Fiflenka
Pozri sa, ako sa vystrojila! Normálni ľudia idú ráno do práce, ako sa patrí, a táto? Kam sa to trepe po našom bratislavskom blate v bielych nohaviciach?!
Veď ona pešo nechodí! Všetko len tou svojou károu! Akoby jazdila vlastným autobusom!
Buďme radi, že je aspoň oblečená! Videla si, čo má na krku?
Nie. A čo také?
Tetovanie! Predstav si! Kto to robí? Ako nejaká recidivistka, krížom-krážom! Mladá baba, nič iné, a už taká označená! Čo by jej mama na to povedala, keby to videla?! Nikto na ňu nedozrel duša stratená…
Lavička pred vchodom to začala rozoberať, keď za ňou pozerali, ako odchádza Júlia.
A čo by si nepohovorili, keď tašky s nákupom už stoja pri nohách a domov sa im nechce tam ich nečaká nič len rutina? Aspoň trochu vypustiť paru, lebo stále dookola to isté deti malé či veľké, varenie, upratovanie… A z čoho už radosť, keď prichádza len pri sviatkoch, a to ešte len zriedka? Veď radosť obyčajným ľuďom nie je daná tak často. Skôr samé starosti, čo s deťmi, ako pomôcť, keď je núdza, ako prichystať vnúčatám malú dobrotu, potešiť sa objatím ich malých horúcich hlávok… Šťastie? Ak aj, tak jedine v tých malých deťoch. A nie každý ho zažije. Pozri na Gregušovú jej deti jej rovno povedali, aby vnúčatá nečakala, lebo dneska sa nerodí, to sa už nenosí. Dnes letieť na dovolenky, do teplých krajín. Ako oni toto zvládajú? Určite ako tá Júlia, Natálina dcéra…
A kedysi bola Júlia úplne fajn baba! Do školy chodila, dobre sa učila, slušne zdravila. Odkedy mama zomrela, už to s ňou išlo dole vodou. Len sa potuluje, nepracuje. Keby aspoň študovala! Dcéra Ivanovej spomínala, že Júlia sa kadečím živí! Tetovania robí! Vraj si otvorila vlastný salón! To kam speje tento svet?
Keď sa pred pár rokmi objavil Júliin otec, všetci si mysleli, že ju vráti na správnu cestu, že jej ukáže, ako má žiť. A dopadlo to ako? Kúpil jej tú obludu auto, ktoré zabralo polovicu dvora, a potom odišiel, nechal ju, mladú, samu. Osemnásť len nedávno oslávila! Takú mladú nechať len tak na pospas! Ešte ju niekto naťahá na zlé cesty a čo potom? Príde o byt, čo zdedila po mame, a ešte aj o tú káru, čo nám všetkým tu prekáža!
Aha! Už ide! Kamže? Načo? Ktohovie Ani sa neobzrela! Fiflenka! Skrátka fiflenka! V bielych nohaviciach!
Lenže Júlia nemala ani čas rozmýšľať nad rečami susediek či cudzími domnienkami. Mala svojich starostí vyše hlavy. Aj dnes mala celý deň obsadený. Toľko povinností, že by si želala aspoň o dve hodiny viac času denne! Mama jej vždy hovorila, že nevie dobre hospodáriť s časom, ale musí sa to naučiť.
Julka, na tom závisí veľmi veľa! Niekto celý deň len pobehá a nič nestihne. Potom sa sťažuje, závidí tým, ktorým všetko ide. Ale ten recept na úspech je jednoduchý. Kto vie s časom hospodáriť, stihne toho veľa, ak nie všetko.
No a ako s ním hospodáriť, mami?
