Vraj čas zahojí všetky rany. Dnes som opäť vytierala prach z fotky v rámčeku – mladá som tam, úsmevavá, v bielom plášti, vedľa kolegov. Plná nádejí. Kedysi som verila, že celý život je predo mnou, že budem skvelou lekářkou, budem pomáhať ľuďom, všetci budú vďační.
„Mami, zase sa utápaš v minulosti?“ Zahrmela otázkou dcéra Ema z chodby. „Daj už tie fotky preč, prečo sa trápiš?“
„To nie sú tvoje veci, Emka,“ zamrmlala som, ale ruky sa mi roztrasli. „Cho radšej umyť riad.“
Ema vošla do obývačky, prisedla na pohovku. „Mami, už kedy? Tá udalosť je stará, no teba neprestáva hlodať. Nikto už si to nepamätá, len ty.“
„Nepamätajú?“ Zasmiala som sa trpko. „Ty Zuzana Jánošíková pamätá. Včera som ju stretla v obchode, ani hlavu neotočila. Robí, že ma nevidí.“
„Možno len nepostrehla! Alebo zabudla okuliare. Mami, prosím ťa, dosť už toho sebemrskáčenia!“
Postavila som rámček naspäť a otočila sa k oknu. Za sklom štedril drobný dážď, rovnako neutíšiteľný ako moja nálada. Kedysi som dážde priam rada hovorievala, že obmýva všetko zlé.
Všetko sa začalo pred tridsiatimi rokmi. Vtedy som ako obvodná lekářka pracovala v trenčianskej ambulancii. Mladá, plná energie, snažila som sa pomôcť každému pacientovi. Robila som dvanásťhodinové smeny. Kolegovia ma rešpektovali, pacienti ma mali radi, primárka ma dávala za príklad.
Ten deň prišla na kontrolu pani Milena Kováčová, staršia žena s častými problémami so srdcom. Zvykla som si na jej návštevy, vedela som, že babka žije sama, deti nemá a lekár je pre ňu jediným únikom.
„Doktorka, zlatá,“ vyrozprávala sa pani Kováčová, kým sa posádzala, „srdce že ma úplne rozbolelo. Celú noc som nespala, myslela som, že zdochýnem.“
„Počujeme,“ prilepila som stetoskop na jej hruď. Srdce tlklo rovnomerne, žiadne odchýlky som nepočula. „Milena, všetko je v poriadku. Možno ste sa len niečoho naježila?“
„Veď čo hovoríte! Bolí, akoby mi doň vraziť nožom!“ Schmatla sa za hruď. „Mohli by ste mi dať nejakú injekciu? Alebo ma poslať do nemocnice? Strašne sa bojím zostať sama doma!“
Za oknom ordinácie sa už zhromažďoval zástup pacientov na nasledujúci deň, čas sa rozplýval ako sneh na slnku a doma čakal synček s horúčkou. Vyčerpane som si preťahovala spánky. „Milena, vyšetrila som vás dôkladne. Srdce pracuje normálne, tlak je v pohode. Dajte si valeriánske kvapky a poriadne sa vyspite. Ak sa bude horšiť, volajte záchranku.“
„Ale doktorka…“
„Prepáčte, čaká ešte kopec pacientov. Zbohom.“
Staruška sa pomaly zdvihla zo stoličky, nádejne sa na mňa pozrela, ale ja už volala ďalšieho pacienta. Milena vzdychla a sťahovala sa ku dverám.
Potom som na tú návštevu zabudla. Doma som sa motala okolo choreho syna, muž meškal v práci, všetkých povinností nad hlavu. Nasledujúci deň opäť ordinácia, pacienti, papierovačky, hemženie.
Skoro ráno zazvonil telefón zo záchranky. „Zuzana Martáková? Včera vás navštívila Milena Kováčová. Mali sme k nej výjazd, rozsiahly infarkt. Nedojazdili sme…“
Telefón mi vypadol z rúk. Izba sa so mnou začala točiť. Nemohlo to byť. Včera malo všetko kopu. Srdce tlklo rovnomerne…
„Mami, čo sa stalo?“ vydesene sa vähnala malá Ema hrajúc si s bábikami.
„Nič, zlatko, nič,“ zadrmolala som, no slzy už kanuli po líciach.
V práci sa správa o udalosti rozchýrila rýchlosťou svetla. Na malom meste noviny roznosí vietor. Primári ma zavolala do kancelárie. „Čo sa to stalo s Kováčovou?“
„Magdaléna, vyšetrila som ju, všetko bolo v norme! Srdce bíjalo rovnomerne
Mária Vargová stála pri okne, pozerala jemné kvapky, ktoré stekali po skle, a s ťažkým srdcom si uvedomila, že vina, ako návštevnica, ktorá sa neplánuje odsťahovať, v jej duši navždy zostane.
