Ľubomíra je milenka. Nepodarí sa jej ani v manželstve. Zostáva samotárou až do tridsiatich rokov, potom sa rozhodne nájsť si muža. Najprv nevedí, že Pavol je už ženatý, až kým muž sám nezačne priznať, že je vo vzťahu, keď si uvedomí, že sa do neho Ľubomíra zamilovala. Žiadny výčitok nevyhlasuje Pavlovi. Naopak len seba kritizuje za to, že je k nemu slabá a že nenašla manžela včas, keď čas odlieva.
Ľubomíra nie je prehliadateľná: nie je krásna, ale príjemná, mierne obézna, čo jej dáva zrelý vzhľad. Vzťah s Pavolom sa nikam nevedie. Nechce zostať len milenkou, ale nedokáže ho opustiť bojí sa zostať sama.
Jedného dňa k nej príde brat Štefan, ktorý je na služobnej ceste v Bratislave. Zastaví sa u sestry na pár hodín, aby sa porozprávali, ako kedysi, keď boli deti. Pri jedle v kuchyni rozpráva Ľubomíra o svojom osobnom živote a aj trochu plače.
V tom prišiel sused, ktorý chce predviesť svoje nákupy. Ľubomíra odíde na dvadsať minút. Na dverách zazvoní a Štefan otvorí, lebo očakáva návrat sestry, no dvere nie sú zamknuté Na prahu stojí Pavol. Štefan okamžite pochopí, že je to Ľubomírin milenec. Pavol sa zamotá, keď vidí pri nej veľkého muža v šortkách a tričku, ktorý žuje sendvič s klobásou.
Je tu Ľubomíra? pýta sa Pavol zmätene.
V kúpeľni, odpovedá Štefan.
Prepáčte, kto ste jej? trhá sa Pavol.
Som jej partner, občiansky manžel. Čo od nás chcete? Štefan chytí Pavla za paže a pýta sa: Nehovoríš, že si ten ženatý chlap, o ktorom mi Ľubomíra rozprávala? Ak ťa ešte raz uvidím, zhodím ťa po schodoch.
Pavol sa uvoľní a ujde dole. O chvíľu sa vráti Ľubomíra. Štefan jej rozpráva o Pavlovom návšteve.
Čo si spravil? Kto ťa sem poslal? plače Ľubomíra. Už sa nevráti. Sadne si na pohovku a zakrýva si tvár rukami.
Už sa nevráti, a to je dobré. Prestaň sa sťažovať. Mám pre teba dobrého muža vdovca z nášho sídliska. Po smrti svojej manželky mu ženy neprichádzajú, ale on zatiaľ odmieta všetkých. Rád by mal niekoho. Po mojom návrate ti ho predstavím.
Ako to? protestuje Ľubomíra. Nemôžem si to predstaviť. Nie je to pre mňa.
To je hanba spať s cudzoľuďom, nie s voľným mužom. Nič ti nepomôže. Poď, mám pre teba narodeninový dar.
O niekoľko dní neskôr jazdia Štefan a Ľubomíra do sídliska. Štefanova manželka Jana pripraví stôl pri saune v záhrade. Prídu susedia, priatelia a Štefanov starý priateľ vdovec Ján. Ľubomíra ho stretá prvýkrát.
Po príjemnom stretnutí sa Ľubomíra vracia do Bratislavy. Premýšľa, že Ján je tichý a skromný, možno prežívá smútok po manželke. Určite sa trápí s tým, že už nemá žiadnu partnerku, pomyslí si.
O týždeň neskôr, v sobotu, zaklopia na dvere. Ľubomíra nečaká nikoho. Otvorí a na prahu stojí Ján s taškou v ruke.
Dobrý deň, Ľubomíra, som tu náhodou. Bol som na trhu a došiel som vám zájsť, keď sme sa už stretli. Môžem sa zastaviť na čaj? hovorí Ján trápne.
Pozýva ho dovnútra, podáva čaj a začne pochybovať, že jeho príchod nie je náhoda.
Kúpy už sú hotové? pýta sa Ľubomíra.
Áno, všetko mám v aute. Tu je pre vás. Ján vytiahne z tašky malý kyticu tulipánov a podá ju Ľubomíre.
Kytica ju rozžiari oči, sadnú si k čaju a rozprávajú sa o počasí a cenách na trhu. Keď čaj dopijú, Ján sa chystá odísť. Pomaly si nasadí kabát a topánky. Skôr než otvorí dvere, obráti sa k Ľubomíre a hovorí:
Ak odídem teraz a nepovedám ti to, nebudem si môcť odpustiť. Celý týždeň som na teba myslel. Úprimne sa vám páčim. Počul som, že máte malú dcéru, osem rokov. Momentálne je u starej mamy.
Ľubomíra sa červeno odfarbí a skláňa pohľad.
Sme si ešte len málo poznáme odpovie.
To nevadí, hlavne že som ti nepáchnem. Môžeme si tykovať? Viem, že nie som dokonalý. Mám malú dcéru, len osemročku.
Ján sa trasie, ale Ľubomíra mu hovorí: Dcéra je veľké šťastie. Vždy som si ju predstavovala.
Ján, povzbuznený, ju drží za ruky, priťahuje k sebe a pobozkává. Po bozku Ľubomíra vidí v očiach slzy.
Nie som ti nepáchnutý? spýta sa.
Nie, naopak. Nikdy som nepocítila nič také. Je to sladké a pokojné.
Od tej chvíle sa stretávajú každý víkend. O dva mesiace neskôr sa svadia a sťahujú sa do sídliska. Ľubomíra si nájde prácu v materskej škole. O rok neskôr má dcéru menom Zora. Vyrastajú dve dievčatá, obe milované a šťastné. Ich láska s každým rokom síli, ako dobré víno. Štefan pri rodinných stretnutiach často mrkne na Ľubomíru a hovorí:
Tak čo, Ľubka, aký som ti našiel manžel? Vyrastáš a vypadáš čoraz lepšie. Neporadím ti nič zlého, počúvaj brata!