Nehnevaj sa naň. Nemíňaj ho zbytočne. Zváž, čo je pre teba v živote naozaj dôležité, a venuj tomu toľko času, koľko uznáš za vhodné. A nezabudni si nechať čas aj na oddych alebo zábavu. Aj to je veľmi dôležité. Človek nemôže len stále robiť. Občas si musí oddýchnuť, niečo si dovoliť. Keď to vynecháš, zničíš sa. A pre koho by to bolo dobré? Pre teba určite nie. Unavená, nespokojná, nervózna… Ak človek neoddychuje, začne trpieť. Vždy je čo robiť. Keď upraceš jedno, objaví sa ďalšie. Ale oddychovať donekonečna tiež nie je správne. Zlenivieš. Zisti, koľko potrebuješ času na oddych a neprekračuj to. Uvidíš, že keď bude všetko na poriadku, aj mne sa bude lepšie spať…
Julka si rady mamy pamätala, ale dodržiavať ich jej šlo ťažko. Kúpila si aj diár, ale ani ten vždy nepomohol. Veď všetko je dôležité a všetko treba naraz! Napríklad dnes má tri prednášky, stíha len jednu, lebo dvaja zákazníci sú objednaní práve na dnes, k tomu musí skočiť za Katkou, a kde je Katka, tam je aj Saša. A tie stretnutia nikdy netrvajú len päť minút. Potom ešte zastaviť za Martinom a pomôcť mu baliť veci… A zoznámiť sa s novými klientami pred ďalším výjazdom na budúci týždeň a Ona ešte ani len nevie ich mená. Tu už musí letieť…
V kolóne, kde Júlia zostala visieť, si pohla len o kúsok a pritlačila plynový pedál. Auto jej reagovalo okamžite, mäkko a nežne, akoby ju chlácholilo: Neboj sa, všetko stihneme! Veď práve na to ťa otec dal so mnou dokopy, aby si ušetrila drahocenný čas.
Jemne pohladila volant.
Ďakujem, oci!
Keby jej niekto pred dvoma rokmi povedal, že raz bude ďakovať otcovi, Júlia by sa len zasmiala. Oca neznášala takmer celú pamäť.
Mama nikdy naň nepovedala zlé slovo. Práve naopak, hovorila jej, aký je inteligentný, a že ona má rozum po ňom. Lenže rodinu opustil, dcéru nechal v plienkach a zmizol na druhý koniec…
Júliu roky zužovala hnev a žiaľ na toho, kto mal byť oporou.
Ako malá sedela na škôlkovom vystúpení bokom, keď ostatné dievčatá tancovali s otcami. Ona nikoho nemala a to bol neprehltuteľný žiaľ, slzy, ktoré neprichádzali, len tupý pohľad na tancujúcich.
V škole, keď ju niekto urážal, ticho zaťala zuby a bránila sa, potichu závidela tým, čo mohli hocičo povedať: Poviem otcovi!
Pred maturitami sa pohádala s najlepšou kamarátkou Luciou, keď tá zahlásila:
Otec povedal, že môžem ísť na ktorúkoľvek vysokú, všetko zaplatí. Ak sa dostanem, kúpi mi auto za ušetrené.
Priateľstvo s Luciou trvalo od piatich rokov, no vtedy pochopila, že je koniec. Nie zo závisti, ale z horúcej trpkosti. Lucia vedela všetko, i o otcovi… a zvláštne často tým bodala…
Inak Júlia nikdy nikomu nezávidela. Načo? S mamou sa im žilo dobre, aj oni chodili na dovolenky do Chorvátska, darilo sa im mať módne veci, nový mobil na šestnástku dostala od mamy.
No najdôležitejší darček v ten deň bol iný. Keď zatočila v rukách krásnou škatuľkou, v dverách jej izby sa zjavil on otec, po ktorom tak túžila.
Urobila výstup, plakala, kričala, matkinu ruku odstrkovala, hovorila:
Si zradkyňa! Načo si ho zavolala?! Nechcem ho vidieť!
Netušila, že mama už drží v rukách výsledky vyšetrenia a ich životy sa akoby zastavia v temnom bode napätia a potom sa rozbehnú dolu kopcom, berúci všetko základné so sebou.
Ja som na vine, Júlia! povedala jej jedného dňa mama. Že ste sa s otcom rozdelili, že som ti nedovolila vidieť ho… Ja! Mňa viniť!
Prečo? mama mala chladné, pevné prsty, bála sa ich pustiť. Prečo ma pripraviť o otca?
Bola som urazená…
Načo?! Mama, povedz…
A mama rozprávala. Ako sa vzali mladí, nerozumne, ako rodinu proti nim poštvali. Julku nikto nechcel, bola len starosť, prekazila im plány.
