Už päť rokov po sebe pracujem v zahraničí. Najprv som jazdil kamiónom v Rakúsku, potom som robil opravy v Českej republike. Šiel som tam pre peniaze, aby som mojej manželke Ľubomíre a našim dvom synom Peterovi a Michalovi zabezpečil lepšiu budúcnosť. Všetci sme vedeli, že na Slovensku ťažko niečo dosiahneme.
Moja manželka mi pravidelne posielala balíčky s potravinami nejaké konzervy, múku, olej, sladkosti. Na moju bankovú kartu prevádzala peniaze, aby som ich mohol dať do úspor s úrokom. Vďaka tomu sme v priebehu rokov nazbierali dosť eur, aby sme Peterovi kúpili byt.
Zdalo sa, že u nás všetko ide dobre. No pred niekoľkými mesiacmi som si všimol, že v tele mojej ženy niečo nie je v poriadku. Prvé myšlienky šli k menopauze, ale symptómy boli iné: rýchle priberanie, neustála ospalosť, časté jedlá a výkyvy nálady. Internet tvrdil, že môže byť tehotná. V 45 rokoch som to bral s rezervou, ale test nám ukázal dve jasné červené čiary.
Ľubomíra nechcela o tehotenstve povedať synom ani ich manželkám. Prečo by ma rodina zosmeškla? myslela si. Keď nastala zima, obliekla si veľký kabát a pod ňou zakryl bruško, aby nikto nevidel zväčšený obvod.
Nechcela dieťa narodiť. Mám už 45, nie som už mladá. Mám synov a vnúčatá, ktoré chcem mať pri sebe, a nie meniť sa s plienkami, hovorila si. Finančne sme nemali prostriedky na tretiu dcéru, a ja som sa chcel vrátiť do zahraničia, aby som zabezpečil ďalší príjem.
Lekári varovali, že termín je už neskoro a operácia by bola riskantná. Snažila sa presvedčiť seba, že všetko bude v poriadku, možno ma poteší, že budeme mať ďalšie dieťa. Zavolala mi cez Skype, ale zapla len mikrofón, kameru vypnula.
Ahoj, Viktore
Ja nie som Viktor, som Ľubomíra.
Ľubomíra? Kto ste vy?
Počkaj, kto ste vy? Som žena Viktora. Chcete niečo? Manžela nemá, je v práci a oneskoril sa.
Zavolala a ja som hneď položil slúchadlo a začal plačúť. Všetko to vyzeralo, akoby ma niekto podvádzal chcel som hneď požiadať o rozvod, vyhodiť všetky jej veci a už nikdy ju nevidieť.
V hlave mi však zostala nádej, že sa vráti, keď zistí o dieťati. Vedel som, že v februári má prísť domov, keďže syni majú narodeniny a dostali voľno. Dokonca som sníval, že trojica kráčame v parku a že držím ruku našej dcéry Viera, zatiaľ čo ona drží druhú.
Presne 14. februára, na Deň svätých Valentína, som dorazil. Pripravil som romantickú večeru, rozložil sviečky a pustil hudbu chcel som pokojnú atmosféru.
Viktor, mám pre teba prekvapenie. Som tehotná. Povedali, že bude dievča.
Ty si nejaká čiradla! zakričal som. Červené sa mi rozžiarilo tváre, prevrhol som taniere na zem a búšal päsťami po stole:
Tak kým ja tam dřiam ako kozel, ty skáčeš po cudzoch muži? A teraz mi chceš poväzovať na krk toho chlapíka?
Viktor, všetko ti vysvetlím
Odstúp, nechcem ťa vidieť! šľahol som ju tak, že padla a bruškom sa oprela o ostrý okraj stola.
Odišiel som, zobral si tašku a hlasno zatvoril dvere. Cítil som, ako sa mi v hlave zmenila perspektíva, a všimol som si červené škvrny na podlahe. Bolesť v bruchu ma triasla, tak som len sotva našiel telefón a zavolal záchranku. V tom momente som cítil, že dieťa sa čoskoro narodí.
Keď prišli lekári, už som držal v náručí našu dcéru Viera. Ležala pokojne, neplačala, hlboko spala.
No tak, mami, ideme s nami? spýtal sa jeden z nich.
Nie. Vezmite dieťa, nepotrebujem ho.
Ako to?
Takto. Vezmite ho, hovorím! Toto dieťa mi zničilo rodinu! Možno niekto iný ho bude milovať, ale ja nie. Brať ho domov!
Bez váhania som odovzdal Viera do rúk lekára. Vyzeralo to, že pôrod prebehol v pohode, žiadne roztrhnutia, žena sa zotavila. Keď záchranka odišla, upratal som doma, šiel pod sprchu a šiel spať.
Deti nič nevedia, že som Viera odovzdal. Každý deň chodím do kostola a modlím sa, aby sa moja dcéra vyvinula zdravá a našla si svojich ľudí. Viem, že sama si to nezvládnem. Nechcem znova pociťovať všetky ťažkosti materstva. Chcem len jedno aby sa Viktor vrátil domov. No on sa opäť odbral do Rakúska a hovorí iba so synmi.
Môžete si myslieť, že som nejaká bláznivá žena, ale ja som vybral muža, nie dieťa. A Bôh bude súdiť.
