Hruštička
Bolo raz jedného otca, čo mal tri dcéry. Dve z nich, krásavice ako z obrázku, až sa všetci v dedine čudovali, a tretia maličká, drobná, s hrbčekom na chrbte. Len oči jej na tvári žiarili, akoby v sebe niesli hviezdne svetlá. Práca na poli jej nešla od ruky, aj doma za staršími sestrami často nestíhala, bolo jej ťažinko.
Staršie sestry Žofka a Božka mali nápadníkov na rozdávanie, mládenci chodili pod okná spievať, v pitvore sa ženíchovia predbiehali, ale na najmladšiu, Hruštičku, nik ani len nepozrel. Tak sa aj sestry dohodli:
Kým Hruštičku nevydáme, ani my pôjdeme!
Čas plynul, no do domu Hruštičky neprišiel ani jeden pytač. Sestry ju vyšperkovali, líčka jej natierali, ale všetko márne. Dievčence z dediny sa už začali poškodoradostne smiať:
Kým budete Hruštičku vydávať, samy zostanete slobodné!
Hruštička také reči počula a bolo jej úzko nie za seba, ale za svoje milé sestry. Raz si povedala:
Nebudem viac na ťarchu druhým! Radšej odídem z domu, nech sestry môžu šťastné byť. Pôjdem do mesta, azda si ma tam niekde na robotu vezmú.
Počkala, kým dom stíchol, vzala si uzlíček a potichu vykĺzla do noci.
Hruštička kráčala celú noc. Mesiac svietil, cesta bola bledá ako mlieko. Ničoho sa nebála. Ale keď prišla k lesu, trochu sa v nej zachvelo čo ak medveď drieme? Zhlboka sa nadýchla, prešla do tieňa stromov a šla chodníčkom ďalej.
Už svitalo, keď Hruštičku premohla únava. Mesto bolo ešte ďaleko. Schúlila sa za lieskový krík, podložila si batôžtek pod hlavu, cez seba si prehodila šatku a zaspala. Či dlho, či krátko spala, zobudilo ju tiché klopanie sekery niekde nablízku. Ledva sa posadila, keď tu šššuch! suchý strom tresol na zem. Hruštička sa zľakla a chcela utekať, no uvidela starčeka. Nízky, no statný, biela brada a v ruke sekera.
Hruštička sa ešte väčšmi vyľakala, ale starký prehovoril:
Neboj sa, dieťa moje, nič zlé ti neurobím.
Kto ste, dedo? spýtala sa Hruštička. Skoro ste ma privalili.
Ja som horár, usmial sa dobrácky. Bývam tu neďaleko, suché stromy rúbem. A ty čo v lese sama, dievča moje?
Tak mu Hruštička vyrozprávala svoju bolesť. Starček si utieral bradu, chvíľu mlčal, potom povedal:
Si dobrá a súcitná duša. Zostaň u mňa, budeš mi vnučka. Ak zmeníš názor, vyprevadím ťa do mesta sám.
Hruštička sa potešila a prijala pozvanie. Odvtedy žila s horárom v malej chalupe na kraji lesa. Starký celý deň po lese chodieval, Hruštička po domácky gazdovala, práce tam bolo tak akurát pre dve ruky.
Horár bol veselý dedo, rozprával príbehy tak, že sa ho človek nemohol nabažiť. Časom začal učiť Hruštičku poznať bylinky, korienky, bobule; kedy ich zbierať, ako sušiť, z čoho liečivé odvary variť. Veľa od neho naučila, nič nezatajil.
Prišiel deň, keď sa starček nachýlil k smrti. Hruštička nad ním plakala, ale on jej hovorí:
Neplač, vnučka moja, všetko má svoj čas. Keď zomriem, pochovaj ma, a choď domov. Naučil som ťa všetkému, čo viem. Ja som životom pomáhal lesu, ty pomáhaj ľuďom.
Starký zomrel, Hruštička ho poriadne pochovala, vyplakala sa a vydala sa späť do svojej dediny.
Keď sa Hruštička vrátila, sestry už boli vydaté za dvoch bratov a bývali v jednej veľkej drevenici. Výskali od radosti, že sa im Hruštička vrátila živá. Dali jej svetlú izbietku, spolu bývali, jednu druhú pomáhali. Čím poli hnojiť, ako uzdraviť každú chorobu, ako burinu vykynožiť všetkému ju starý horár naučil. Na poliach boli vždy bohaté žne, statok zdravý, v dome choroba nevošla. Tak si spokojne žili.
Po čase sa po dedine rozchýrilo, že Hruštička vie poradiť, pomôcť. Pomáhala každému bez váhania. Peniaze neprijímala; kto mohol, dal jej vajíčko, šatku, a najúbohejším nedala zaplatiť nič.
V tej dedine žila aj babka Chvojková, čarodejnica. Ľudia sa jej vyhýbali, jej jednania sa báli. Keď Hruštička začala liečiť, všetci sa k nej chodili radiť, Chvojkovej chalúpku začali obchádzať oblúkom. Rozhnevala sa babka, dumala ako na Hruštičku. Až sa rozhodla.
Prikvitla k nej:
Pozdravujem ťa, Hruška Jurajová, drahá moja!