Julin otec musel kvôli nej skončiť školu uživil ich ledva-ledva. Mama sa vzdala univerzity, vyčítali jej. Namiesto pochopenia len urážky, hnev… a hlavne to, že sa narodila dcéra a nie syn. Mama odišla k tete a otcovi povedala, že družka už nie je jeho dcéra…
On ťa hľadal. Písal, volal… Ale povedala som mu, že nie si jeho dieťa…
Bože, prečo?!
Presvedčili ma o tom všetci okolo, tak som súhlasila… Vtedy mi to prišlo správne… Chcela som ťa chrániť pred nenávisťou, ktorou som si sama prešla…
Julka sa od mamy odtiahla, zabuchla päsťou do okna, hlinené čierne kúsky z kaktusu od Lucie sa rozsypali po parapete… Každá z nich bola tým slovom, tou ranou…
Umyla všetko dočista. Potom si sadla k mame:
Hovorme už len pravdu. Všetko.
A tak sa dozvedela celú pravdu.
Otázok mala oveľa viac, no pochopila, že život je divná vec. Dnes si myslíš, že všetko vieš, a zajtra príde niečo nové a tvoj pekne vyleštený svet sa rozbije na kusy. Čo s tým robiť? To rozhoduješ už len ty sám…
Nevie, či mame úplne odpustila. Snáď áno… no istá nebola.
Jedno však vedela bola mame vďačná za to, že o všetkom nakoniec povedala.
Možno všetko dôležité ostalo za dverami mamynej izby, v tichých nočných bdeniach, v rukách otca, keď držal jej zápästia, keď už lieky nepomáhali…
O tom, čo si povedali vo dvojici, sa otca Júlia nikdy nespýtala. Nechcela raniť.
Ani na to nemala čas. Museli sa naučiť spolu žiť na tetu ju otec nenechal. Odišiel by som len po tvojich osemnástich. Dovtedy budem pri tebe, ale nehnevaj sa, viac už nie.
Práveže! Po toľkých rokoch ťa chcem mať pri sebe, oci!
Natália, Juliina mama, čo mala podľa lekárov len pár mesiacov, vydržala skoro dva roky. Bolo to najťažšie, ale i najšťastnejšie obdobie Juliinho života. Trhalo jej srdce, že osud im dal tak málo spoločného času.
Vtedy začala kresliť.
Prečo nie skôr? Nevedela. Občas si čmárala do zošitov, ale nikdy to nemyslela vážne.
Jedného dňa otec zbadal jej kresby.
Počúvaj, nie je to zlé!
Zhodil tričko a Júlia len zalapala po dychu na chrbte mu žiarilo tetovanie, také krásne, že jej obrázky boli proti tomu len detské čarbanice.
Kamarát mi to tetoval. Chceš, dohodnem ti to? Pozrie sa, ako kreslíš. Možno ťa aj priučí.
Chcem!
Susedia ani nezbadali, že Júlia odišla. Skoro rok bývala s otcom v Bratislave, učila sa, potom sa rozhodla vrátiť domov.
Domov chcem, oci…
Oco, prekvapivo, nenaláhal, len poprosil, aby ešte pár týždňov ostala, a vycestoval. Keď sa vrátil, pomohol jej pobaliť veci, a na kuchynský stôl položil kľúče od auta.
Teraz je tvoje. A ešte niečo…
Zložka s papiermi a Júlia nechápala:
Čo je to?
Tvoj vlastný salón. Predal som svoj byt a kúpil ti priestor v centre. Malý, no na začiatok postačí. Laco, tvoj učiteľ, už zariadil objednávku vybavenia. Pracuj, dcéra, a popri tom študuj. Zabudni, že ti stačí len škola života.
Júlia len neveriacky počúvala, kochala sa hotovým salónom, prijímala gratulácie od borcov sused Beňo bol už celý v kožených veciach a pojazdil motorku napriek manželkiným protestom neverila, že jej život sa dáva dokopy.
Otec jej ho pomohol založiť, postaral sa aj o reklamu, potom sa zbalil.
Kam ideš?
K rodičom, Júlia. Tam ma treba. Ale neboj sa, vieš, že som tu s tebou…
Po otcovi sa Júlia vrhla do štúdia a roboty. Mala veľa klientov, musela zamestnať hneď dvoch pomocníkov.
V obdobiach, keď už naozaj nestíhala, stretla Katku.
