Hanba Všetci už majú zemiaky vybraté, len náš záhon svieti ako škvrna na oku. Sami by sme to spravili, ale mňa trápi artritída a mama má skrútený chrbát.
Miško, prečo som prišiel otec si nervózne prehadzoval baretku v rukách nepomohol by si nám s mamou povyberať zemiaky? Hanba, že všetci už majú hotovo a náš záhon je ešte celý. Sami by sme to zvládli, keby ma ten kĺb tak netrápil a mama by mohla stáť.
Miško si obúval gumáky a zamrmlal:
Ale prečo ste toľko sadili? Hladom neumierate. Dnes som nemôžem, otec, musím ísť do okresu.
Otec chcel niečo prísnejšie povedať, ale len mávol rukou a vyšiel von.
Na dvore schmatol vidly a s boľavými kolenami sa skrýval na pole.
Antónia, čo už mala cez kríže prehodený vlnený šál, pospíchala za ním.
Čo myslíš, Jozef, prídu deti?
Odsekol:
Hej, čakaj Ber vedro a zbieraj. Päť detí sme vychovali, a nemajú čas rodičom pomôcť. Pohni sa, stará moja. Aspoň kúsok do večera urobené bude.
Medzitým Irenka, Mišova žena, vyčítala mu v kuchyni:
Prepáč, ale čo ste to za rodina? Všetko zvlášť, sami, rodičom ani troška nepomôžiť To je teda hanba. Keby moji boli nažive, letím ako na krídlach.
Mišo ju objal okolo pliec:
Skutočne, neni to pekné. Bývame tu blízko a skoro sa nestretávame. Dobre. Zoberiem si v práci voľno. Ty ovoláš ostatných a dohodneme sa.
Irenka sadla za telefón, otvorila zápisník.
Nemôžete? Práca? Tú máme všetci! Dovolenku si vezmite. Hanba je, že starí sa nadriapu a vám je zaťažko pohnúť zadkom. Nemáte kde deti dať? Zoberte so sebou, na dedine sú vonku, nie za tabletom na pohovke. Čakáme vás!
Raz nahováraním, raz aj s trochou pohrozenia, presvedčila všetkých.
O chvíľu už starý Jozef sedel na okraji záhona, oddychoval.
No tak, Antónia, asi tie zemiaky budeme vyberať do snehu. Načo ste toho toľko sadili? Ty stále len čo ak deťom nebude stačiť. Ale kdeže sú tvoje deti? Prstom nepohnú. Pamätáš, kedysi? Celá rodina, a na obed už bolo hotovo. Ach, časy…
Antónia zastala, započúvala sa.
Jozef, počuješ? Akoby niekto prišiel autom. Choď sa pozrieť.
Starý vyšiel ku bránke a hneď veselý krik, smiech. Antónia si chytila chrbát a prikrivkala za ním.
Ježiši, koľko nás je! Deti, vnúčatá aká radosť!
No, tato, ukáž kde sú lopaty, vedrá, vidly? velil Mišo.
Otec potláčal slzy, trošku podráždene zvolal:
Všetko máš, kde vždy!
Začalo to. Niekto kopal, iní zbierali, ďalej sa zemiaky nosili pod prístrešok na sušenie. Antóniu poslali oddýchnuť do domu.
Nevesty si vyhrnuli rukávy, chystali jedlo pre všetkých. Ale Antónii sa ležať nedalo. Tu poradila, tam vošla. Bez gazdinej rady by to nebolo ono.
A na záhone bola veselosť.
Pamätáš, Mišo, keď si mi ako decku trafil zemiakom čelo? Tak drž odpoveď! smial sa Serhij.
Dedko sa pohoršene uškrnul:
Do akých ste hier zase Sami už máte roky, a hráte sa jak chalani!
Hurá zemiaky sú vonku, vňať uprataná, všetko pod strechou. Čas sa najesť.
Veľký stôl v dvore, veselá nálada, spomínali na detstvo.
Antónia si sem-tam utrie slzu. Dobrí sú tie deti. Okoloidúci susedia zdravia, chvália. Niektorí ich len ticho závidia a spomínajú na vlastných, ktorí dlho neprídu.
Irenka sa potichu pýtala Miša:
A čo si povedal v práci?
Objal ju okolo ramien:
Poviem pravdu že rodičia potrebujú pomoc. Okamžite ma pustili vraj to je svätá vec, pomáhať rodičom.
Medzi každodennou robotou nezabúdajme na svojich rodičov. Niekedy sa hanbia poprosiť či naliehať, ale vždy ich poteší, keď sme spolu.
