerpane.
„Posaďte sa,“ povedala žena s dieťaťom, prikyvujúc na svoje miesto. „Aj tak musím stáť, on mi nedá.“
„Ale nie, ďakujem, postojím si,“ zakrútila hlavou Alžbeta.
„No už si sadnite,“ trvala na svojom matka. „Vidím, že ste unavená.“
Alžbeta s vďakou klesla na sedadlo. Dieťa sa na ňu pozrelo veľkými zvedavými očami a zrazu sa usmialo.
„Aké je rozkošné,“ rozplývala sa Alžbeta. „Koľko má mesiacov?“
„Osem. Rastú mu zúbky, preto je taký neposeda,“ unavene odpovedala matka. „Ideme k lekárovi, možno niečo predpíše.“
„Aj ja idem do lekárne. Manžel má problémy s chrbticou.“
„Chápem. Moja svokra tiež trpí, má artritídu.“
Minibus zabrzdil na ďalšej zastávke. Vošla staršia pani s palicou, pomaly a opatrne stúpajúc po schodoch. Vodič netrpezlivo pozerával do spätného zrkadla.
„Rýchlejšie, babka, čas sú peniaze!“
Žena s palicou bezmocne obzerala autobus. Všetky miesta boli obsadené. Chlapec so slúchadlami ani nezdvihol hlavu, stále zúfalý do obrazovky.
„Mladý muž,“ oslovila ho Alžbeta, „nechceli by ste uvoľniť miesto?“
Chlapec neochotne vytiahol jedno slúchadlo.
„Čože?“
„Pani by sa hodilo sadnúť,“ opakovala Alžbeta, prikyvujúc na staršiu ženu.
„Aha, jasné…“ zdvihol sa, oči stále prilepené k telefónu.
Stará pani s vďakou prikývla a opatrne sa posadila.
„Ďakujem, milá,“ povedala Alžbete. „Ešte stále existujú dobrí ľudia.“
Alžbeta sa zaľahka zahanbila. Aj ona si všimla starú pani až neskoro, keď sa rozprávala s mladou mamou.
Minibus prudko zabrzdil na semafore. Všetci cestujúci sa zhupili dopredu. Dieťa zaplakalo.
„Opatrne!“ nahnevala sa matka. „Sú tu deti!“
„Cesty také sú, čo už robiť,“ odsekol vodič. „Ak sa vám to nepáči, zavolajte si taxík.“
„Na taxík nemáme všetci peniaze,“ tiško dodala stará pani. „Ja musím k lekárovi, pešo by som nevyšla.“
„Všetci šetríme,“ pritakala Alžbeta. „Ceny rastú, dôchodky nie.“
„Presne tak,“ prikyvla mladá matka. „Som na materskej, manžel pracuje sám. Každé euro pozeráme.“
V autobuse sa rozprestrela atmosféra porozumenia. Ľudia sa na seba pozerali, ticho prikyvovali. Každý vedel, že aj ostatní sú v úzkych, že aj oni musia šetriť na každej maličkosti.
„Pamätám si, kedysi v autobusoch boli sprievodcovia,“ vzdychla si stará pani. „Všetko slušne, lístok dali, presnú