Mladá, pekne oblečená žena vošla do salónu večer. Júlia nervózne sledovala hodiny, zase klient meškal.
Prepáčte, môžem hovoriť s majsterkou?
Júlia, odtrhnutá od notebooku, prikývla:
Môžete, som to ja.
Dievča, nerob žarty. Zavoláš niekoho dospelého?
Júlia si ju teraz obzrela lepšie. Žena vyzerala unavene, bez make-upu, tmavé kruhy, ostro ostrihané nechty a ten pohľad… Stará Júliina známa beznádej.
Júlia sa postavila, vybrala spis a podala:
Tu máte moje práce. Ak vyhovuje, povedzte, čo chcete.
Meno… Tu…
Katka vyhrnula rukáv a natočila dlaň hore.
Sem, aby som si to navždy pamätala…
Všetka jej sila sa vyčerpala. Júlia, sledujúc, ako žena zviera pery, odomkla dvere a sklopila rolety. Práve prichádzal klient totálne neskoro.
Sadnite si! zavelila. Bude…
Bolí? Viem.
Sadla si do kresla, posledné slovo večera:
Saša…
Nič sa Júlia nepýtala. O človeku toho mena sa dozvedela o dva dni, keď Katku stretla náhodou v nemocnici, keď išla pozrieť tetu.
Vy?
Ja. Ďakujem… Je to krásne.
Aj Saši sa páči…
On…?
Ona. Moja dcéra.
Natiahla ruku, predstavila sa:
Katarína.
Júlia.
Chcete spoznať Sašku?
Neuvažovala ani sekundu.
Chcem!
Malé dievčatko s veľkými okuliarmi, jedno sklíčko prelepené páskou, Júliu okamžite okúzlilo. Bez zábran ju schmatlo za ruku.
Máš orechy? Alebo semiačka? Že nič nemáš?! Čím budeš kŕmiť veveričky?
Aké veveričky?
No tie v parku! Vraj ich mama krmí tak dlho, že z nich budú tučné.
Nebudú, hýbu sa stále.
Fakt? Si múdra!
Ani nie, ešte sa učím…
Aha. Volám sa Alexandra Nikolajevna Lebedová…
Pekné… Júlia stisla malú ruku pozorne, aby neodtrhla leukoplastovú motýľovú nálepku. Júlia Andrejevna Plótiková.
Teraz sme známe!
Detský smiech zaznel pod borovicami nemocničného parku a Júlia videla, ako sa Katkin tvár rozjasnila.
Na ďalšie stretnutie už Júlia prišla so zásobou orechov…
O Saškinom zdraví Katka rozprávala až po čase. Ich priateľstvo išlo opatrne, krok po kroku.
Dá sa niečo spraviť?
Dnes už áno, už to nie je rozsudok smrti. Keď som bola u teba, neodporúčali nám už nič…
A potom?
Potom prišiel nový chirurg. Martin… a povedal, že je šanca…
Katka! Tak prečo plačeš?
Včera Sašku operovali. Je na JIS-ke… Mňa poslali von… Bojím sa, Júlia… Ako ešte nikdy. A nemám sa komu vyplakať.
Si sama? A jej otec?
Odišiel ešte pred jej narodením. Nebola som nevinná, muža som len využila na splodenie dieťaťa, lebo som chcela dcéru… On to pochopil. Preto nie je v našich životoch…
Nerozumiem, ale na tom nezáleží. Dôležité je, že je Saška.
Áno.
A neopováž sa vzdať! Pozri na svoje ruky! Dal som tam správne farby, aby to meno nikdy nezmizlo! Musíš o ňu bojovať!
Katka plakala ako dieťa. Júlia ju nechala, vedela, že prišiel moment zlomu.
Večer aj noc strávili spolu v salóne. Hovorili, mlčali, smiali sa, plakali. Ráno Júlia posadila Katku do auta a zobrala ju do nemocnice.
Pôjdem s tebou.
Máš čas?
Katka, čudná si… Júlia vytiahla hrebeň. Tu, učeš sa, nech sa dieťa nezľakne!
So Saškou to nakoniec dobre dopadlo. Martinove ruky urobili zázrak.
Kedy pôjdem kŕmiť veveričky? Saška vzdychala v nemocničnej izbe.
