Hruštička
Bol raz jeden otec, a ten mal tri dcéry. Dve boli krásavice, že aj susedia cez plot závistlivo šuškali, a potom tá tretia malá, chudá, s hrbčekom na chrbte. Len jej veľké oči žiarili, až do duše pozerali. Ani na poli nevedela poriadne pracovať, a doma za staršími sestrami tiež nestíhala ťažko jej bolo.
Staršie Marienka a Božka mali nápadníkov ako maku, vo vchode sa frajeri tlačili, len na najmaldšiu, Hruštičku, sa neobzrel ani jeden. A tak sestry vyhlásili:
Kým Hruštičku nevydáme, ani my sa nevydáme!
Čas bežal, ale žiadny zalúbenec sa okolo Hruštičky nemotal. Sestry ju vyparádili, líčka jej natepli, ale nič to nepomohlo. Už aj kamarátky sa posmešne uškŕňali:
Keď budete čakať na ženíchov pre svoju Hruštičku, aj vy dožijete starých dievok!
Hruštička všetky tie reči počula, a bolo jej smutno. Ani nie za seba, ale za svoje dobré sestry. Jedného večera si povedala:
Nebudem už nikomu život kaziť! Radšej odídem z domu, aby si mohla sestry šťastie nájsť. Pôjdem do mesta, možno ma niekde najmu ako pomocnicu.
Počkala, kým všetci usnú, zbalila si uzlík a vytratila sa z domu.
Šla Hruštička celú noc. Bolo jasno, mesiac svietil, cesta jej v noci neprišla ani trochu strašidelná. Ale ako došla k lesu, trochu sa začala báť čo ak tam číha medveď? No nič, odhodlane krok za krokom sa pobrala ďalej.
Keď už začalo svitať, bola Hruštička poriadne unavená a do mesta to ešte veru bolo hodne ďaleko. Usalašila sa za lieskovým kríkom, uzlík si strčila pod hlavu, prikryla sa šatkou a zaspala.
Nevieme, či snívala o tvarohových buchtách alebo len o oddychu, ale zobudila sa na to, ako niekde blízko začal klopkať sekera. Len čo sa posadila, zrazu zahučalo zrútil sa suchý strom priamo vedľa nej! Hruštička vyplašená vyskočila na nohy, už-už chcela utekať, keď tu príde dedko. Malý, ale urastený, brada biela ako smotana, v rukách sekera.
Hruštička sa zľakla ešte viac, deduško jej však pokojne hovorí:
Neboj sa, vnučka, nič ti zlé neurobím.
A kto ste? roztrasene sa pýta Hruštička len ste ma skoro zabili!
Ja som hájnik, odpovie dedko. Bývam tu na kraji lesa. Tu suchary stínam. Ale čo ty sama v lese?
A tak mu Hruštička rozpovedala svoj smutný príbeh. Dedko si pohladil bradu a vraví:
Vidím, že si dobrá a súcitná dievčina. Zostaň u mňa v hajničke, budem ťa volať za vnučku. Keď sa ti nebude páčiť, sám ťa odvediem do mesta.
Hruštička sa potešila, prijala ponuku a zostala v hajničke. Žili si spolu hájnik cez deň v lese, Hruštička doma gazdovala. Práce tam bolo akurát, ona všetko zvládala.
Dedko bol veselý a dobrý, veľa zažil a vedel tak rozprávať, že by ste zabudli aj chlieb zjesť. Postupne začal Hruštičku učiť, aké trávy rastú, aké korene zbierať, kedy ich sušiť a ako z liečivých byliniek urobiť odvary. Hruštička sa naučila od neho všetko dedko bol ako chodiaci herbár plný rozumu.
Ale prišiel deň, keď starec usúdil, že jeho čas sa kráti. Hruštička zaplakala, no dedko jej vraví:
Neplač, vnučka, všetko má svoj čas. Keď odídem, pochovaj ma a vráť sa domov. Čo som vedel, to som ťa naučil. Ja som pomáhal lesu, ty pomáhaj ľuďom.
Starec vydýchol naveky, Hruštička ho pochovala, ešte si poplakala a vybrala sa späť domov.
V ich dedinke už boli sestry aj s mužmi zobrali si dvoch bratov v jednom veľkom dome spolu bývali. Keď Hruštičku zazreli, slzy aj smiech naraz ich dostali. Dali jej svetlú izbietku a Hruštička sa u nich udomácnila. Vedela poradiť, čím hnoj povykrmiť, ako choroby liečiť, ako burinu vykynožiť čo sa len od dedka hájnika naučila! U sestier vždy úroda hojná, zvieratá zdravé, v dome nikto neochorel. Žili si, smiali sa ozajstná pohoda.
O Hruštičkiných skúsenostiach počuli čoskoro všetci po dedine, a tak k nej chodili pre rady. Pomohla každému, nikdy nevzala za to ani cent. Občas jej niekto doniesol vajíčka, iný šatku, a keď bol niekto ozaj chudobný, tomu dala úplne zadarmo.
V tej istej dedine bývala jedna babizňa Zubríčka. Všeličomu rozumela, ale ľudia sa jej báli v očiach jej svietilo niečo podivné. Ako začala Hruštička pomáhať, všetci do kopca utekali, cez Zubríčkin dvor radšej len rýchlo prebehli. Zubríčka bola riadne nasrdená, rozmýšľala, ako by Hruštičku vytrestala.