Vítajte, babička, odpovedala Hruštička vľúdne.
Prišla som po pomoc, dieťa. Bolí ma ruka, nevládzem ani jesť.
Sadnite si, babka, pozriem sa vám na ruku.
Hruštička babičku usadila, chytila jej ruku, hmatala.
Veruže, babka, snáď si tú ruku mýlite. Dajte sem aj druhú!
Táto, milá, táto! vzdychá babka. Veľmi bolí!
Hruštička pokrútila hlavou.
V tejto ruke žiadna bolesť nie je, babka.
Akože nie! kričí babka, Pozri, aké mám prsty pokrivené!
Hruštička sa divila, ale stála si za svojím.
Ako chcete, babka, ale táto ruka nebolí!
Babka zrazu privolila:
No, dobre, veď už je mi lepšie, keď som sa s tebou pozhovárala. Ďakujem, Hruška Jurajová. Zober si odo mňa tento dar zrkadielko. Ty si mladá, môžeš sa v ňom obdivovať.
Ďakujem, babka. Nech sa ti slová len v dobrom vrátia!
Ale na to zrkadielko babka Chvojková pošuškala všelijaké čáry-máry
Čas plynul a Hruštičke začal miznúť hrb. Ľudia žasli: vystrela sa, už ani nekrívala. Pozerala sa do babičkinho zrkadla a tešila sa. Ale babka, čo videla, že jej čary nezabrali, znova prišla k Hruštičke, že ju bolí chrbát a v nohách slabota. Tentoraz už naozaj slabla.
Hruštička jej dala bylinky, poučila ju ako ich pripraviť, a Chvojková jej podstrčila ďalší dar kostený hrebeň.
Dievčenská krása si zaslúži starostlivosť, šibalsky prehodila a odovzdala hrebeň.
Hruštička prijala hrebeň.
Ďakujem, babka, si dobrá. Nech každé dobré slovo k tebe dobré vráti!
Zas prešiel čas, ľudia videli, že Hruštička je nielen krásnejšia, ale aj veselšia. Lícami žiaria rumence, vrkoč hustý, telo silou prekypuje. Babka Chvojková však celkom zoslabla ruky jej chradnú, chrbát sa hrbí, nohy neslúžia. Leží, len vzdychá a stoná. Zavolala Hruštičku k sebe.
Žofka a Božka odhovárali sestru:
Nechoď, sestra, stará je bosorka, u nej nie je dobre.
Nebojte sa ráno múdrejšie večera, usmiala sa Hruštička.
Na svitaní vstala, umyla sa studničnou vodou, obliekla čisté šaty. Do košíka nabrala medu, záhradné jablká, voňavé liečivé bylinky.
Keď ju sestry zazreli, vykríkli:
Ty si celkom iná, sestra! Či šaty z teba robia krásavicu, či čary, už si celá premieňaná.
Hruštička sa vybrala k chalúpke Chvojkovej. Chcela otvoriť bránku, tá sa zabuchla, nemohla ju odtlačiť.
Babka! kričala, otvor mi, nemôžem dnu.
Z chalupy šramot, dupot, hlasné rozprávanie:
Nepúšťaj ju dnu! Nepremôžeš ju, jej čistota je čarom silnejšia, všetko zlé sa pri nej obráti na dobro!
Hruštička znovu klopala:
Babka, si zdravá? Prišla som ťa pozrieť, no neviem dnu vojsť.
Žiadna odpoveď, iba sa z chalupy ozývalo: oslie rehoty, psie štekoty, kravie múkanie. Vnútri klopali hrnce, chalupa sa triasla.
Ľudia sa zbehli, hľadeli a krútili hlavami: babky sa báli, ale toľko hrôzy nikdy nezažili, aby dom tancoval. Hruštička po tretí raz zabúchala:
Ohlás sa, babka! Priniesla som ti med, jablká, voňavé bylinky.
Položila košík za bránku. Vtom sa z babkinej komína vyvalil sadzovočierny dym, z okien povyletovali vrany, chalúpka zčernela ako uhol.
Ľudia pobehovali jeden po vodu, druhý rozbíjal plot, mysleli, že horí. Ale práve v tej chvíli vykuklo slnko, prvý zlatý lúč zrazil dym k zemi a na mieste chalupy ostala len hŕstka uhlíkov. Všetko sa rozplynulo, odišlo bez ohňa.
To jej vlastná zloba ju spálila! poznali ľudia. Chcela Hruštičke uškodiť, ale jej čistému srdcu zlo neublíži, vždy sa vráti tomu, kto ho vyslal!
Od toho dňa bola Hruštička ešte krajšia a šťastnejšia. Zakrátko sa do nej zaľúbil mládenec z dediny. Žili si krásne, nikdy sa nehádali. Žofka a Božka boli za sestru nesmierne rady.
Na mieste, kde stála babkina chalupa a Hruštička nechala košíček, vyrástli malinčia. Maliny boli veľké, voňavé a nikdy sa neobraňovali celá dedina tam chodila, až si zvykli a už sa nehrozili starých poviedok. Vraj toľko malín tam každé leto dozrievalo, že dedinu nakoniec pomenovali Malinovka.