Čoskoro! Cestujeme do Bratislavy s Júliou. Tam je veveričiek plno!
Prečo?
Na rehabilitáciu. Laco, Juliin kamoš, už to zariadil.
Na reha… čo? Radšej sa Júlie spýtam priamo!
Sašku zaujímalo len, že idú na výlet s Júliou a že to bude lepšie, než byť v nemocnici.
Mami!
No?
Artur ide s nami?
Nie, má veľa práce! A nesmieš ho volať po mene!
Ja môžem!
A prečo?
Lebo on má Júliu rád! Saška sa rozosmiala a Katka sa prekvapila, koľko deti vidia.
Bolo jasné, ako sa Martin na Júliu pozerá, ale ani jeden nemal odvahu urobiť prvý krok. Po odchode Katky a Sašky na rehabilitáciu Júlia pochopila, že môže takto pomôcť viacerým deťom. Laco jej nápad podporil a Martin postupne vypravil niekoľko pacientov s Júliou na cestu…
Júliino auto sa stalo skutočným domovom na kolesách, kde mali všetko pre deti od vlhčených obrúskov po tablet s rozprávkami.
Martin sa nikdy neodvážil opýtať, prečo to robí len ticho obdivoval.
Obaja mlčali, prvý krok neurobili.
A kto vie, či by sa to pohlo, keby nebolo Sašky, ktorá po návrate presvedčila mamu, že musí ísť za Martinom.
Prečo, Saška?
Chcem mu niečo povedať.
Martin ju vypočul.
No tak čo chceš?
Prečo Júlii nepovieš, že ju máš rád?
Je to komplikované, Saška…
Čo je na tom zložité? Máš ju rád, ona teba. Ale vy dospelí ste čudní.
Veď vieš, bývam v podnájme, jej sa vedie, má všetko…
A?
Chlap by mal niečo svoje ponúknuť…
Nestačí láska? Saška vážne hľadela. Nestačí?
Niekedy nestačí…
Saška viac nepočúvala. Potiahla Martina za rukáv:
No pusť ma, idem!
Ťahala Katku za ruku:
Ideme k Júlii!
Ale ona pracuje!
Taká hlúposť! Určite bude rada.
Katka len vzdychla a zavolala taxi.
Aj Júliu Saška poúčila. Výsledok na seba nenechal dlho čakať.
Večer po zatvorení salónu bola Júlia rozhodnutá ak už aj dieťa vidí, čo si ona nechcela priznať, asi je čas nestrácať čas.
Nevidela ho hneď. Vysoký, čiernovlasý, známy ozval sa:
Ahoj.
O pár mesiacov lavička na dvore zas začala hýriť rečami.
Známemu si frajera našla! Aký je? Nosil jej veci, nič o ňom nevieme! Mladej sa nedá veriť, aby ju len nekúpil!
Nuž, veď vyzerá slušne…
Hej, Gregušová, tvoji boli tiež slušní a čo povyvádzali! Sama si hovorila!
Treba zavolať Juliinho otca, nech si príde pozrieť…
Hej, tu je!
Fakt?! Kedy prišiel?
Predvčerom. Uvidíte ešte!
A uvideli.
Júliu v bielych, neskutočných šatách, ktoré lavičke konečne ukázali tetovanie na jej chrbte.
A Martina, ktorý viedol svoju nevestu, mrkol prstom na smejúcu sa Sašku, ktorá práve predala” Júliu ženíchovi.
A Katku, ktorá neprestajne slzila, chvejúc sa od radosti nad šatkou vo vlasoch kamarátky.
Ale nechajte, nech sa vyplačem od šťastia! Toto sú už dobré slzy…
A čudných ľudí s kyticami, ktorí Júliu objímali nik netušil, kto to bol.
A prečo Júlia, než sadla do auta, vyhrnula sukňu, vyzula topánky na opätku a zahlásila, že potrebuje tenisky lebo v takej obuvi nemôže vodiť.
A prečo Martin nevestu ľahko posadil do auta a sám jej zaviazal šnúrky na teniskách, čo Katka dotiahla zo skladu.
U nej to nikdy nebude normálne! mrmlala lavička, sledujúc odchod áut.
Veď je fiflenka!
Jasné, taká naša slovenská fiflenka!