Raz prišla za ňou:
No sláva, Hruštička, že ťa tu vidím!
Požehnaj deň, babka, slušne odpovedala Hruštička.
Prišla som po radu, úf-ka babka, ruka ma bolí, už ani držať nič nemôžem.
Sadnite si, babka, pozriem sa na vašu ruku.
Hruštička babku usadila, ruky jej ohmatala.
Nevšimla som si nič, babka, čo bolí, ruky vypadajú zdravé. Snáď ich mylíte od únavy?
Ako môžem mýliť? háda sa babka. Tak bolia, že už nemôžem ani krúpy do mlieka zamiešať!
No Hruštička si stála na svojom.
Rečami bolesť nevyliečim, babka, ruky máte zdravé!
Ak nie, tak nie, nahnevane zafučí babka. Vidíš, len čo som ťa stretla, aj lepšie mi je. Tu máš darček, vytiahne malé zrkadielko. Mladým dievkam sa patrí vyšperkovať a chvíľu sa sebe potešiť.
Ďakujem, babka, pokojne vraví Hruštička, nech sú slová od teba také dobré, ako to vyzerá! Veď dobré slovo pol zlata stojí.
No Zubríčka na zrkadielko ledačo pošuškala!
A zrazu sa Hruštička akosi vystrela, hrbček sa jej zamazal! Ľudia sa čudovali Hruštička chodí vzpriamená, už ani krívať nekríva. Každý deň sa zahľadí do zrkadielka a len sa usmieva. Ale Zubríčka vidiac, že kúzla nezabrali, prištrádi za ňou znova vraj ju kríže bolia, nohy vypovedajú službu. Ale v skutočnosti jej naozaj zle bolo na seba nasadila!
Hruštička jej navarila odvary z koreňov, ukázala, ako ich užívať. Babka jej naoplátku podá hrebienok z kosti.
Krása potrebuje starostlivosť, a tebe, dievka, len pristanú parádne vlasy!
Hruštička dar prijala:
Ďakujem, babka, si dobrá! Nech sa ti slová vyplnia!
A o chvíľu každý videl Hruštička ešte viac rozkvitla, líčka jej začerveneli, vrkoč zhrubol, celé telo zosilnelo. Zato Zubríčka čoraz viac chradla, ruky jej zostali ako suché konáre, chrbát hrbila, nohy odmietli poslúchať. Len ležala v posteli a vzdychala. Zavolala si Hruštičku.
Marienka aj Božka Hruštičku presviedčali, nech tam nechodí, vraj Zubríčka je čarodejnica, v jej dome dobré nikdy nebolo.
Nebojte sa, usmeje sa Hruštička, ráno je múdrejšie ako večer.
Skoro ráno sa Hruštička umyla v pramenitej vode, obliekla si nové šaty, do košíka pribalila med, záhradné jablká, voňavé bylinky a pár lesných lekvárov.
Keď ju sestry uvideli, zacmukali:
Aká si ty, sestra, krásna! Či ťa tie nové šaty tak zmenili, či zázraky sa dejú, si celkom iná!
Hruštička šla ku Zubríčkinej chajde. Chcela otvoriť bránku, no tá jej prásk pred nosom nijako sa nedala otvoriť.
Babka! volá, Otvor! Nemôžem sa dostať dnu!
Vnútri akoby bola mela niekto dupe, riady v peci dunia, a všelijaké hlasy mrmlú:
Nepúšťaj ju! Pre ňu kúzla neplatia, choroby utekajú, zlé slovo sa jej obráti proti zlému!
Hruštička chvíľu postála, potom ešte raz zaklope:
Babka, žiješ? Prišla som ťa pozrieť, ale dnu sa dostať nemôžem.
Babka neodpovedá, len zvnútra počuť oslie hýkanie, psie brechoty a kravské múkanie. V peci rachot, dom sa až trasie.
Na ulici sa pooplatili susedia, každý hľadí a neverí vlastným očiam takej štrngoty a hrmeniu ešte z babkinej chalupy nezažili. Hruštička sa do tretice trieskne na bránku:
No tak počuj, babka! Priniesla som ti košík: divý medík, záhradné jabĺčka a bylinky!
Položila košík za bránku a v tej chvíli z babkinej strechy vyletel hustý čierny dym, tmavší ako na horiacich vatrách. Z okien vyleteli vrany, chalupa sčernela ako uhoľ. Ľudia začali panikáriť: jedni sa rozbehli po vodu, iní lámali plot, mysleli si, že dom horí.
A vtom vykuklo slniečko a ako zasvietili prvé lúče, dym sa rozplynul. Po babičkinom dome zostalo len pár spálených kociek uhoľnia, všetko bez iskry zmizlo.
No, Zubríčkine zlo sa obrátilo proti nej! zamrmlali ľudia. Chcela uškodiť Hruštičke čarami, ale jej dobro jej všetko vrátilo!
Od toho dňa bola Hruštička ešte krajšia, nebolo ju spoznať. A veru aj ženích si ju našiel, z tej istej dediny, ani za horu nemusela chodiť. Žili si spolu spokojne, medzi nimi nikdy nezavládol nepokoj. Marienka s Božkou boli na Hruštičku právom hrdé!
A na mieste, kde stála Zubríčkina chata a Hruštička nechala svoj košík, vyrástli maliny. Veľké, sladké, voňavé, až ich všade bolo. Chodila si po ne celá dedina, a odvtedy sa náš kraj volá Malinovec!
